Watson a ja: Veľké mačacie dobrodružstvo

Bola noc. Slepou uličkou sa ozývali najprv malé tichučké krôčiky, potom veľké hlasné dunivé kroky. Patrili veľkému starému kocúrovi Watsonovi. Kocúr podišiel bližšie ku kontajneru a zvolal na tri malé mačiatka, ktoré sa za ním naťahovali: „Sandra, Timo, James! Dajte pokoj tej malej andulke a poďte si tu ku mne sadnúť.“ Mačiatka v ňom okamžite spoznali svojho láskavého a možno niekedy aj trochu prísneho starého otca. Hneď sa okolo neho zhŕkli.

„Chcel by som Vám rozpovedať celý svoj príbeh ešte z čias, keď som bol presne také malé mačiatko, ako teraz vy. A rovnako z čias, keď mala moja majiteľka iba sedem rokov. Volala sa Charlotte a mala krásny, ľúbezný hlas, na ktorý určite nezabudnem. Rovnako nezabudnem ani na jej mamku Helene. Vždy ma škrabkala za ušami presne tak, ako som to mal najradšej,“ rozplýval sa Watson.

„Vráťme sa však k nášmu príbehu. Pred tým, ako si ma k sebe vzali Charlotte s Helene, som mal ešte jednu majiteľku. Tá sa volala Rose. Bola tučná a vlasy, ktoré vždy nosila zviazané v tuhom drdole mala odfarbené. Nemal som ju veľmi rád. Hoci musím uznať, že iba jej vďačím za to akú mám hebkú srsť. Stále do mňa pchala akési výživné vitamíny.“ „A prečo si ju teda nemal rád?“ opýtal sa odrazu Timo. „To je dobrá otázka,“ uznanlivo odvetil Watson. „Vieš, Rose chodila trikrát za rok na dva týždne do Ruska a mňa vždy strčila do, podľa nej, luxusného mačacieho hotela. V skutočnosti, jediné, čo tam bolo „luxusné“ bol bordel, smrad a špina.“ Mačiatka sa pri tej predstave otriasli. Starý kocúr si povzdychol a pokračoval v rozprávaní: „Celé dni sme boli zatvorení v hrdzavej klietke so starou plesnivou dekou a malým záchodom, ktorý nikto nikdy nečistil. Dostávali sme nekvalitné jedlo, ktoré bolo vždy aspoň mesiac po záruke. Ja som to nakoniec nevydržal, jedného pekného dňa som si povedal „DOSŤ!“ a utiekol som odtiaľ. Opustil som Rose a vydal sa skrytými mačacími uličkami, ktoré boli vytvorené pre mačky v núdzi. Po týždni som sa dostal do Londýna.“ „A čo bolo potom?“ opýtala sa Sandra, ktorá sa celá chvela od zvedavosti. „Potom som spoznal Helene. Stalo sa to jednu nedeľu, keď som sa potuloval parkom. Bol som inak veľmi zlatý a mal som prekrásnu kresbu, aspoň tak to o mne tvrdila moja predošlá majiteľka Rose, ale teraz som bol taký špinavý, že som vôbec nevyzeral ako nejaký krásavec. Z tej noci si pamätám iba toľko, že mi bola veľká zima a bál som sa bleskov.“ Starý otec Watson sa zachvel. „Prebral som sa až v nejakej divnej krabici. Bola to ohromne veľká a teplá krabica a až neskôr som pochopil, že je to vlastne auto. Šoféroval ho divný zavalitý chlap s pokrivenou tvárou. Bol som na smrť vystrašený. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Napokon auto zastavilo, muž vystúpil, otvoril dvere na strane spolujazdca a vzal ma do svojho ochranného objatia. Kráčal rezkým tempom. Trvalo to zhruba pätnásť minút a boli sme v cieli. VETERINÁRNA KLINIKA! Celý som sa roztriasol, no muž sa mi začal prihovárať. Videl som mu na očiach, ako veľmi sa snaží, aby to znelo upokojujúco, v skutočnosti ma to však rozrušilo ešte viac. Posadili sme sa do čakárne a čakali, a čakali, a čakali… Až napokon prišlo na rad moje meno. Vošli sme do ambulancie a sestrička ma hneď začala dávať do poriadku. Najprv ma okúpala, potom mi ostrihala pazúriky a nakoniec vyčistila zúbky špeciálnou pastou pre mačky. Dala mi aj odčervovaciu tabletku. No a neskôr už iba zisťovala koľko meriam a koľko vážim. Potom ma vzala na ruky a prešla z pracovne sestričky do pracovne veterinárky. Pani veterinárka vybavovala nejaké dôležité papiere, takže najskôr si nás nevšimla. Potom si ma ale všimla a milo sa na mňa usmiala. Sestrička ma položila na veľký dlhý biely stôl v strede miestnosti a odišla. Veterinárka sa postavila. Bola to krásna štíhla brunetka. Mala na sebe svetlomodré šaty s výstrihom na chrbte. Robila dlhé ladné kroky, pri ktorých krásne vynikali jej čierne kožené lodičky. Vyvaľoval som na nich oči. Myslím, že tie opätky mohli byť vysoké aj desať centimetrov. Mala však aj menovku. Volala sa Helene Johnsonová.“ „Takže to Helene bola tá veterinárka,“ skonštatoval James. Watson prikývol. „Presne tak, synak. Presne tak. Krátko potom ako ma Helene vyšetrila, začali sa na ulici objavovať plagáty s nápisom: BENGÁLSKY KOCÚRIK HĽADÁ NOVÝ DOMOV!“

