Podľa rozvrhnutia dejín starého Slovanstva stanoveného na začiatku tohto diela (§ 2) na dve hlavné časové obdobia — t. j. staršie, zahrnujúce v sebe najtemnejšiu dobu slovanských starobylostí, tiahnucu sa od obdobia Herodotovho až do pádu hunskej a rímskej vlády [456 pred Kr. — 476 po Kr.], a neskoršie, obsahujúce správy o slovanských národoch po ich objavení sa na scéne dejín pod svojimi vlastnými a domácimi menami — pristupujeme už po vykonaní dlhej a obťažnej cesty cez polopusté a hustými mrakmi pokryté nivy praslovanskej starobylosti, k bráne vekov historickým svetlom hojnejšie ožiarených a priechodnejších krokom zvedavého pútnika. Naša práca, ktorú predstavujeme v tejto druhej časti, sa bude od onej vyššie dokončenej nápadne líšiť v nejednom smere, najmä však pokiaľ ide o výber správ a spôsob ich podávania. V onej prvej časti sa pojednáva najviac o veciach nejasných, podľa doterajšieho stavu historickej vedy a zmýšľania učencov podliehajúcich rozličným výkladom, domnienkam a sporom; tu naopak budeme hovoriť o takých dejinách a príbehoch Slovanstva, ktoré po nazretí do prameňov a rozbore výpovedí svedkov žiadny súdny historik nemôže Slovanom zapierať a pripisovať inému národu. Tam nám išlo o vydobytie pravdy z nesúladu — neraz i zo zreteľného rozporu v rozličných kusých, zahmlených a nedostatočných svedectvách — a jej upevnenie podľa zákonov zdravej kritiky, na nepohnutých základoch proti všelijakým útokom nevedomosti a všetečnosti; tu naproti tomu ide jedine o stručné, riadne, jasné vyloženie správ považovaných vôbec za podstatné časti histórie Slovanstva a našim dejinám neodcudzených, bez toho, aby niekedy mohli byť odcudzené. Na tomto dôležitom rozdiele časov, predmetov, svedkov a jasnosti ich výpovedí je založený rozdiel nášho historického návodu alebo spôsobu prednášania vecí. V prvej časti nebolo možné vyhnúť sa obšírnemu a prácnemu vyhľadávaniu nejedného malicherného, na oko nepatrného slovka, mena alebo svedectva, nebolo možné vynechať podrobné rozoberanie mnohých predmetov visiacich na tenučkej niti a v nedohľadnej výške sivej starobylosti, pretože išlo o veci veľké, o vydobytie Praslovanstva z tmy nepamäti a zapadnutia, pričom sa nepatrilo šetriť ani prácu, ani vynaložený čas; v tejto časti naopak bude naša povinnosť a snaha smerovať k tomu, aby sme z rozľahlého poľa slovanskej histórie, naraz sa otvárajúceho pred našimi očami, dali dohromady a zostavili do riadneho celku jedine to, čo je prospešné na vysvetlenie stavu všetkého Slovanstva v tejto vymeranej dobe, zanechávajúc detailnejšie rozprávania o rozličných dejoch, výkladoch, bojoch a iných príbehoch popisovateľom histórie jednotlivých slovanských národov. Na širokom a pevnom základe, založenom v prvej časti, treba nám teraz aspoň v obrysoch a návrhu načrtnúť stavbu, ku ktorej dovŕšeniu, upraveniu a vyšľachteniu nestačia ruky jedného človeka, akokoľvek zručné a prácemilovné, ba dokonca je žiaduce sústredené a vytrvalé úsilie mnohých pracovníkov. V tomto ohľade by tento spis mal byť iba východiskom pre podrobnejšie a dôkladnejšie spracovanie osobitnej histórie každého jedného slovanského národa, verný a bezpečný sprievodca, pomocou ktorého by sa bádateľ domácich dejín na poli Staroslovanstva mohol v krátkom čase zorientovať a po zoznámení sa s ním ušetrené sily vynaložiť na úplnejšie zvládnutie historickej látky svojej užšej časti. Pokiaľ ide o časové hranice, ktorými sme túto časť vymedzili, videlo sa nám najvhodnejšie posunúť ich na dobu rozhodnej prevahy kresťanstva medzi Slovanmi a túto dobu ustanoviť na krste panovníkov poľských aj ruských [965; 988], čiže na sklonku 10. stor., hoci si na tomto vymeraní až tak veľmi nezakladáme, aby sme, ak to bude prospešné a potrebné, nemohli od ničoho ustúpiť. Vieme totiž, že niektoré slovanské národy, menovite Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Moravania a Česi už skôr pristúpili ku kresťanskej viere, a že naproti tomu iní, najmä v Germánii a na baltickom pomorí usadení, zotrvávali ešte aj potom na istý čas pri svojich starobylých pohanských zvykoch, až konečne aj oni podľahli svojmu osudu, svojimi mocnejšími susedmi nie žeby na vieru obrátení, ako skôr do ostatku vyhubení alebo odnárodnení. Pre tú príčinu ani my sa v tejto časti nebudeme rozpakovať vzdialiť sa od vyššie vymeranej doby a buď sa vrátiť o obdobie naspäť, buď pokročiť dopredu, podľa toho, kde to bude výhodou alebo potrebou. Ak teda opierame prevahu kresťanstva medzi Slovanmi na obrátenie Poľanov a Rusov, máme na to mnohé a vážne dôvody. Určite žiadny súdny posudzovateľ histórie rozhodnutie osudu ktoréhokoľvek rozložitého kmeňa nebude hľadať u rozptýlených, záhube a zániku vystavených a okrem toho ľahko podrobených jeho vetiev, ale tam, kde peň hlboko vkorenený do pôdy svoje vrcholce mocne dohora vynáša a všetkým víchriciam času na vzdor stále nové a nové ratolesti a haluze vyráža, ktorými svoje odumreté odnože a výstrelky bohato dosadzuje. Obrátenie ruského Slovanstva na kresťanskú vieru nadobúda tým väčšiu vážnosť a ukazuje sa byť najdôležitejšou udalosťou v dejinách Slovanstva, ak si pripomenieme, že veľký knieža Vladimír sám trochu váhal medzi vierou kresťanskou a mohamedánskou^[1] a ak sa ruskí Slovania napokon rozhodli pre prvú z nich, bolo to pod vplyvom príkladu tohto národného vodcu. To, že sa Slovania nestali vyznávačmi opovrhnutiahodného náboženstva mohamedánskeho, umŕtvujúceho zároveň dušu i telo, ale božského učenia Kristovho, vedúceho človeka k mravnosti, je podľa riadenia božieho zásluha veľkého ruského kniežaťa a jeho rozumných bojarov,^[2] a nielen Slovanstvo, ale aj všetko európske kresťanstvo má mu byť za to zaviazané príslušnou cťou a vďačnosťou. Podľa našej mienky teda nami vytýčená doba, ako medzník nášho skúmania v odbore slovanských starožitností, po nestrannom uvážení všetkých okolností, ukazuje sa byť najpríhodnejšia.

1. Rozvratom narýchlo vzniknutej hunskej moci a konečným pádom Západorímskej ríše, už dávno vo svojich základoch rozkývanej, sa takmer na samom rozhraní 5. a 6. stor. začína nová historická doba, a to tak pre celé európske ľudstvo, ako aj pre Slovanov osobitne. Všetky dovtedajšie zväzky a vzájomné vzťahy európskych národov sú zrušené; divadlo dejín sa mení až vo svojich základoch, začína sa opak starej histórie, prevaha severných kmeňov, t. Nemcov a Slovanov, nad zmalátnenými južnými je rozhodnutá. Že takáto podstatná zmena v položení hlavných národov nie je dielom niekoľko málo rokov, ale že na jej dovŕšenie bol potrebný dlhší čas, zhoda rozličných okolností, ako aj úsilie i skĺbenie síl nejedného národa, o tom u susedných znalcov dejín niet žiadnej pochybnosti; avšak i to je vec nemenej istá a zjavná, že rozhranie medzi starou a novou podobou vecí, čo do výmery času, nikde jasnejšie a ráznejšie nemôže byť ustanovené než na stroskotaní hunského a rímskeho panstva, a teda na konci 5. stor. Atilova pohrebná slávnosť bola posledným svedectvom jeho mohutnosti a slávy. Hrôza, ktorú jeho duch vysielal na podmanené i vzdialené národy, úplne zmizla, len čo jeho telo pokryla zem. Nad jeho hrobom sa začali jeho nehodní synovia, splodení z rozličných matiek, sporiť o moc. Ohromná ríša, zaštítená mocným ramenom jediného vládcu a spravovaná jeho neobmedzenou vôľou, mala byť teraz podelená, rozkúskovaná ako nejaké obyčajné dedičstvo. Mohutné národy, navyknuté na slobodu a nezávislosť, dostanúc sa v onom všeobecnom dave pod moc statného víťaza, mali teraz vystúpiť z dovtedajšieho spolku, v ktorom sa im ich závislosť videla byť znesiteľnejšia a delenie sa zdalo byť zvykom zajatých otrokov. Nad tou nehodnosťou sa ich trochu utlačený, ale neutíchajúci duch s dvojnásobnou silou hlásil k novému životu. Nemecké národy, Gepidovia a Góti, vidiac príhodný čas, oborili sa na oslabených a nesvorných Hunov na dolnom Dunaji a poraziac ich na hlavu a pomaly ich zapudiac až k Čiernemu moru, vyslobodili seba a svojich spolukmeňovcov z tvrdého hunského jarma. Celé dnešné Uhry a veľká časť Rakús dostali sa ako podiel Gepidom a Gótom, Longobardom, Herulom, Rugom a iným; zatiaľ na hornom Dunaji ostatné nemecké vetvy, Alemani, Svévovia, Bavori a ďalej k Rýnu Frankovia, svoje panovanie upevnili a rozšírili. Takto, nadobudnúc nové sily, niet divu, že čoskoro svoj útok obrátili tam, kam ich vrúcna žiadosť už dávno smerovala, t. do vnútrozemského, vtedy takého bohatého a slávneho raja, Itálie. Bojovné nemecké pluky, zostavené z rozličných národov, pod správou odvážneho vodcu Odoakara, vtrhli do Vlách a premôžuc slabého cisára Romula Augustula, zbavili ho vlády, čím urobili rímskemu panovaniu koniec [r. 476]. Východné cisárstvo, založené na konci 4. stor. v Byzante, síce ešte dlho odolávalo návalu silnejších národov, než boli Rimania a Gréci, od severu i východu ozlomkrky sa na nich valiacich, a ako-tak biedne si zachovalo svoju nezávislosť: no preinačenie stavu sídel a národov celej ostatnej Európy zastaviť nijako nemohlo. Pádom Hunov a Rimanov boli predurčené osudy na dlhé budúce časy; v dejinách Európy začína prevažovať podiel Nemcov a Slovanov.

