Online čitáreň – Príbehy Vlčice


Ležatá osmička

… Kráčam ďalej za mojou novou kamarátkou. Rozmýšľam, či som niekedy niečo počul o svietiacich vlkoch – iba ak o svetlonosoch svätojánskych muškách. Spomínanie asi nebol dobrý nápad. Začali sa mi pred očami premietať všetky rozprâvky o vlkoch od Červenej čiapočky, cez Tri kozliatka až po vlkolakov. 

Bŕŕŕ. 

Naskočila mi husia koža“Ja sa nebojím, ja sa nebojím, len aby tam nebol vlk alebo sova!” Ale veď vlk tu už je – oponujú pesničkovej spomienke moje oči.

“Stop!” 

Až som sa zľakol vlastného hlasu. Vlčica zostala tiež stáť a obzrela sa na mňa. Potrebujem sa upokojiť.” Ach, hovorím jej to akoby mi rozumela!!

Škrtám akoby – vlčica sklonila hlavu a posadila sa. Nádych! Výdych! Ďakujem za nášho telocvikára zo základnej školy. Strašidelné predstavy odišli. To je nádherná vôňa lesa! Vlčica uprela na mňa oči a ticho zavyla. Zrazu mám pocit, že povedala Poďme!” Kto chce si porozumie.

Kráčame potichu vpred. Tma bledne. Na druhej strane čistinky svieti ležatá osmička … 


… Nie je to kričiace svetlo ako to poznáme z neónových reklamných pútačov, ani agresívne svetlo vysvietených obchodov. Toto svetlo je príjemné, upokojujúce a jemne prúdiace v tvare ležatej osmičky. Nekonečnosť? Prečo je vlastne nekonečno len ležatá osmička, keď číslica 8 je bez konca aj postojačky? Všetky ostatné číslice majú nejaký koniec.

3️⃣ 6️⃣ 7️⃣

Z myšlienok ma vytrhla Vlčica, ktorá zrazu zastala. Premýšľajúc som si nevšimol skalu, z ktorej zurčala kryštálová voda a vytvárala maličkú bystrinu pozvoľna sa meniacu na potok tečúci do neznáma.

Vlčica sa napila vody. Uvedomil som si, že ma už tiež kvári smäd a sklonil som sa k pramienku. Neviem, kde presne sme. Je to však očarujúce zákutie prírody. Nemám obavy, že nenájdem cestu naspäť k môjmu autu. Už ako malý chlapec som sa naučil orientovať sa “v teréne”.

Tichulinké ťap, ťap vychádzajúce spod labiek Vlčice udalo smer. Približujeme sa ku osmičke a čím bližšie sme, tým viac si uvedomujem, že to osmička nie je.

Optické ilúzie.

Nahor či nadol

Je to akási pohybujúca sa špirála.

Vstúpili sme do svetla. Kráčame po tráve ozdobenej drobnými lúčnymi kvetmi, no mám pocit, že sa niečo zmenilo.

Akoby pod tou trávou nebola zem – hlina, pôda. Skúšam dupať nohami. Vlčica opäť zastala a uprene pozerá na jedno miesto v tráve. Vykročil som k nej. Zodvihla hlavu a ide mi oproti. Labou mi skočila na nohu. “Mám sa pozerať pod nohy?” Naklonila hlavu nabok. V,yzeralo to akoby sa usmiala.

Kráčam opatrnejšie. Nebyť jej varovania asi by mi minimálne jedna noha skončila v mreži v tráve.

Pod mrežou v jame – ono to vlastne jama nie je, vyzerá to skôr ako miestnosť – spia schúlené pri sebe malé vĺčatá. Museli tam prepadnúť cez tú mrežu. Skúšam, či sa dá otvoriť, ale je upevnená na – kovovú ?? platňu zarastenú trávou.

“Počkáme kým sa zobudia a potom ich nejako vytiahneme.” Čudujem sa svojmu vlastnému hlasu. Rozprávam tak otcovsky, i keď otcom nie som.

Pár metrov od nás je strom ako stvorený na opretie sa a krátky spánok. Zaslúžime si ho obaja po takej dlhej vychádzke. Na konár priletela sova a na zem niečo spadlo. Vlčica si to rozpolila a vyjedla. “Veru i ja som hladný ako vlk!” Sova zobákom odtrhla ďalšie – plody. Neviem to inak nazvať, lebo netuším, čo to je. Vyzerá to ako jablko s banánovou šupkou. Olúpal som si jedno a zahryzol sa. Má to lahodnú chuť, ktorú však neviem zadefinovať. Chvíľami chutí ako jahodové jablko s banánom, a potom sa primieša mango s hruškou.

Sova zletela ku mreži a pozrela smerom ku mne, akoby povedala, že si máme v pokoji zdriemnuť a keď vĺčatá otvoria oči, tak nás prebudí.

Privrel som oči. Vlčica si položila hlavu na moju nohu a zadriemali sme.

Svetlo stále prúdiace navôkol nás prikrylo svojou melódiou.

V zdriemnutí pookreje telo a duša a myseľ nájde spôsob.


Ďalšie príbehy o zvieratách:


<<< Online čitáreň

Najnovšie články