„Bola tam aj moja fotka. No, Helene povedala, že kým mi nenájdu nový domov, budem bývať s ňou a s jej sedemročnou dcérkou Charlotte. Ešte asi hodinu som s ňou strávil na klinike a potom ma išla odviezť k nej domov. Ešte predtým však vybrala zo skrine plastovú zelenú prepravku a vystlala ju hrubou dekou, aby mi tam nebola zima. Dala mi tam aj loptičku, s ktorou som si hneď padol do oka. Celou cestou sa mi milo prihovárala, akurát, že tentoraz ma to naozaj upokojilo. Nie ako keď sa mi prihováral ten divný muž s pokrivenou tvárou.“

„Napokon sme dorazili do domu pani Johnsonovej. Charlotte sa najprv divila, ale keď jej mamka vysvetlila moju situáciu, hneď si ma zamilovala. A po pravde, aj ja som si zamiloval ju. Bola ku mne veľmi dobrá. Hrala sa so mnou, kŕmila ma a niekedy sme dokonca chodili na prechádzku do neďalekého parku. Niekedy, keď bolo daždivo, a ja som domov z prechádzky prišiel až príliš špinavý, mal som dovolené okúpať sa. Viem, že väčšina zvierat kúpanie veľmi nemusí, ale ja ho priam milujem. Dokonca, keď ma Charlotte umyje špeciálnym šampónom pre mačky, aby som bol čistučký, mám dovolené spať s ňou v jej mäkkej teplej posteli. Vtedy som priam v siedmom nebi. A keď som si myslel, že môj život už ani dokonalejší byť nemôže, stala sa úplná katastrofa. Raz, keď prišla Charlotte zo školy, neprišla skontrolovať, či mám čerstvú vodu tak, ako obyčajne. A tak som sa pobral za zvukom jej hlasu, ktorý bol ako cinkajúce zvončeky. Dostal som sa ku kuchyni a všimol som si, že Charlotte s Helene sa rozprávajú veľmi vážnym tónom. Nezachytil som celý rozhovor iba poslednú vetu, ktorú povedala Helene.“ „Charlotte, miláčik, musíš pochopiť, že Watson je adoptovaný.“ „Zmeravel som. Čože?! Adoptovaný?! To sa už načisto pomiatli? Veď so Charlotte mi je najlepšie. Nevymenil by som ju za nič. A ani za nikoho. Môj malý svet sa mi v tom momente začal rúcať pred očami ako domček z karát. Charlotte celé noci preplakala, zatiaľ čo ja som skuvíňal. Moji noví majitelia Peter s Adele si po mňa prídu už zajtra. Pomyslel som si v jeden daždivý utorok. Charlotte prosila Helene a aj ja som sa ju snažil nejako obmäkčiť. Len aby som mohol zostať so svojou milovanou paničkou. V noci som si potajomky prišiel ľahnúť ku Charlotte, ktorá už zase plakala. Maznala sa so mnou a zjavne ju to upokojovalo, lebo už neplakala. A keď prišla potom Helene skontrolovať Charlotte a videla ako ma objíma a ako ja objímam ju svojimi malými labkami, muselo ju to naozaj poriadne obmäkčiť, lebo na druhý deň, keď si po mňa prišli Adele s Petrom, tak im Helene nedovolila, aby si ma vzali. Charlotte bola prešťastná a ja som tiež bol šťastný ako blcha. Veril som, že budeme spolu rodina už navždy, a že budeme naveky spolu šťastní. Och! Ako veľmi som sa vtedy mýlil…“