2. Nemci určite neboli jediný národ, ktorý, vymaniac sa z hunskej podriadenosti, a roztrieskajúc poslednú ošarpanú chalupu rímskej svetovlády, rozšírili svoje panovanie široko po južnej a západnej Európe, lebo v rovnakom čase, jednak vedľa nich, jednak za nimi, mnohopočetné slovanské národy, vyprostené z tej istej poddanosti, prejdúc cez Odru do Germánie a cez Tatry i pobrežie Pontu k severnému Dunaju, rozšírili v priebehu 6. stor. svoje bezpočetné zástupy po krajinách zaberajúcich takmer polovicu Európy. Až dovtedy veľký slovanský kmeň — za ochrannou hradbou Tatier, na severe nedostupnom Grékom ani Rimanom, v pokoji nažívajúci, obidvom národom od starodávna známy podľa mena a svojej polohy — sa na scéne dejín objavoval príliš zriedkavo. Odvtedy je to úplne ináč, meno Slovanov, Vinidov a Antov sa vyskytuje na dolnom Dunaji, v Dácii, Mézii, Panónii, Dalmácii, Karintii, medzi Odrou a Labe, v Bohémii i v severovýchodnej Germánii. Toto neočakávané vystúpenie Slovanov v krajinách, kde dovtedy sídlili iné národy, prirodzene, vedie k tomu, že rozpadnutie sa veľkej ríše Hunov a oslobodenie sa Slovanov od ťaživého jarma hunskej poroby, nie ináč ako nátlak severovýchodných národov kmeňa uralského a tureckého, Avarov, Bulharov, Chazarov a i., boli hlavné príčiny, ktoré ich pohli, aby opustiac svoju starú vlasť, v južných, vyľudnených krajinách niekdajšieho rímskeho cisárstva hľadali nové sídla. Už vyššie sme mnohými a vážnejšími dôvodmi preukázali, že vláda Hunov na konci 4. a v priebehu 5. stor. sa vzťahovala aj na Slovanov (porov. § 15, č. 5). Aké premeny nasledovali po Atilovej smrti a po konečnom úpadku vlády jeho synov na území v takmer samom lone zatatranských národov, menovite Slovanov, o tom nám síce súdobí historici, ako vzdialení a veci neznalí, nepodávajú žiadne správy; že však boli veľké, rozsiahle, z toho, čo neskôr a inde, mimo slovanskej pravlasti sa vyjavilo, s istotou môžeme uzavrieť. História toho veku, zo všeobecne známych príčin, najmä čo sa týka severných národov, je kusá a matná. Veď sotva s dostatočnou istotou vieme, čo a ako sa dialo v tomto náramnom cibrení národov na Dunaji, a je pravdepodobné, že medzi Odrou a Volgou, medzi zatatranskými národmi, malo miesto nie menšie pohnutie a zápasenie. Zrak náš vidí jedine to, čo je na svetle; kde akékoľvek správy, akékoľvek podanie chýba, tam ani história o ničom rozprávať nemôže. Avšak časté veci, ktoré duch človeka je prinútený uznať za nutné následky prirodzeného priebehu dejín, majú v sebe nemenej istoty ako založenej na výslovných svedectvách súvekých zapisovateľov. Úkazy nastupujúceho veku dosvedčujú jasne a rázne, že v položení celého vtedajšieho Slovanstva sa udiali náramné a neslýchané premeny, ktorých počiatok a pôvod nemožno hľadať nikde vhodnejšie ako tu. Zvažujúc toto všetko, ako náleží, sme si istí, že vzhľadom na šírenie sa Slovanov v rozličných dobách a jeho príčiny možno považovať tieto naše tvrdenia za hlavné zásady objasňujúce celú záležitosť.

a) V staršej dobe, t. j. od 4. stor. pred Kr. až do 2. stor. po Kr., s prevahou Keltov, Nemcov a neskôr Rimanov a k nim pričlenených národov, smerovalo šírenie sa slovanských národov na sever, kde ich roľnícke rodiny nachádzali pre svoju obživu najvhodnejšiu pôdu v úrodných rovinách stredozemného Ruska a najmenší odpor v slabých, rozdrobených čudských národoch. b) V ďalšej dobe, a to od 3. až do začiatku 7. stor., toto smerovanie sa obrátilo práve naopak, t. od severu na juh a juhozápad, z krajín zatatranských do Mézie, Ilýrie, dnešných Uhier, Čiech a Nemecka. c) Príčiny tejto podstatnej zmeny boli viaceré a rôzne, medzi ktorými môžu byť ich usadlosti ako najhlavnejšie. Slovania, milovníci orby a poľného hospodárstva, nenávidiaci dobrodružné potulovanie a zbíjanie po cudzích krajinách, viedli v ochrannom zátiší svojich od mora všade vzdialených, a teda menej prístupných hospodárstiev život pokojný, viac obranný než útočný, pri všetkých nájazdoch lúpeživých, na nich sa valiacich národov, aj vzhľadom na svoju ľudnatosť oveľa menej strádali než iné, kočovné, potulné, lúpeživé národy, Skýti, Kelti, Sarmati, Nemci. Títo násilní cudzozemci — podobní neskorším Mongolom, podmaniac si jedny alebo druhé slovanské národy, obyčajne boli spokojní s daňou a poplatkom, hľadiac živiť sa a bohatnúť z mozoľov pracovitých Slovanov — a preto oni, prenasledujúc kniežatá a domácich panovníkov, obyčajný ľud a takmer jadro národa pre svoj vlastný zisk úmyselne šetrili. Takto slovanský kmeň, odlúčený od mora a vo svojich žírnych hospodárstvách užívajúci blahý mier, v priebehu mnohých stáročí rozmohol sa na také náramné ľudstvo, že mu otcovské kraje viac nestačili a v prvej príhodnej dobe jeho vysunutie do iných krajín bolo neodkladné. Táto príležitosť sa mu naskytla čiastočne už pred príchodom Hunov, v čase krutých vojen Germánov s Rimanmi v 2. stor. (porov. § 18, č. 4), avšak omnoho úplnejšie až v čase konečného pádu obidvoch ríš, Hunskej i Rímskej, keď mohutné nemecké národy, opúšťajúc svoje pôvodné sídla nad Odrou, v Uhroch a v Dácii, vysťahovali sa do Vlách, Galie a do ďalších južných i západných krajín, uvoľniac a zanechávajúc Slovanom, chvatom postupujúcim za nimi, všade naokolo spustnutú, ľudoprázdnu krajinu do vlastníctva a na ďalšie zveľaďovanie. To, že Slovania v tej dobe od svojho ďalšieho rozšírenia na sever úplne upustili a obrátili sa na juh, sa stalo jednak pre prirodzený pud a dychtenie severných kmeňov po krajinách ležiacich v miernejšom južnom pásme, jednak aj pre prevahu národov uralsko-čudských a tureckých, Hunov, Avarov, Bulharov, Chazarov a neskôr Pečenehov i Plavcov, od uralských hôr, dolnej Volgy a Donu mocne na Slovanov naliehajúcich a tlačiacich ich na západ i na juh. Niektorí z týchto divokých drancovateľov a podmaniteľov, menovite Avari, zachvátiac nejedny slovanské národy, najmä čo bližšie, do víru svojho sťahovania, ich pluky spojili s vlastnými a spoločne vyrážali proti zvyškom rímskeho cisárstva, a to buď tak, že ich povzbudili svojím príkladom, alebo ich k tomu donútili silou. Napokon šťastné výpravy Nemcov a vzápätí za nimi sa hrnúcich Uralcov do krajín byzantských a rímskych, v tej dobe ešte oplývajúcich zvyškami svojho niekdajšieho bohatstva, povzbudili nepochybne aj Slovanov do podniknutia podobných ťažení s následným usadením sa v cudzích krajinách. Bolo teda sťahovanie slovanských národov do vyprázdnených, vyľudnených juhozápadných krajín následkom vplyvu rozmanitých príčin a okolností, ktoré na konci 5. stor. mali silný vplyv na postavenie vtedy tu žijúcich európskych národov. d) Čo sa týka času šírenia sa Slovanov na západ a na juh, celkove ho možno položiť do konca 4. a celého 5. aj 6. stor.; hoci nemožno poprieť, že ich čiastočný presun na západ sa začal už oveľa skôr, a presídlenie sa dvoch veľkých národov z onej strany Tatier do Ilyrika sa pretiahlo až do prvej polovice 7. stor. Menovite nadvislianski Slovania už v priebehu 3. stor. po prechode nemeckých Gótov, Gepidov, Vandalov, Burgundov a i. do Dácie a Uhier, zaujali celé pobrežie Odry, odkiaľ sa rozšírili medzi 454 — 495 až k Labe, ako sa to pokúsime spresniť na inom mieste (§ 39, č. 1, § 43, č. 2). Ba vystúpenie Venedov a Veletov na baltickom pomorí a zapudenie Gótov odtiaľ v 2. stor. z doby nami vymeranej, doby veľkého sťahovania slovanských národov, očividne presahuje do čias, o ktorých nám súdobá história podáva podrobnejšie správy o Slovanoch len veľmi skromne alebo nie sú žiadne (porov. § 18, č. 4, § 43, č. 2, § 44, č. 2 — 5). Takisto z opačnej strany prechod Srbov a Chorvátov z krajín zatatranských do Ilyrika a Panónie sa uskutočnil až okolo r. 634 po Kr. a čiastočné usadzovanie sa jednotlivých vetiev a osád sa uskutočňovalo v ďalekých krajinách v Malej Ázii, v Peloponéze, vo Vlachoch, Švajčiaroch, západnom a južnom Nemecku atď. a určite sa vyskytovalo ešte aj oveľa neskôr. Lebo, ako sme to už inde pripomenuli, obyčajne, keď sa niektorého veľkého kmeňa zmocní túžba šíriť sa a sťahovať, buď z núdze, alebo svojvôle, trvá takýto pohyb niekoľko storočí bez prestania, až ten prúd buďto sám od seba a vnútorným oslabením prestane, alebo ho zastaví odpor mocnejšieho suseda. Všeobecne tu treba poznamenať, že Slovania sa začali v krajinách nadodrianskych a polabských usídľovať o niečo skôr, v podunajských zase o niečo neskôr. Toľko predbežne na vysvetlenie podivného úkazu s ktorým sa stretávame v tejto časti, a to že našich Slovanov nachádzame už nielen v krajinách severných, ale aj ďaleko na západe a juhu, v Anglii, Holandsku, Švajčiaroch, Vlachoch, Peloponéze, až v samej Malej Ázii.

