O poľštine

 

  • Poľština je západoslovanský jazyk (ako aj čeština, slovenčina a lužická srbčina) patriaci do indoeurópskej jazykovej skupiny.
  • Poľsky sa hovorí v Poľsku a na územiach iných štátov s poľskou menšinou, t. j. v Čechách, na Slovensku, na Ukrajine, v Bielorusku a Litve.
  • V priebehu storočí poľština prijala veľa slov cudzieho pôvodu napr. z latinčiny, francúzštiny, nemčiny.
  • Poľská abeceda obsahuje základnú latinskú abecedu plus nasledujúce písmená: ą, ę, ó, ł, ć, ś, ź, ż, ń.
  • V poľštine neexistujú dlhé samohlásky.
  • Samohlásky i/y sa na rozdiel od slovenčiny veľmi líšia. Poľské mäkké i je rovnaké ako slovenské, ale y je omnoho tvrdšie.

Keď sa i nachádza po spoluhláskach z, s, c, dz, n zmäkčuje ich, napr. zima /v slovenčine zima/ sa číta ako „źima“. Keď nasleduje po i samohláska, tak sa toto i už nevyslovuje, napr. siadać /v slovenčine sadať/ sa číta ako „śadać“.

  • Poľské ń je vyslovované ako slovenské „ň“.
  • Poľština nepozná rozdiel medzi spoluhláskami h/ch.
  • Poľština rozlišuje tri skupiny sykaviek:

1) c, s, z sa vyslovujú ako slovenské „c, s, z“, napr. centrum, sad, /centrum, sad/

2) cz, sz, ż sa vyslovujú ako slovenské „č, š, ž, napr. szczotka, żona, morze /kefa, žena, more/.

3) ć, ś, ź sa vyslovujú veľmi mäkko, oväľa mäkšie ako „č, š, ž, napr. ściana čítaj „śćana“/stena/.

 

Viac o certifikátoch z poľštiny