Prešli dva mesiace a Charlotte mala v škole letné prázdniny. „Pamätám si to poobedie ako keby to bolo iba včera. Charlotte sa vrátila zo školy o hodinu skôr ako obyčajne a celá natešená mi ukazovala svoje vysvedčenie, a potom mi s veľkým nadšením vyrozprávala, za čo ktorú jednotku má. Najviac sa však tešila na dovolenku pri mori. Helene so Charlotte mali totiž vyraziť na týždňovú dovolenku do Thajska. Veľmi som sa netešil, že opúšťa Európu bezo mňa. Najhoršie na tom je, že budem u starkej Elin. Je to Charlottina starká s láskavým srdcom a bielymi vlasmi. Mám ju rád, ale ten jej pes Artuš je strašná paskuda. Vyzerá ako obrovský vlk a myslí si, že keď je veľký, môže ma stále provokovať. Vyjedá mi z misky a navyše ma núti spať v jeho starej plechovej búde, ktorú mu kedysi postavil Joseph, starší brat starkej Elin ešte pred ôsmimi rokmi. Jej strecha však v noci dosť často padá, takže keď prší, do rána je zaliata celá búda.“ Pri tej spomienke sa kocúr roztriasol a mačiatka spolu s ním.

„Ale našťastie starká Elin zasiahla a dovolila mi spať v Artušovom vyhriatom peliešiku pri radiátore. Postupne som si začal zvykať na svoj nový denný režim u starkej Elin, no v tom sa stalo niečo, čo sa nedalo predvídať. Začalo sa to tak, že sa Helene so Charlotte vrátili z dovolenky o tri dni skôr ako mali v pláne. Prileteli lietadlom o pol jedenástej večer a išli rovno do nemocnice, pretože Charlotte bolo veľmi zle. Až tak, že nevedela dýchať. Keď Elin telefonovala s Helene, vôbec som netušil, o čo tu ide. Našťastie som vedel, na koho sa môžem obrátiť. Bol som si istý len jediným, musím Charlotte nejako pomôcť! A tak hneď, ako Artuš so starkou Elin zaspali hlbokým spánkom, nenápadne som sa vykradol a vydal som sa hľadať túlavé mačky. Sú špinavé a smrdia ako tchory, ale vedia všetko, čo sa odohráva v meste i na vidieku. Ako prvého som uvidel Olivera. Potom k nám pribehol aj Charlie. Oliver bol útly kocúr, ktorý mal krátku priliehavú srsť karamelovej farby. Mal štyri roky, videl rozmazane a keď bol ešte malé mačiatko amputovali mu pravú zadnú labku.“ „Prečo?“ opýtali sa mačiatka trojhlasne. „Pretože majitelia ho zanedbávali a týrali. Raz ho jeho pán udrel tak, že už nikdy nemohol tú labku používať. A preto mu ju radšej amputovali. To, že videl rozmazane už ale nebol dôsledok ich zlého zaobchádzania. Narodil sa s poruchou očí, ktorá mu skomplikovala celý život. Dlhý čas žil v útulku pre opustené zvieratá. Časom ho však nahradili roztomilými šteniatkami. Tak sa z neho stal túlavý kocúr. Dlho putoval sám, potom ale stretol Charlieho, ktorý prežil úplne iný životný príbeh ako Oliver. Charlie bol na rozdiel od Olivera poriadne široký. Mal dlhú strakatú odstávajúcu srsť a napriek jeho mohutnej postave a krátkym krivým nožičkám robil celkom pekné dlhé skoky. Charlieho život bol ako rozprávka. Narodil sa vo Washingtone a všetci ho zbožňovali a milovali.“ „Ale ako sa potom dostal do Londýna?“ opýtala sa Sandra, ktorá skoro od zvedavosti ani nedýchala. „No, ako som už povedal, Charlie sa narodil vo Washingtone, kde žil so svojou paničkou Marlen celých trinásť rokov. Jedného dňa, keď sa išiel len tak prejsť do mesta, vtedy to bolo úplne bežné, ho uniesol taliansky chovateľ mačiek Guezepe Escobaro, pretože veril, že mu Charlie vyhrá súťaž „SOM NAJKRAJŠÍ KOCÚR 2012,“ ktorej sa rok čo rok zúčastňoval, no nikdy nevyhral. On však od neho utiekol. A už len utekal, utekal, utekal, utekal a utekal, až kým neuvidel tabuľku WELCOME TO LONDON!“