3. Po objavení a vyznačení pôvodných slovanských sídel slovanských národov v dobe pred ich veľkým sťahovaním bude ľahšie náležite si vysvetliť ich náhle vystúpenie a rozšírenie sa po vzdialených a rozľahlých krajinách Európy, ktoré sa doteraz zdalo byť nepochopiteľné. Po vymiznutí alebo oslabení susedných národov ich už nič viac nemohlo zadržať od opustenia vlastných hraníc a jediný krok cez tieto hranice ich zblížil so všeobecne známym svetom, s ostatnými obyvateľmi Európy. Pokolenia, ktoré sa posunuli na juh i k Pontu, stáli tvárou v tvár Grékom; iné sa na západe stretli s Germánmi, majúcimi v tom čase už široké zväzky. Z tejto doby by nám náležalo, pravda, mať o nich dôkladnejšie správy; avšak napriek tomu po Bavoroch, ktoré trvali po niekoľko storočí, ešte dlho celý sever pokrývali temné mraky, a svet nemal už ani Plíniov, ani Tacitov. Grécki spisovatelia pri svojich obmedzených vedomostiach zanechali nám jedinú neúplnú zmienku o tých pokoleniach, ktoré sa hmýrili bližšie pred ich očami; o vzdialenejších nevedeli priniesť nič podrobnejšie. Od Prokopa až do polovice 10. stor. ledva poznali kraje i národy usídlené pri Dnestri i okolo Pontu. Visla im bola rovnako neznáma ako Herodotovi pred 1400 rokmi. Sám Konštantín Porfyrogenet, dopátrajúci sa náhodou, nepochybne od kňažnej Oľgy, o niečo lepších a dôležitejších správ o ruských Slovanoch vzhľadom na nadvislianske krajiny a ďalší západ tápe v hrubej tme, iba z púhej nejasnej povesti pripomínajúc niečo o Bielochorvátoch a Bielosrboch sídliacich vraj za Turkami (Uhrami) a Bavormi, v susedstve Frankov, čo vlastne všetko ležalo jemu už v úplne neznámom kúte sveta. Okrem toho vtedajší dejepisci, domnievajúc sa, že by neznalosť cudzích národov mohla byť vynahradená ich pomenovaním menami národov usadených skôr či neskôr na tom istom mieste, nerozpakovali sa dávať Slovanom, na nemalé zmätenie a zahmlenie ich histórie, jednak zastarané názvy Skýtov, Sarmatov, Getov a i., jednak nové mená Hunov, Avarov a i. Podobne od západu nemožno rovnakou mierou hľadať dostatočné svetlo ohľadom domáceho stavu a vnútorných príbehov slovanských pokolení v prvých storočiach ich rozsiahleho rozsídlenia sa po Európe: pokiaľ totiž sa prijatím a rozšírením kresťanstva u susedných Nemcov nezapálilo svetlo náuk, nemohli sa zachovať pre potomkov verné správy z dávnejšej doby iba v pamäti. V škandinávskych povestiach a iných podobných prameňoch sa, pravda, nachádzajú mnohé podania týkajúce sa určite Slovanov; no v nich nie je možné s náležitosťou presnosťou vyznačiť ani čas, v ktorom sa niečo udialo, ani pokolenie, o ktoré ide. Po rozšírení panstva Karola Veľkého až k Labe sa častejšie obrátil zreteľ aj na tieto otázky: rozliční rozsievatelia kresťanskej viery púšťali sa z času na čas do príslušných slovanských krajín a zanechali o nich aké-také vedomosti. Tieto vedomosti, akokoľvek takmer vždy veľmi nedostatočné, aspoň tým mali nad ostatnými prednosť, že väčším dielom prenášali na seba ráz nepodozrivej úprimnosti a na vlastnej skúsenosti založenej pravdovravnosti.^[3] Keď potom čoskoro nešťastný duch nájazdov a podrobovania znovu posadol európske národy, najmä Nemcov, keď Slovania pod zámyslom ich obrátenia na vieru boli zapletení do dlhých a krvavých vojen, odvtedy čím viac sa o nich hovorí a píše, tým menej sa hľadí na krivé ohovárania a hanebné osočovania. Preto svedectvo spisovateľov tejto doby môže mať jedine tam svoju platnosť, kde sa zdá byť zbavené predsudkov a nenávisti proti vzpierajúcim sa pohanským Slovanom. K týmto príčinám, ktoré nás v priebehu dlhých období pozbavili podrobných správ o slovanských národoch, treba pripojiť ešte aj to, že Slovania od opustenia svojich pôvodných sídel až do prijatia kresťanskej viery všade žili rozdelení na drobné pospolitosti a malé obce. V takomto stave nemajúc chuť na výboje, a nehroziac potlačením nezávislosti cudzích národov, zriedkavejšie upútavali na seba pozornosť cudzincov, takže títo málokedy vedeli náležite rozoznať jedných od druhých. Prvý príklad zjednotenia sa mnohých pokolení pod vládou jedného panovníka podali západní Slovania v 7. stor. za Sama, keď išlo o zvrhnutie avarského jarma a zbavenia sa nátlaku Frankov; avšak tento zväzok, ktorým sa ich meno stalo ešte známejším, trval jedine dovtedy, kým nedosiahli vytýčený cieľ. Až okolo pol. 9. stor., keď nastalo dvojité významné zjednotenie, jedno pod Svätoplukom na Morave, druhé pod Rurikom na Rusi, ktorým sa roztrúsené rodiny a drobné vetvy spojili v ohromné, mohutné národy, stali sa Slovania hlavným predmetom európskej histórie. Takmer v rovnakom čase vystúpili z dovtedajšej ukrytosti a nečinnosti, pokiaľ ide o zjednotenie, Slovania pod menom Lechov na Visle, Bulharov v Mézii, Srbov a Chorvátov v Ilýrii a Čechov na Vltave i Labe, založiac v týchto krajinách znamenité, slávne a dlho trvajúce kráľovstvá.^[4] Toto všetko, tu len zbežne spomenuté, má slúžiť na ohraničenie a v slušnej miere na udržanie našej nádeje ohľadom histórie Staroslovanstva v tejto druhej dobe, ktorá, hoci dosť vyniká nad históriou prvej časti hojnosťou správ a plnosťou svetla, predsa len, ak ju hodnotíme samu osebe alebo ju porovnáme s históriou iných vtedajších národov v Európe, a to najmä v prvých troch storočiach, je nadmieru kusá a matná. Šírením sa historických vedomostí, dodnes úplne nevyvážených prameňov tejto doby a dokonalejším výkladom tých istých veľmi zahalených svedectiev, pravda, nejedny stránky vtedajšieho života slovanských národov sa nášmu potomstvu pošťastí lepšie vysvetliť než nám; avšak dokonale všade všetku tmu zapudiť a predstaviť úplný, verný historický obraz Staroslovanstva tejto doby zostane aj pre ten najbystrejší dôvtip a najvytrvalejšie ľudské úsilie navždy iba márnym pokusom.

4. Spisovatelia tejto časti, najmä prvých dvoch storočí, napospol cudzinci, lebo naše domáce pramene sa začínajú oveľa neskôr, podávajúc nám správy o Slovanoch, uvádzajú ich pod rozličnými menami, nazývajúc ich všeobecne a najobyčajnejšie Slovanmi (Slavi, Slaveni), Vinidmi či Venedmi a Antmi, tí istí potom, hoci veľmi zriedkavo, Srbmi (Spori, Servetii, Zerinani). U spisovateľov 6. stor., u ktorých je zmienka o Slovanoch, a je ich len šesť, sa tieto mená objavujú v takejto podobe: u Prokopa sa nazývajú Sclavini, Antae, Spori, u Jornanda Vinidae, Veneti, Sclavini, Sclavi, Antes, u Mauricia a Agathiasa Sclavi, Antae, u Jána Biclarského Sclavini, u Vibia Sequestra Servitii. V prameňoch 7. stor. sa vyskytujú len mená Sclavini, Sclavi, Venetii (t. Venedi) a Antae, v prameňoch 8. stor. iba Sclavini, Sclavi, Vinidi, Vinedi a meno krajín Anthaib i Banthaib u jediného Pavla Diakona. V 9. a 10. stor. objavujú sa mená Sclavi, Sclaveni, Sclavini, Sclavani, Sclavones, Sclavanisci, Vinidi, Vinedi, Vinethi, Vinnetes, Vinades, Vindones, Hvinidi, Gvinidi, Venedi, Venedonia atď., kým naproti tomu po názve Antae sa viac žiadne stopy nevyskytujú. Z mien jednotlivých slovanských národov, ak vynecháme niektoré zvláštne, ako Saurices u Zemepisca Ravenského, Draguvitae, Sagudatae, Welegizitae, Baiunitae, Berzitae, Rynchini v životopise sv. Demetria [zo 7. stor.], v priebehu prvých troch storočí sa v spisoch súdobých dejepiscov žiadne výslovne neuvádzajú; hoci nejeden z nich zbežne pripomína množstvo slovanských národov a ich rozličné mená, bez ich výkladu.^[5] Avšak v priebehu 9. a ešte viac 10. stor. sa naraz objavuje také množstvo mien jednotlivých národov a slovanských národíkov v histórii, že starostlivý historik, usilujúci sa ich všetky náležite zhromaždiť a vyložiť, stojí pred nesmiernou prácou, avšak bez nej nieje možné priniesť v staroslovanskom dejepise dostatočné svetlo. Predošlúc toto o pomenovaní Slovanov u cudzokrajných spisovateľov tejto doby, pristúpme už k predbežnému prehľadu dejín Slovanstva v tejto dobe, ponechajúc podrobnejší výklad tu uvedených, ako aj zámerne vynechaných vecí na osobitné články, ku ktorým nám má byť tento prehľad iba cestou a takpovediac otvorením brány.

