Zázračná rybka

Bol krásny júnový večer. Letná sezóna ešte nezačala. Trávim čas na chate na Zemplínskej šírave s mamou. Ona opravuje písomky z matematiky. Ja som sa vybrala k vode, na pláž. Rada sa občas utiahnem do samoty. Je to pre mňa príjemný relax. Tak je to aj dnes. Mám svoju obľúbenú zátoku    s nádherným výhľadom. Nechám sa ovievať vánkom a vstrebávam do seba prírodné ticho. Je ešte čosi, prečo sem rada chodím. Čerpám tu inšpiráciu. Sem-tam napíšem nejakú báseň. Rada tu sedím, hľadám verše alebo čítam. Hoci dnes je večer ako stvorený pre poéziu, nepodarilo sa mi chytiť ani jednu myšlienku, ktorá by stála za to.

Pozerám na pokojnú hladinu. Krásna rovná vodná plocha. A predsa sa čosi zavlnilo. K brehu priplávala malá rybka. Nemala ani 20 centimetrov a vo svetle zapadajúceho slnka žiarila akoby mala kovové šupiny. Ona sa na mňa dívala. Akoby chcela čosi povedať. Keďže nablízku nebol nikto, ja som sa rybke prihovorila. Čuduj sa svete, ona mi odpovedala. „Ty vieš hovoriť?“ spýtala som sa znova, keď som sa ako – tak spamätala. „Jasné, že viem, veď všetky zázračné ryby vedia hovoriť,“ odpovedala. „Zázračná rybka? Ja som si myslela, že sú len v rozprávke.“ „Si skromná, milá! Môžem ti splniť tri priania.“ Po chvíľke váhania som súhlasila. Rybka ma začala poúčať: „Nie je to také jednoduché ako v rozprávke, tak sa nečuduj, ak sa nám to skomplikuje.“   „ Čo by sa malo skomplikovať,“ pomyslela som si.

„Tak povedz svoje prvé želanie,“ vyzvala ma. „Vieš, rybka, rada by som mala takú literárnu kaviarničku. „Fajn, ale ja neviem švihnutím chvosta postaviť kaviareň. Ako by to vyzeralo, keby sa zrazu niekde v Michalovciach zjavila nová  kaviareň. Ja viem len zmeniť niektoré vlastnosti tak, aby si v budúcnosti dokázala získať to, po čom túžiš. Musíš ešte doštudovať, nadobudnúť skúsenosti, prax i nejaké financie. Tak o 6-7 rokov by to mohlo vyjsť.“ „Tak ako,“ strácala so mnou trpezlivosť, „chceš ešte tú kaviarničku, alebo nie?“ „Tak teraz určite nie,“ povedala som sklamane. „Tak vyslov svoje druhé prianie,“ vyzvala ma. „Druhé?“ ostala som prekvapená, „veď si mi nesplnila ani prvé!“  „Veď si to sama nechcela, ale prianie si vyslovila, to sa počíta,“ dodala.

Čo si želať, aby som znova nedopadla ako s kaviarňou ? Po čom túžim? Už to mám! „Mojím snom je navštíviť New York.“ Nastalo ticho. Vari tá rybka onemela! Neonemela, po chvíli sa ozvala: „Myslela som si, že si pochopila, že neviem plniť priania, dokonca sny, priamo. Viem len vytvoriť také podmienky, aby sa priania splnili. Ale kto prianie vysloví, musí sa na ňom tiež podieľať, a to výraznou mierou. Sny blúdia našou mysľou a sme nesmierne vďační, ak sa splnia. No ty by si musela prekonať samú seba. Strach z lietania. Samozrejme, sú tu aj iné obavy a nebezpečenstvá. Je to len na tebe.“ Cítila som sa trápne. Chvíľku sme mlčky hľadeli na seba.

Potom sa ozvala: „A tvoje tretie prianie?“ Bola som úplne mimo. Nemala som už chuť na žiadne prianie, nechcelo sa mi nič vymýšľať. No taká príležitosť je len raz za život. „Chcem, aby moja mama mala o pár rokov menej (stále to počúvam).“ „Čo to táram?“ vyhŕklo zo mňa bez rozmyslu. Mamka má vek tak akurát. „No, zle som sa vyjadrila, vlastne keby bola…, nie, prepáč, táram, zabudni na to… Mám už len ju, robí pre mňa prvé – posledné. Je pre mňa všetkým.“ Oči mi zvlhli. Rybka odplávala od brehu, potom sa znovu vynorila a zavolala na mňa: „ A neprestaň písať… a za slzy sa nehanbi…“ Žmurkla na mňa a ponorila sa hlbšie.

Ostala som sama so svojimi myšlienkami. Bola som plná dojmov. Akoby to všetko bol len živý sen. „Je čas ísť späť na chatu.“ Počula som nejaké kroky. Obzrela som sa. Prichádzala ku mne moja mama. „Doniesla som ti čaj, zázvorový.“ Naliala mi z termosky a ja som si ho vychutnávala. „Oddýchla si si?“ spýtala sa. Usmiala som sa, objala som ju ako malé dieťa a pobozkala na líce…

 

Autorkou je sl. Tamara Hamadejová

ZŠ, J. A. Komenského 1, Michalovce

KVET – ŤUKNI

About the author

Jazykovevzdelavanie.sk je portál pre tých, ktorých jazyky bavia, venujú sa im pracovne alebo ako koníčku.