„Ale späť ku mne a Charlotte. Keď som Olivera a Charlieho nakoniec našiel, pozdravil som ich zvesela, hoci som mal dosť naponáhlo. Všetko som im vysvetlil a oni sa hneď začali prekrikovať, kto mi toho povie viac. Bol som prekvapený, koľko som toho nevedel. Dozvedel som sa, že moju Charlotte pohryzol nejaký ázijský jedovatý pavúk a teraz leží v nemocnici, kde ju ešte ako tak držia pri živote. Poďakoval som im za informácie a rozbehol som sa ihneď domov, keď som sa vtom zastavil. Bolo pred svitaním. Nemám už čo stratiť, povedal som si. Iba ak Charlotte, a to nedopustím. Musím ísť za ňou do nemocnice! Bežal som tak rýchlo, že som mal pocit akoby som sa vznášal. Vbehol som na oddelenie, no nemusel som dlho hľadať. Charlotte mala malú izbietku so skleneným okienkom, cez ktoré bolo vidno do vnútra a pri dlhej širokej posteli bolo malé kresielko, v ktorom driemala Helene. Charlotte ležala na posteli, hlavu mala ostro vyvrátenú dozadu a z rúk jej trčalo až znepokojujúco veľa hadičiek. Vyzerala zvláštne. Nebola úplne pri vedomí, no ani nespala. Ale to ma ešte viac utvrdilo v tom, ako veľmi ma potrebuje. Začal som rozmýšľať, ako sa dostať do vnútra. Vtom sa mi naskytla fantastická príležitosť. Sestrička, ktorá rozdávala pacientom na oddelení lieky, ktoré potrebovali, práve otvorila dvere Charlottinej izby a vošla dnu. Neváhal som ani sekundu a vkradol som sa do izby. Keď sestrička odišla, opatrne aby som Charlotte nezobudil, vyskočil som na posteľ a hľadal som miesto, kde ten pavúk Charlotte uhryzol. Po chvíli som ho našiel. Ľavé zápästie mala úplne opuchnuté, a keď som sa bližšie prizrel, všimol som si malú, nenápadnú ranku, ktorá by sa ľudským okom ani nedala zachytiť. Čo len urobím? Niečo mi napadlo. Nebol som si istý či to bude fungovať, ale za pokus to stojí. Drsným jazýčkom som odstránil chrastu a vysal jej z rany jed. Charlotte sa trocha pomrvila a s úľavou vydýchla. Teraz mi už nezostáva nič iné ako sa modliť, aby prežila. Unavený som sa domov vrátil presne načas, aby som stihol raňajky. Prešli dva týždne a Charlotte sa zázračne polepšilo. Helene povedala, že keď doberie posledné tabletky môže ísť domov. Veľmi som sa na ňu tešil, akurát, že odvtedy ako som ju „zachránil“ som sa necítil dobre. Bolela ma hlava, bol som malátny a občas sa mi už nechcelo dokonca ani jesť. Keď si to Charlotte všimla bola z toho nešťastná. Mrzelo ma to, ale nanešťastie mi už bolo iba horšie a horšie, a ťažko sa mi pred ňou pretvarovalo. Pomaličky mi začínalo dochádzať, že ten jed, ktorý som jej odsal, nado mnou vyhráva. Napriek tomu som bol spokojný. Vymenil som svoj život, za život Charlotte. A upokojovalo ma, že aj keď ja zomieram, ona bude žiť ďalej.“