5. Pretože máme zachovaných tak málo správ o počiatočných dejoch slovanských národov, je potrebné na určenie doby ich odchádzania z dávnych vlastí a usadzovania sa na nových sídlach viac hľadať pomoc v rozvážnych domnienkach ako vo výpovediach súdobých spisovateľov. Doba priblíženia sa k panónskemu Dunaju určite nebola prvá doba ich sťahovania; v tej krajine sa najdlhšie potĺkali zostatky Hunov, Gótov, Gepidov, Longobardov a iných národov, zostatky neveľké počtom, ale predsa mohutné silou, medzi ktoré bolo nemožné votrieť sa bez zbrane a bez boja. Na východ i západ od svojich hraníc už skôr a na väčšom priestore mali Slovania voľný priechod. Po nájazdoch Gótov, Vandalov a iných Nemcov v severozápadných krajinách Pontu oslabli mohutné sarmatské národy medzi Dnestrom, Dneprom a Donom; hunská víchrica zapudila konečne nespočetné zvyšky Alanov, Roxalanov a Jazygov do končín odtiaľ vzdialených; ich časť, ktorá prešla cez Dunaj, tiahla s Vandalmi do Hispánie, časť sa usadila v Galii nad Ligerou (Loire) v okolí rieky Sarty (kde po nich zostal názov mesta Alençon), časť, ktorá vyviazla po Atilovej smrti z hunskej podriadenosti, hľadala útočište u cisára Marciana v Mézii. Je pravdepodobné, že už v tejto dobe, t. na konci 4. a v priebehu 5. stor., Slovania sídliaci na hornom Dnepri a odtiaľ ďalej k Volge i prameňom Donu, využijúc vhodnú chvíľu, posunuli svoje hranice na juh a východ až takmer k samému Pontu, kde ich nachádza história neskorších vekov. Hunská vláda, ktorej, pravda, bola podriadená väčšia časť vtedajších Slovanov, pravdepodobne nebola nepriaznivá voči rozširovaniu sa miernych, pre mocných podmaniteľov v nejednom ohľade užitočných Slovanov; vieme určite z Jornanda, že Huni okolo r. 384 silou ubránili Antov proti zúrivému ostrogótskemu kráľovi Winitharovi, a neprestali s vojnou skôr, kým sa za učinené bezprávie na tomto ukrutníkovi náležite nepomstili, a práve tak tomu nasvedčujú mnohé iné okolnosti, že medzi Hunmi a Slovanmi mali miesto dlhotrvajúce mierové zväzky, ako sme o tom pojednávali už vyššie (§ 15. č. 5). Z podrobného opisu mena Venedi na mapách Peutingerových, ktoré podľa nás nie sú neskoršie než z r. 423, možno sa s istotou domýšľať, že Slovania sa v tom období priblížili už na dosah k Pontu. Čoskoro potom násilní Uhri a Bulhari, podľa výpovedí Grékov a dôkazov mladších učencov jednokmeňovci Hunov, až dovtedy neznámi, opustiac svoju starú vlasť za Volgou pri uralských horách a opanujúc brehy Meotu, Čiernomoria i Tauridu [ok. 474], zamedzili ďalšie šírenie sa Slovanov na východ. Tak sa stalo, že títo, najmä po zničení Hunskej ríše, sa čoraz silnejšie tlačili do Dácie a k Dunaju, a to tak ďaleko, že na prelome 5. a 6. stor. severné brehy dolného Dunaja už celkom oni držali (§ 27, 28, 29, 30). — Západné končiny pôvodných sídel Slovanov opustili ich pôvodní obyvatelia ešte skôr ako východné. Počnúc 2. stor. germánske a keltské národy osídlené na východ i západ od Odry sa v nepretržitom prúde sťahovali jedny po druhých k hraniciam rímskeho panstva. Odvtedy do konca 4. stor. vidíme Vandalov, Silingov, Burgundov, Lýgiov, Buriov, najbližších obyvateľov Odry, už čiastočne roztrúsených na Dunaji, čiastočne na Rýne až do Galie a Hispánie. Za nimi vyšli Herulovia, Rugiovia, Turcilingovia, Scirovia, Longobardi a iní, takže v 5. stor. už v celom tom priestranstve nenachádzame viac ani zmienky o týchto dávnych osídlencoch (§ 18). O svévskych Semnónoch, ktorých osady sa nachádzali niekedy od Labe až po Vartu, v celej tej tlačenici a miešanici nemeckých národov prechádzajúcich sem-tam sa už nikde nič nespomína, čo je pre nás dôkazom, že skoro sa odtiaľ preniesli do sídel bratských Svévov a Hermundurov okolo prameňa Mohanu. Teda z tejto strany sa mohli Slovania už vo 4. stor. nachádzať na kraji Odry a zaberať uprázdnené sídla po Vandaloch, Burgundoch, Silingoch, Semnónoch a iných Nemcoch a pred koncom 5. stor. sa mohli posunúť až k Sále, dolnej Labe a k západnému baltickému pomoriu. V tejto oblasti sa im stali prístupné aj južnejšie krajiny, po oslabení Markomanov a Kvádov, v poslednej štvrtine 5. stor. zaľudnili Moravu i Čechy, ba dokonca prenikli až po hranice bavorské i po Frankóniu. Vlastne v takom položení našli Slovanov pred koncom 5. stor. spisovatelia, ktorí mohli po potlačených nepokojoch aspoň čiastočne svojím zrakom vystihnúť premeny, ktoré sa uskutočnili po nie dlhom uplynutí času na severe. Už v tom čase [494] nenachádzali tam nikoho iného, iba slovanské národy, hraničiace pri západných končinách Baltického mora s nemeckými Varnami. Z iných najdávnejších zmienok o nich vieme iba to, že v prvej polovici 6. stor. rieka Labe oddeľovala Srbov a Svévov a že títo, čoskoro po oddelení východného Durínska od Avarov [562] a Frankov [556, 563], po vstupe do krajiny medzi Labe a Sálou tam zostali. Hoci o spôsobe šírenia sa Slovanov v nadlabských krajinách nemáme žiadne súdobé podrobnejšie správy v rukách, predsa však na základe viacerých okolností sa môžeme do istej miery s istotou nazdávať, že obrábanie úrodnej pôdy sa nedialo iba pokojným zaujatím vyľudnenej a poloprázdnej krajiny, ale aj vojenským ovládnutím nepriateľských zemí. Nesmierna zaľudnenosť a bezpríkladná pracovitosť roľníckych Slovanov, spojená s hrdinskou mužnosťou a vytrvalosťou vo vojnách, im zabezpečila v tejto oblasti takú prevahu, že bojovní Frankovia, Durinkovia a Sasi museli každý rok trpezlivo znášať stále väčší a väčší útlak svojich zvyšných sídel. Takáto veľká početnosť a pracovitosť spôsobila, že už v 8. stor. boli remeslá a obchod západných Slovanov na takej úrovni, že Karol Veľký, jednak zo závisti, jednak so zámerom presunúť ich do svojich krajín v oblasti Stredozemného mora, považoval za prospešné pre svoje zámery prijať rôzne, neraz aj ostré opatrenia na ich zastavenie (§ 39, 40, 43, 44). — V tomto období začaté sťahovanie národov na pontskom prímorí trvalo počas celého 6. stor. a skončilo sa až v prvej polovici 7. stor. prechodom Srbov a Chorvátov do Ilyrika. Hoci nemáme výrazné svedectvo o tom, žeby sa boli Slovania preniesli pred pol. 6. stor. už cez Dunaj do Mézie a Panónie, predsa z viacerých dôvodov nemožno o tom pochybovať. Byzantské letopisy nám rozprávajú o vpádoch Slovanov r. 527, 533, 546 do Mézie a Trácie; časté zmienky sa nachádzajú aj o vojenských plukoch alebo jednotlivých bojovníkoch slúžiacich Grékom za mzdy r. 537, 540, 547, 555, 556 a i.; o pokojnom usídlení sa slovanských rodín v južnom Zadunajsku história mlčí, hoci podľa všetkej pravdepodobnosti sa muselo začať už na sklonku 5. alebo na začiatku 6. stor. Pravda, Avari, priblížiac sa k Dunaju okolo r. 560, museli sa prepraviť cez túto rieku aj cez Sávu, aby pokorili Slovanov, oddávna prichádzajúcich do vnútorných krajín východného cisárstva. Neskôr, keď Avari sami konali vpády do Trácie, sú stopy o tom, že im Slovania uľahčili prechod. V opise miest a hradov Mézie, Trácie, Macedónie, Epiru a Ilýrie u Prokopa [552] nachádza sa už nemálo mien nesúcich na sebe zreteľný ráz slovančiny. Podľa toho sa možno právom domnievať, že oných sedmoro slovanských pokolení, o ktorých história r. 678, keď ich Bulhari zastihli v Mézii, náležite vypovedá o tom, že už v prvej polovici 6. stor. zaujalo tieto zadunajské krajiny a pri pokojne vykonávanom roľníctve neposkytlo historikom počas dlhého obdobia žiadnu príčinu na to, aby sa o nich zmienili. Po príchode uralsko-čudských Bulharov do Mézie sa niektoré rody, majúc v nenávisti týchto nových podmaniteľov, preniesli odtiaľ do iných oblastí východného cisárstva; ostávajúca väčšina v priebehu času potom predstihla a svojím rozšírením sa aj potlačila panujúci národ, že okrem mena nezostalo po ňom žiadnych stôp. Tieto rozličné slovanské osady sa v niekdajších rímskych krajinách v krátkom čase tak veľmi rozplemenili, že svojou ľudnatosťou pokryli značnú časť východného cisárstva. Kým jedni rozširovali každý rok svoje hranice mimo pôvodne obsadených sídel, zatiaľ iní odchádzali dobrovoľne zaľudniť rozličné oblasti a okolie Trácie, Macedónie, Tesálie, aj samého Peloponézu. V 7. a 8. stor. začali sa Slovania dobrovoľne i nedobrovoľne, unikajúc náporu Bulharov a vykonávajúc služby arabským kniežatám za vojenskú mzdu alebo súc presídlení gréckymi cisármi, usadzovať tu i tam v Malej Ázii, v Apamijskej oblasti, v Sýrii [664], v Opseciu [688], v Bitýnii [762], nad ústím rieky Halys, v okolí Trapezuntu atď. Nie je známe, odkiaľ by sa tam dostali títo poslední, či z Bulharska, alebo priamo zo severnej vlasti Antov cez Kaukaz. V prvej polovici 8. stor. v čase zoslabenia východnej ríše sa Slovania usadení v Grékoch v dôsledku priaznivých okolností rozšírili tak mohutne, že vtedajší spisovatelia nariekajú nad poslovančením celého Grécka. Z Grécka a Peloponézu počas dlhého obdobia konali morské výpravy na rozličné ostrovy gréckeho súostrovia. Hoci napokon sa cisárom podarilo jedných z ovládnutých krajín vypudiť, druhých si zase podrobiť ako otrokov, predsa len niektoré pokolenia, menovite Milencovia a Jezercovia, usadení v Peloponéze v Elide a Lacedemóne, z obidvoch strán hory Pentadaktylu, obhajovali dosť dlho svoju nezávislosť (§ 29, 30). — Od panónskeho Dunaja sa osady Slovanov šírili na západ do horných Rakús, Korután i Krajiny, najmä po prechode Longobardov do Vlách r. 568, a to hlavne pod vplyvom Avarov, ktorí v tom čase v Panónii pevne vládli. Rozšírenie sa Slovanov až k bavorskému alebo terajšiemu tirolskému kraju v hornom údolí Drávy sa konalo s neobyčajnou rýchlosťou v r. 592 — 595. Nepochybne v tom istom čase aj blízke krajiny na juhu, Furlandsko a Istria, boli nimi zaľudnené (§ 35, 36). V prvej polovici 7. stor., medzi 634 — 638, mnohopočetné zástupy Srbov a Chorvátov, nazývaných Bielochorvátmi a Bielosrbmi, vystúpiac zo zatatranských krajín, vydali sa cez Dunaj do končín východného cisárstva, a vypudiac Avarov z Panónie medzi Sávou a Drávou, usadili sa práve tu, v južnej Panónii, Dalmácii a v ostatnom Ilyriku. Ich oddiel sa už o niečo skôr usídlil v Macedónii v okolí terajšieho mesta Srbice na rieke Haliakmone (Indžekara), uprostred iných slovanských vetiev (§31, 32, 33, 34). Z týchto zaľudnených osád vznikli tu zakrátko rozkvitajúce slovanské obce, s vlastným usporiadaním a pod rozličnými správcami, neskôr zmenené na kniežatstvá a kráľovstvá. Karol Veľký, ovládnuc po porážke Avarov dnešné Rakúsy, Korutany a Panóniu, stretol tam niekoľko pokolení Slovanov, trpezlivo sa zaoberajúcich roľníctvom, ponechal ich na svojich miestach pod správou ich vlastných vojvodov a vodcov. Pre túto prevládajúcu náklonnosť k poľnému hospodárstvu sa Slovania všade, ešte aj u svojich neprajnikov, stretávali s ochotným prijatím. Určite väčšia časť územia aj okolia, ktoré zaujali vo východnom cisárstve, bola im dobrovoľne daná na obrábanie; ich mnohopočetné čeľade, ktoré sa posunuli hlboko za hranice až do samého jadra nemeckých národov, počas niekoľkých storočí nielenže nepociťovali nijaké krivdy a útlaky, ale navyše ocenením ich zručnosti a vytrvalej pracovitosti bola snaha, aby ich tam prišiel čo najväčší počet. Medziiným sv. Bonifác na začiatku 8. stor. poskytnutím viacerých výsad prilákal mnohé slovanské rodiny do okolia Fuldy, horného Mohanu, Würzburgu, Bambergu, Bayreutu, ktoré kraje po vyklčovaní premnohých pustých lesov a ich premeny na úrodné ornice boli dlho potom nazývané vindickými. Podľa svedectva súdobých spisovateľov všetky ich podobné osady, založené v dávnej dobe, počnúc od Rakús cez Tirolsko až do Vorarlbergu a Švajčiarska (Engadin, Wallis), v horných i dolných Bavoroch, vo Švábsku, v palatináte Rýnskom, vo Frankónii, po obidvoch stranách Mohanu, v Hesensku, Durínsku, Brunšvicku atď., všade si zachovali až takmer do 15. stor. uprostred Nemcov svoju národnosť a svoj materský jazyk (§ 43, 44). — Nevieme, v ktorej dobe a odkiaľ, z Polabia či od mora z nábrežia vislianskeho, dostali sa početné osady Slovanov do Británie a Batávie, usadiac sa tam na rôznych miestach, v dnešnom grófstve Wiltshirskom, tu potom v okolí Utrechtskom, kde ich nachádzame podľa hodnoverných historických svedectiev už veľmi skoro, hoci neskôr prevahou domácich národov boli celkom potlačené a zanikli (§ 44, č. 5). — Zatiaľ čo na rozložité vetvy slovanského kmeňa v oblasti Odry, Labe, Dunaja, v Mézii, Trácii a Ilyriku začína padať zreteľnejšie historické svetlo a objasňovať ich dejiny, hlavný kmeň a skoro semenište týchto národov, usadený v zatatranských krajinách, v oblasti Visly a Dnepra až k hornej Volge, a nedostupný južným Európanom, zostáva zväčša zahalený tmavým závojom. Niet pochybnosti, že tieto hlavné slovanské národy zostali vo svojich odvekých vlastiach, požívajúc blažený mier, a vrtkavosťou osudu, všeobecne hovoriac, trpiac a strádajúc omnoho menej ako rozptýlení bratia na juhu i západe, rozrastali sa náhle, šírili sa, nadobúdali takú moc, ľudnatosť a slávu, do akej nám ich naraz pred oči stavia história 9. a 10. stor. Panovanie hrozných a hnusných Avarov, týchto pekelných vyrojencov z východného Pouralia, objaviacich sa r. 557 na Done, uvalilo síce ťažké pohromy na viaceré okolité vetvy týchto severných Slovanov, menovite na Antov v nižnom Podneprí a na Dulebov v súčasnej Volyni [559], avšak táto víchrica sa čoskoro prehnala a obrátila sa do podunajských oblastí, no ani tam všetky severné slovanské národy nezasiahla. O pokoleniach usadených pri východných brehoch Baltiku vieme s istotou, že keď avarský chán, panujúci v Podunajsku, si ich chcel nakloniť poslaním mnohých darov, aby mu pomohli proti cisárovi Mauriciovi, títo mu jeho žiadosť smelo odopreli; o iných, hlbšie sídliacich na severe, možno rovnako bezpečne predpokladať, že nikdy neboli podrobení drsnému panstvu Avarov. Menej šťastní boli v tomto ohľade rozdrobení, počtom nerovnakí slovanskí vysťahovalci na juhu aj západe. Lebo hoci aj medzi týmito sa niektorí, ako Slovania vo Valachii, pod svojím vodcom Lovretom smelo vzopreli proti spupnosti a násiliu týchto divochov, avšak ich väčšia časť v Panónii, na Morave a v Čechách čoskoro padla pod ťažké jarmo avarskej poroby, nemôžuc odolať toľkej sile a zúrivosti. Ale ani toto neslobodné pokorenie sa do poddanstva týchto neľudských mučiteľov netrvalo dlho. Udatný Samo, zjednotiac Čechov, Moravanov a okolitých Vindov pod svojou samovládou, pomstil sa Avarom za príkoria činené Slovanom [623 nasl.]; Chorváti a Srbi, prejdúc cez Tatry do Ilyrika, porazili ich na hlavu v Dalmácii [634 nasl.]; ich zvyšky zožral krvavý meč Karola Veľkého [791] a Bulharov [807]. Po odvrátení avarskej skazy začali Slovanom hroziť nové nebezpečenstvá, vyrojené z toho istého hrôzu plodiaceho včelinca, t. z Pouralia, z početných tlúp neskrotných divochov, menovite čudských Chazarov [pr. 800], Maďarov [889], tureckých Pečencov [pr. 900], Plavcov čiže Kumánov a iných, odhodlaných celú Európu obrátiť na popol a púšť. Založením mocnej vlády na Rusi [862] a v Poľsku [ok. 840] postavila sa napokon nedobytná hradba proti ďalšiemu prenikaniu týchto aziatskych cudzojazyčníkov do hĺbky Slovanstva, a tak sa odvrátilo nebezpečenstvo už-už nastávajúceho zmohamedánčenia Európy (§ 27, 28, 37, 38).