„Začas sa všetko, ako tak vrátilo do starých koľají. Charlotte nastúpila do tretej triedy. Robila úžasné pokroky a ja som z nej mal veľkú radosť. A potom prišiel ten deň. Charlotte sa vrátila zo školy, tak ako vždy za posledné dni, celá natešená. Pricupital som k nej, no podlomili sa mi nohy, spadol som na dlážku, nevedel som sa nadýchnuť a cítil som, že prichádza môj koniec. Charlotte srdcervúco plakala, zatiaľ čo ja som zvádzal ťažký boj s temnotou, ktorá ma k sebe svojím nežným zamatovým hlasom volala. Postupne sa mi spomaľoval tlkot srdca, viečka mi pomaly oťaželi a ja som začal uvažovať ako asi vyzerá mačacie nebo. No čoskoro to asi zistím sám, pomyslel som si a bola to moja posledná myšlienka… Pocítil som, ako padám do zradnej priepasti, z ktorej už niet úniku. Vtom som zbadal akési striebristé guľôčky. Predvádzali úchvatný tanec, nad ktorým by sa určite pozastavil aj ten najväčší ignorant na svete. Potom sa však spojili a vytvorili nádhernú postavu, MačANJELA. Vyzeral ako obrovská mačka s krídlami, ktoré mal pokryté hodvábnym bielym perím.“

Po chvíli, keď som to už vôbec nečakal, MačANJEL prehovoril: „Čo tu akože robíš?! Musíš ísť za Charlotte, potrebuje ťa!“

„A aj keď som vedel, že by som sa mal skôr hnevať, pretože to hovoril vyčítavým tónom, bol som opantaný jeho krásnym hlasom, ktorý znel ako rajská hudba. Kým som bol ponorený do vlastných úvah MačANJEL ma kopol do zadku a znova som letel. Tentoraz ale nie dole do priepasti, ale hore z priepasti. Toľko bolo radosti, keď som sa prebral. Otvoril som oči a uvidel som dve smaragdovozelené studienky plné lásky a pochopenia. Boli to oči mojej milovanej Charlotte. V tej chvíli som si uvedomil, že nás už nikdy nič nerozdelí a bol som šťastný. Napokon Charlotte prežila prekrásne detstvo a ja som pyšný, že som bol jeho súčasťou.“

„A to je KONIEC môjho príbehu,“ povedal Watson. „Páni moji, to bola ale šupa, starký!“ vykríkli všetky tri mačiatka naraz. „Koľko zvratov a udalostí,“ skonštatovala Sandra. „Kde sú Charlie a Oliver teraz?“ prekrikovali sa Timo s Jamesom. „V  Las Vegas, kde vedú šťastný a spokojný život,“ povedal Watson. Odrazu  mačiatka stíchli, zahľadeli sa do diaľky a jednohlasne zvolali: „Starká!“ Keď k nim prichádzala, niesla sa ako dáma. Mačiatka verili, že má ten najkrajší a najjemnejší kožúšok striebristej farby a tie najláskavejšie oči nebesky modrej farby, aké kedy videli. Už sa nevedeli dočkať, ako jej povedia všetko, čo sa dozvedeli od starého otca.

Netušili však, že ona to už dávno vie. Prečo? Prezradím Vám tajomstvo. Pretože práve ona bola tým MačANJELom!

 

Autorkou je sl. Viktória Šteinová

ZŠ, Hroncova 23, Košice

KVET – ŤUKNI

About the author

Jazykovevzdelavanie.sk je portál pre tých, ktorých jazyky bavia, venujú sa im pracovne alebo ako koníčku.