6. Končiac tento stručný prehľad hlavných sídel Slovanov a ich usídlenie sa vo veľkej časti Európy v tomto druhom časovom úseku, môžeme už s väčšou dôverou a smelosťou zopakovať svoj názor uvedený na začiatku tohto diela (§ 6, č. 3), že svojou ľudnatosťou vysoko prevyšovali všetky ostatné európske kmene, a preto jediné hľadali nové kraje aby, zúrodniac ich vlastnou prácou, ich už nikdy viac neopustili. Nestačí potom, že zaujali krajiny patriace niekedy Rimanom a ich hranice rozšírili od Labe až k Volge a Donu, od baltického prímoria až k adriatickým a egejským ostrovom; na odpor proti nájazdom a na odrážanie cudzincov bolo potrebné nasadiť všade dostatočný počet ľudí a iba v domácich zdrojoch hľadať potreby na živobytie. Aj jednému, aj druhému sa vyhovelo. Slovania všetky raz osídlené kraje zachovali svojim neskorším potomkom; všade pri prvom prehlíadnutí ich nových sídel nachádzame početné rodiny už pripútané k dedičnej zemi a zamestnané jej pokojným obrábaním. Túto prevládajúcu náklonnosť k poľným a iným prácam, túto cnosť právom môžeme uvádzať, najmä vzhľadom na onú dobu Európy, až v základoch rozbúrenej a na púšť obrátenej vojenskými nájazdmi potulných svetohromcov. Slovanské národy, rozdrobené a po vzdialených krajinách roztrúsené, cítia zodpovednosť za vlastnú sebazáchovu, s výnimkou tých, ktorých buďto prepiata nenávisť a zloba susedov rozličnými nepeknými prostriedkami stenčila, odnárodnila a vyplienila, buďto prevaha nových nájazdov z obranných sídel vysadila a do iných vzdialenejších končín, kde neraz čoskoro zahynuli, zapudila. Ktokoľvek pozná veľké rozšírenie Slovanov na začiatku stredoveku a ten smutný údel, ktorý museli podstúpiť nejedny príliš vzdialené vetvy v cudzine, nebude sa čudovať, keď bude počuť o pozostatkoch tohto národa v najodľahlejších oblastiach sveta a ak nájde stopy po jeho zmiešaní s rozmanitými kmeňmi a národmi pozemského ľudstva. Nemci, Gréci, Valasi, Uhri, ba aj niektoré krajiny Ázie môžu byť vďační Slovanom za nie malú čiastku svojej ľudnatosti. Zaujatie polovice Európy Slovanmi je v letopisoch ľudstva akt takmer bezpríkladný. Nebolo by divu, keby, pochádzajúc zo zvyčajných pohnútok, bolo dosiahnuté obyčajnými prostriedkami. Je známe, čo môže dokázať ľud posadnutý chtivosťou po lúpeži a vedený mocnou vôľou jedného vodcu a vládcu. Svetové dejiny nám ukazujú nemálo príkladov veľkého rozšírenia vlády, avšak napriek tomu ani jeden z nich sa nemôže porovnávať s rozšírením sa Slovanov. Zatiaľ čo sa iné národy zjednotené spoločnou správou i zriadením postavili naraz a v hustých zástupoch proti svojim nepriateľom, Slovania, rozdrobení na zvláštne rody a čeľade, bez vzájomných zväzkov, rozchádzali sa v malých skupinách, v rozdielnom čase, po rozličných stranách sveta. Ti prví, pokoriac sa vôli a rozkazom jediného vodcu, postupovali všade podľa jeho pokynov; Slovania, pri svojom ľudovládnom usporiadaní, prv než prijali nejaké rozhodnutie, najskôr zvažovali, o aké výhody by mohli prísť nasadením drahého pokoja. Iné, útočné národy, navyknuté na vojenský spôsob života, prelietali z miesta na miesto v hrôzostrašných hordách, hľadajúc nepriateľov len preto aby ich mohli ostrím svojej zbrane zabiť a olúpiť o hotový tovar. Slovania, od svojej prirodzenosti miernych, krotkých a lahodných mravov, na svojich dobrovoľných sťahovaniach hľadali iba také krajiny, ktoré by mohli zúrodniť potom vlastného čela, bojujúc neradi a len z donútenia, vždy viac na svoju obranu než na dobývanie. Zdá sa, že sám osud, súc naklonený ich zámerom a spôsobom v konaní i v správaní, chcel ich ozdobiť trvalými skutkami; lebo tieto útočné národy buď už spolu s prachom svojich lúpeží vyhynuli, alebo aspoň spejú k svojmu zániku. Naproti tomu Slovania si napriek všetkým víchriciam rozbúrenej doby obhájili sídla zaujaté v dávnej dobe a dočkali sa tej šťastnej chvíle, ktorá im sľubuje stále obydlie a úspešné prekvitanie národného života i slávy od neho neodlučiteľnej.^[6]

7. Vyššie sme uviedli, že obyčajné mená, pod ktorými spisovatelia tohto obdobia najmä jeho prvej polovice, uvádzajú Slovanov, kedykoľvek sa súhrnne o nich hovorí, sú Vinidi či Venedi, Sclavi či Sclavini, Antae a Spori či Servetii či Zeriňanovia, t. Srbi. Podajúc už na inom mieste výklad alebo aspoň potrebné, z pôvodných prameňov čerpané dejoslovné doklady na lepšie vysvetlenie mien Vindi a Srbi (§ 8, č. 15, § 9, č. 5) a odkazujúc výklad názvov jednotlivých slovanských národov, Lechov, Čechov, Chorvátov atď. na uvedené články, tu pripojíme na doplnenie prítomného všeobecného prehľadu výsledky vlastného bádania ohľadom iných dvoch slávnych mien Slovanov, t. Antovia a Slovania. — Meno Antae, Ανται, na ktoré najskôr obrátime svoj pohľad, sa nevyrovná menu Slovania ani svojou všeobecnosťou, ani trvalosťou. Pokiaľ mi je známe, všetkých svedectiev a prameňov, z ktorých možno vyviesť na svetlo viac či menej užitočné zmienky o Antoch, je deväť: Jornandes [552], Prokopius [552], Agathias [590], Menander [594], cisár Mauricius [582 — 602], Theophylactus [629] a jeho opakovateľ Theophanes [817], Carihradské letopisy nazvané Chronicon paschale [630] a Pavel Diakon [770]. Tým spôsobom používanie mena Antae, súdiac podľa prameňov, v ktorých sa ono nachádza, uzavreté je v hraniciach dvoch storočí; rozšírenie samotného národa označeného týmto menom nikde nevybieha, ako čoskoro uvidíme, z končín zadneprovského severu a krajín ležiacich na euxinskom pomorí. Ale vypočujme si najprv výpoveď uvedených svedkov. Jornandes, podávajúc správu o rozšírenosti Slovanov na začiatku 6. stor., hovorí medziiným o Antoch v tomto zmysle: „Mená Vinidov, hoci sa teraz podľa rozličnosti rodov a sídel menia, avšak najzvyčajnejšie názvy bývajú Slavíni a Antovia (Antes); Slavíni obývajú oblasť od mesta Novietunskeho a jazera nazývaného Musianske až k Dnestru a na sever až po Vislu; Antovia potom, ktorí sú medzi nimi najsilnejší (fortissimi, t. najudatnejší, najbojovnejší), bývajú na záhybe Pontu od Dnestra až k Dnepru, tieto rieky sú od seba vzdialené niekoľko dní cesty.“ A na inom mieste: „Títo (t. Vinidovia čiže Slovania), hoci vyšli z jedného kmeňa, teraz majú trojaké meno, totiž Veneti, Antovia, Slávovia (Veneti, Antes, Sclavi).“ Napokon hovorí o výpravách zradného Winithara medzi Slovanov: „Winithar, vraj, usilujúc sa vymaniť sa spod hunskej vlády, aby prejavil svoje hrdinstvo, so zbraňou vtrhol do končín Antov (in Antarum fines).“^[7] Z týchto Jornandových slov jasne vysvitá, že podľa jeho domnienky Antovia boli hlavnou ratolesťou kmeňa Vinidov, rozšírenou medzi Dnestrom a Dneprom, od pontského pomoria k severozápadu, nie je známe, ako hlboko do vnútrozemia.^[8] Jornandov súčasník Prokop na niekoľkých miestach menuje Slovanov i Antov jedných vedľa druhých a podobne ako Jornand robí rozdiel medzi nimi ako hlavnými ratolesťami jedného kmeňa; hovorí teda: „Antovia, susedia Slovanov (Aυται, οί Σκλαβηυώυ άγχιστα ώκηυται)) prepraviac sa cez Ister, vpadli do rímskych končín s veľkým vojskom,“ a inde: „Predtým Slovania a Antovia aj meno mali jedno atď.“ Pokiaľ ide o rozhranie Slovanov a Antov na rieke Dnestri, zdá sa, že Prokop sa zhoduje s Jornandom, avšak pri objeme zaujatých sídel sa od neho akiste odlišuje, posúva ich omnoho ďalej na sever. Ním vyslovené slová týkajúce sa tejto veci, pamätné a dôležité, znejú takto: „Meotská zátoka sa vlieva do euxinského Pontu. Tamojší obyvatelia, nazývaní predtým Cimmerovia, sa teraz nazývajú Uturgurovia. Ďalšie krajiny na sever zaujímajú nespočetné národy Antov.“^[9] Ostatní spisovatelia poskytujú oveľa menej svetla na určenie sídel. Agathias uvádza iba jedno jediné meno Antov, nazývajúc Dobrogosta, vodcu Grékov proti Peržanom [555], muža rodom pochádzajúceho z Antov.^[10] Menander uvádza Antov (Aνται), hovoriac o ich vpáde medzi susedných Slovanov [557].^[11] Tento vpád sa nepochybne dotýkal najvýchodnejších Slovanov, t. sídliacich v oblasti Dnestra, podľa čoho možno určiť sídla týchto Antov najpravdepodobnejšie medzi Dnestrom a dolným Donom. Cisár Mauricius, predkladajúc najlepší spôsob bojovania proti Slovanom a Antom, o sídlach týchto posledných nič určité nestanovil, iba to, že ich kladie po ľavej strane Dunaja.^[12] Theophylaktos sa zmieňuje aj o Slovanoch i Antoch, týchto, ako sa zdá, vtedy sídliacich na severnom Ponte a vysielajúcich Grékom pomocné pluky, tamtí zas s Avarmi napádali Grékov cez Dunaj, a preto boli stíhaní cisárskym vodcom Gudvinom. Avarský chán sa vraj pre pomoc poslanú Grékom chcel pomstiť národu Antov, preto vypravil proti nim svojho vodcu Apsicha [602]. To isté po Theophylaktovi opakuje jeho opisovač Theophanes.^[13] Carihradské letopisy (Chronicon paschale) sa dotýkajú mena Antov iba bežne, oznamujúc, že cisár Justinián [527, 565] s pýchou vo svojich rozkazoch nazýval sám seba víťazom nad Antmi,^[14] hoci, ako je nám dobre známe, toto prímenie skôr pripomínalo hanbu a stud ako slávu jeho zbraní proti vtedajším Slovanom. Napokon Pavel Diakon, píšuc o výpravách Longobardov podľa starých ľudových podaní, uvádza, že títo pohnúc sa z Mauringie priplávali do Golandu, kde istý čas sídlili, potom vraj niekoľko rokov ovládali zeme Anthaib, Banthaib, Wurgonthaib, odkiaľ vraj prejdúc až za Don stýkali sa s Bulharmi [ok. 379 nasl.].^[15] Už vyššie sme ocenili historickú platnosť tohto svedectva (§ 8, č. 10, § 18, č. 6), teraz podotkneme len to, že aj tu spojitosť týchto mien akoby poukazovala na východné položenie Antov, niekde v susedstve Bulharov (Wurgonthaib, Wurugundi). Zo starostlivého uváženia vyššie vyložených svedectiev jasne vysvitajú predovšetkým dve veci, t. najprv že menom Antes, Antae nie celý slovanský kmeň, ale len jeho niektoré vetvy, menovite od ústia Dnestra a Pontu rozložené hlbšie na sever, sa označovali, po druhé potom, že tento názov, nikde sa v domácich prameňoch nevyskytujúci, je skôr cudzozemský ako slovanský. Prečo si privlastňovali toto meno výhradne ratolesti sídliace nad Pontom, je zrejmé tak z výpovedí uvedených vyššie, ako aj z iných miest tých istých spisovateľov. Už citovaný Prokop, ktorý tak starostlivo označuje menom Antov nadpontských Slovanov, hovoriac o ťažení Herulov cez územie západných Slovanov, t. územie Moravy, Čiech, Lužice atď., k Varnom [r. 494], nemenuje ich Antmi, ale Slovanmi.^[16] Isté teda je, že toto meno sa používalo v súvislosti s východnou polovicou Slovanov, rozloženou na pontskom pomorí a odtiaľ ďalej cez vnútorné zeme, nevie sa, ako ďaleko na sever i západ. Nemožno ani ľahko uviesť, u ktorého národa sa tento názov najprv zaužíval, a aký je jeho pôvodný význam. Keďže nemáme žiadne pamiatky vtedajších čudských a tureckých jazykov, ani také dôkazy, žeby týmto susedom Slovanov bolo niekedy známe meno Antae, a keď nemôžeme celkom veriť doterajším výkladom tohto slova z gréčtiny a latinčiny, celkom nezdôvodniteľným a často smiešnym, tvrdíme, že toto meno buď pochádza od národov nemeckého kmeňa, buď je staroslovanské. K prvej domnienke vedú nasledujúce dôvody. Predovšetkým je známe, že od začiatku 3. až takmer do konca 5. stor. rozličné národy nemecké, Góti, Vandali, Gepidi, Burgundi a i., pobývajúc na Čiernomorí a v Dácii, boli v úzkom spojení so Slovanmi, niekedy mierne a priateľsky s nimi obcujúc, inokedy podnikajúc lúpeživé nájazdy a vpády do ich zemí. Po druhé je nemenej isté, že slovo Anta bolo bežné u nemeckého ľudu. Lebo Pavel Diakon, rozprávajúci o vpáde Longobardov do zeme Antov (Anthaib), túto správu neprevzal zo žiadneho gréckeho ani latinského prameňa, ale, ako sme už vyššie dokázali, z domácich ľudových spevov. To isté sa môžeme domýšľať o povesti podanej Jornandom o Winitharovom ťažení proti Antom. Až z rozpráv Gótov a iných Nemcov sa toto meno dostalo ku Grékom, u ktorých ono, po vysťahovaní sa odtiaľ Nemcov, celkom vyhaslo. Napokon v nemeckom jazyku sa nachádza slovo, ktoré svojím skladom sa celkom zhoduje s názvom Antae a významom sa sem prevýborne hodí, t. ags. ent (gigas), mn. č. entas, adj. entisc (giganteus), stnem. anzi, enz, gót. azda ants č. antus (?), škand. atr, iotr (?) atď.^[17] Treba tu brať do úvahy, že Jornandes buďto schválne na význam tohto mena narážajúc, buďto ani nič nezamýšľajúc, napísal o Antoch toto: „Antovia, medzi všetkými Slovanmi najsilnejší (fortissimi),“^[18] a ďalej porovnať, čo Helmold ohľadom mien Veleti č. Lutici poznamenal, že vraj ten ľud pre svoju udatnosť (a fortitudine, slv. ljut, strenuus, acer, fortis) bol nimi vyznamenaný,^[19] a napokon i prvotný význam mena slovanského národa Bodrici (od kmeňa bodr, vigil, pugnax) a i. Forma i význam slova ags. ent, got. ants (?), teda vedie prirodzene k tomu, že ono s národným názvom Antae, Antes je jedno a to isté.^[20] Iná je však otázka, odkiaľ majú Nemci toto slovo; či ono patrí pôvodne im, či hádam prišlo k nim od Slovanov, a z vlastného mena sa stalo všeobecným: lebo podľa obdoby iných mien toto posledné je, pravda, dobre možné (porov. § 6, č. 10). K dokonalému rozhodnutiu tejto záhady nestačí naša doterajšia znalosť jazykov a starožitností. Už sme pripomenuli, že v slovančine, okrem niektorých zriedkavých stôp osobných a miestnych mien, sa podobné slovo tam nevyskytuje. Antopoľ, mestečko v Grodnianskej gubernii, kde usadzuje Reichard Antov, je skrátené Antonopole; porov. Antonopole, dedina v Minskej gubernii, a čo do skladu podobne tvorené mená Adampól, Augustopól, Januszpól, Maryopól atď. v Poľsku a v Rusku. Slovko Anta by muselo podľa organických zákonov nášho jazyka znieť cyr. č. stsl. ѫтѧ, t. onta, nbul. ata, rus. srb. uta, kor. vota, poľ. wąta, stč. úta, nčes. auta atď.; porov, lat. anat-s (anas), stfranc. anette, stsas. dnem. aante, nnem. ente, rus. utka, srb. utva; cyr. ѫтѧнна, ѫтѧын (ѫ = ą), rus. utlyj, stsrb. utlina, kor. votel, poľ. wątly, čes. autlý, lat. angulus, cyr. ѫгьль (ąg’l), poľ. węgieł, rus. ugol, lat. antrum, cyr. ѫтрь, ѫтроба, rus., čes. utr, utroba; lat. anser, nem. gans, cyr. гѫсь, rus., čes. gus’, hus a i. Vskutku potom sa nachádzajú osobné a miestne mená, odvodené od nejasného a dávno zaniknutého koreňa ut, rozličného u Slovanov, napr. strus. Utin, Igorov vyslanec v zmluve r. 945,^[21] stčes. Uta, mužské meno,^[22] rus. Ut, dedina i bočná riečka Sože v Mogilevskej guberniii, v Novobielickom panstve, Uty, dedina v gubernii Orlovskej, v panstve Trubčevskom na rieke Desne, Utinka, dedina v gubernii Smolenskej a iné. Utovo, pevnôstka a k nej patriace blato čiže barina v Bosne, Utin, staroslovanské mesto vo Vagrii (dnes Entin v Oldenbursku, eu n. u ako Leuticii, Preussen, Reussen n. Lutici, Prusi, Rusi) a i. Podľa toho pokladám za pravdepodobné, že meno Antov bolo niekedy u samých Slovanov bežné a domáce, od nich prešlo ku Gótom a iným Germánom, hoci o jeho slovospytný rozbor sa neosmeľujú pokúsiť.

8. Pristupujúc k vysvetleniu nášho najrozšírenejšieho a najtrvalejšieho domáceho mena, t. Slovania, o ktorom v novších časoch takmer všetci spisovatelia, ktorí sa dotýkali vecí slovanských, o tom rozmanite rozumovali, hĺbali a písali,^[23] cítime predovšetkým veľkú potrebu prepracovania sa až k samým najstarším, cudzím aj domácim prameňom a pridržania sa rezultátov nadobudnutých touto cestou, s vylúčením všetkých púhych, akokoľvek sľubných a našim žiadostiam lahodiacich dohadov, a zavrhnutím mnohých tých balamutení a nezmyslov vo vzťahu k tomuto menu od starých i nových nedoukov.^[24] Teda prvá a hlavná otázka je, odkedy, v ktorých prameňoch a v akých formách sa toto meno objavuje. Druhá a vedľajšia otázka je, aký je jeho pôvod a prvotný zmysel. Vypočujme si teda výpovede najstarších svedkov v časovej postupnosti a podľa potreby aj s odlíšením cudzincov od domácich. S ohľadom na pramene cudzozemské predbežne zaznamenávame, že je dvojaká forma, v ktorej sa toto meno u nich vyskytuje, t. raz s hláskou a v korennej slabike, raz o. Určite čítame v gréckych prameňoch u Ptolemaia, najstaršieho spisovateľa, u ktorého sa toto meno objavuje, ΣTAYANOI namiesto ΣTΛAYANO (v rkp. Σταύανι i Σταάνoι), u Prokopa obyčajne Σκλαβηνί a len asi dvakrát Σκλαβινί, u Agathiasa Σκλάβι, u Menandra Σκλαβηνί, Σκλαηνί, u Maurícia Σκλαβι, u Theophylakta Σκλαβι (krajiny), v Carihradských letopisoch (Chron. paschale) Σκλαβι, v životopise sv. Demetria [ok. 650] Σκλαβηνί, u Theophana Σκλάβι, Σκλαβινί, Σκλαβινία, u Nicephora Patriarchu Σκλάβι, Σκλαβινί, u Georgia Monacha Σκλαβινί, u cisára Leona Σκλάβι, τά Σκλάβικα έδνη, u Konštantína Porfyrogeneta Σκλάβι, Σκλαβηνί, Σκλαβινί, Σδλαβησιανί, σδλαβωνιν (Slavum fieri), u Strabonovho skracovateľa [ok. 1000] Σκλάι, u Cedrena Σδλαβι, Σδλαβινί, Σδλαβινία (krajina), Σκλαβινί, u Zonara Σκλαβηνί, u Anny Komnenovej Σδλαβγένί, u pokračovateľa Konštantína Porfyrogeneta Σδλαβησιανί, Σκλαβησιανί, u Georgia Akropolitu a Kodina σδλαβι, u Nicephora Choniatu a Nicephora Bryennia Σδλαβινί atď.;^[25] okrem toho už u Ptolemaia i Σoβηνί (v niekt. rkp. Σηνί t. Sloveni), a v životopise sv. Klementa od Theophylakta mnícha [10. stor.], učenca Klementovho, práve tak Σδλβνί, σδλβένικ.^[26] V pamiatkach písaných po latinsky nachádzame u Jornanda Sclavi, Sclavini, u Jána z Biklaru Sclavini, u Gregora Veľkého [600] Sclavi (Sclavorum gens), u Fredegara Sclavini, Sclavi, vo Wessobrunskom rukopise [z 8. st.] Sclavus, u Pavla Diakona Sclavi, u Einharda Sclavi, Sclaveni, v Annal. Lauriss. od Einharda Sclavania (krajina), u Petra Bibliotekára Slavi, v chron. Moissiac. Sclavi, v Annal. Enharda Fuldenského Sclavi, v Annal. Fuldens. Sclavi, u Quidona Ravenského Sclavini, v rozličných letopisoch od Nemcov v 10. — 12. stor. písaných po latinsky (Mon. Germ. Hist. Ed. Pertz T. I. II.) Sclavi, Slavi, Sclavini, Sclavones, Sclavani, Sclavania, Sclavenia, Sclavinia, Sclavonia, Sclavia, u Adama Brémskeho a Helmolda Slavania, Slavi, v listinách nemeckých kniežat, kráľov a cisárov r. 777 Sclavi, ok. 824 — 836 Sclavini, r. 834 Sclavani, r. 846 Sclavi, r. 853 Sclavi, r. 888 Sclavinia (krajina) r. 889 Sclavi, r. 907 Sclavi, r. 923 Sclavi, r. 977 Scalavi (!), r. 981 Slavonia (krajina), r. 993 Sclavus, r. 996 Sclavus, r. 1000 Sclavanisci, r. 1161 Sclavonici atď.; okrem toho už v listine kráľa Ľudovíta r. 860 Slougenzia, t. slovenčina,^[27] a v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 Slovigna (dedina). V písomných prameňoch východných národov sa nachádza u Mojžiša Chorenského Sglavaci, adj. Sglavajin, u arabských spisovateľov Masudu, Ibn-Foslana, Istachru, Jakuta, Magribu, Kasvinu, Dimešku, Ibn-ul-Vardu, Bakuvu a i. Saklab, Siklab, adj. Saklaby, Siklaby, Seklaby, pl. Sakalibovia, Sekalibovia,^[28] u Mirchonda a Ferdussiho Sakalib atď. V západo- a juhoeurópskych jazykoch, ktorých písomné pamiatky majú nerovnaký vek a stárie, bol menovaný človek slovanského pôvodu, súdiac podľa prevrátenia toho slova na iný, neskorší a podlejší význam, švéd. slaf, dsas. a angl. slave, hol. slaef, slave, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo. Naproti tomu u Valachov sa používajú formy Sloven, Slovenesk.^[29] Toľko výpisky z cudzozemských prameňov; obráťme sa už teraz k domácim. Najstarší domáci spisovateľ, zapísavší nám toto meno, pokiaľ mi je známe, je Joan Exarcha bulharský [ok. 900], v ktorého vydaných výňatkoch, podľa rkp. z konca 11. alebo začiatku 12. stor. sa uvádza слвѣньско, слвѣньскынмъ, на словѣньск, словѣньскыхъ кънигъ, слвѣньскъ ѧҙыкъ (dvakrát), слвѣньскъ štyrikrát, въ слвѣнскмъ ѩҙыцѣ (toto v neskoršom rkp.) atď.^[30] U jeho rovesníka Gregoria, presbytera bulharského, sa tiež uvádza словєньскый ѩҙыкъ;^[31] a ďalej v Pravde ruskej kniežaťa Jaroslava [1020] podľa najstaršieho rukopisu словєнинъ;^[32] u mnícha Chrabra [asi z 10. — 11. stor.] podľa rkp. 1348 словѣнє, словѣньска рѣчь, родъ словѣньскын, пнсмєна словѣньскаа, словѣньскы книгы, словѣнскы (päťkrát);^[33] v českých glosách Vacerada v rkp. múzejnom [1102] Zlouenin, Zlovene, t. Slověnin, Slověné;^[34] u Nestora [114] podľa rkp. 1377 словѣнє, словѣнєскъ ѩзыкъ;^[35] v prípiskoch k Nestorovi podľa niektorých starých rkp. градъ словєнєскъ, teraz Slovjansk na riečke Berezine v gub. Vilenskej;^[36] v letopisoch Georgia mnícha prímením Hamartola, preklad podobný Nestorovmu, podľa rkp. zo 16. stor. множьство словѣнъ плѣни u mnícha Kyrika či Kyriaka [ok. 1136 — 1165] словѣнинъ;^[37] v knihe nazvanej Prológ, t. obsah životov svätých, rkp. z 13. stor., словѣньскоу єҙыкоу, словєньскихь книгъ, словєнскїє оучєники, сλвѣньскин;;^[38] v inom Prológu r. 1432 въ словѣны пришєдъ, словєнскиимъ ѧзыкомъ, словєнскïи оучитєль^[39]; zase v inom z 15. stor. въ словѣєнєхъ, газыкъ словєнскïи, ѧзыкъ словєньскъ, словѣнє;^[40] v úradnom písme veľkniežaťa Jána III. r. 1491 боудєтъ оу нєго писєцъ сєрвинъ или словєнинъ;^[41] v chronografe rkp. 1494 словєнскимъ газыкомъ, оучитєль словєнскоу ѧзыкоу;^[42] v pôstnych kázňach Jána Zlatoústeho rkp. r. 1451 písanom na hore Athose: на ѥзыкь нашь словєнскыи; v rkp. o knihách pravých aj klamných кирилъ словєньскïи;^[43] v najstaršom žaltári čiernohorskom, tlačenom v Cetini 1495 r. 241 свєтаго кирила философа и оучитєльа словєнскаго; v preklade Agapia Kreténskeho od Samuela Bakačiča v pustovni Athonskej rkp. r. 1688 на словєнски ѥзыкъ; v najstaršej gramatike Vilenskej, rkp. r. 1586 грамматика словєнскога ѩзыка;^[44] ďalej v knihách cyrilských vydaných tlačou na Rusi: v ostrožskej biblii r. 1581 по газыкоу словєнскоу; vo Ľvovskej gramatike 1591 грамматика єллинословєнскаго ѩазыка;^[45] v gramatike Lavrentia Zizaniu vo Vilne 1596 грамматика словєнска;^[46] na mape Boľšoj čertež ok. 1599 изворскъ на словєнскихъ ключахъ, t. na rieke tak nazvanej;^[47] v Mineji Moskovskom r. 1599 v záverečnom prípise кирилъ оучитєль слованомъ и болгаромъ;^[48] v listine cára Michaila Teodoroviča 1617 dňa 27. februára на насъ жє на словєнскïє народы вѥтубитєльныи дьљволъ такожє нєпрєстаѧ возстæт и борєт сѧ;^[49] vo Vilnianskom bukvári 1618 грамматика словєньскаго газыка;^[50] aj v knihách tlačených latinskými písmenami v Dalmácii a vo Vlachoch, napr. Šimona Budineia Pokorní žalmy, v Ríme 1582 u slovignschi iazich; M. Alberti Oficij B. Marie D. u Benatcich 1617 u slovinski jazik; Gj. Barakovicha Giarulla, u Bn. 1618, u slovinschi giazich; B. Kacsicha ritual rimski, v r. 1640 Istumacsen slovinski; J. Micalia Thesaurus linguae illyricae, Laureti 1649 Jezika slovinskoga; G. Palmoticha Christias, v r. 1670 na slovijnski jezik; I. Bandulovicha Pisctolje i evangelja u Bn. 1682 u slovinski jezik; I. Giorgi Saltier slovinski, u Bn. 1724; v ilýrskych knihách tlačených cyrilskými písmenami, napr. R. Levakovicha азбукивидняк словински v r. 1629; M. Orbini оглєдало духовно u Bn. 1628 y словински ѥзик; цвиєт шд крипости духовни; u Bn. 1647. 16 в ѥзик илирички длити словински v spisoch vydaných glagolitmi, napr. R. Levakovicha Azbukividnjak slovinski, v Ríme 1629. Toho istého Missale, v r. 1631 Va jezik slovenski; Š. Budinei Izpravnik za ierei, v r. 1635 U slovinskí jezik; v najstarších chorvátskych knihách, napr. Iv. Pergošiča Decretum Verbőci Ištvana, v Nedelišti 1574 na szlouienszki iezik obernien; Ant. Vramca Kronika, v Ľubľane 1578 Szlouenzkim iezikom, a v tej istej správe a r. 1578 v týchto slovách: dalmatinzkim, horuatzkim i szlouenzkim banom; čítanie z evanjelií a epištol Szveti evangeliomi, koteremi szvéta czirkva Zagrebecska szlovenzka… sive… szlovenzkem szlovom na szvetlo vundani, vu Nems. Grad. 1651; v najstarších krajinských knihách korutánskych a štajerských Slovencov, napr. Pr. Trubera Abecedárium i katechizmus (v Tubinku) 1550 Sloueni, Slouenzou; toho istého Katechismus (T.) 1550 Vsem Slovenzom gnado, myr, mylhost atď.; toho istého Katechismus, Tub. 1555 V slouenskim jesiku, slouenska besseda; toho istého Abeced. bukvize, (Tub.) 1555 Slouenci; toho istého Mattheus, Tub. 1555 Slouenski jesig, lubi Slouenci; toho istého Novi Testament, Tub. 1557 — 77 Slouenski jesik, lubi Slouenci; toho istého Artikuli. Tub. 1562 Slouenski; Seb. Krella Postilla slovenska, v Rezne 1567. Druhý diel v Ľubľane 1578 Slovenskiga pisma, to staroslovensko pismo, uejshi del slovenskih deshel, slouenski jesik; J. Dalmatina Jesus Sirach, Lubl. 1575 Slovenskí jesik; toho istého Pentateuch, Lubl. 1578. Sloueni, Slouenzi, slovenske buque; toho istého Príslovia Šalamúnove, Lubl. 1580 Slovenszhina; toho istého Biblia, Wittemb. 1584 slovenski; Tulszhaka Molitve, Lubl. 1579 Slovenzchina; Thom. Kröna Evangel. V Hradci 1613 Slovenski jesik; v najstarších českých rukopisoch a knihách, okrem už vyššie doloženej Vaceradovej glosy (Zlouenin, Zlovene), v legende o sv. Prokopovi podľa rkp. z prvej polovice 14. stor. o dedičovi slovenskom, o svätom Prokopovi;^[51] u Klena Rozkochaného z tej istej doby Slověnin;^[52] u Dalimila kap. 23 o sv. Metodovi „ten arcibiskup Rusín bieše, mši (svatau) slovensky slúžieše;“ v pasionáli Pražskom 1495 sv. Vojtech súc opýtaný na svoj pôvod odpovedá: „Slovenin sem a Vojtiech mnie rzyekaji;“ kláštor pre chorvátskych glagolitov založený cisárom a kráľom Karlom IV. v Prahe sa nazýval Slovany, odkiaľ už u B. Bilejovského v kronike českej Norimb. 1537 „císař Karel ustaviel klášter Slovany;“ podobne aj v starých poľských kronikách, napr. u M. Bielskeho r. 1597 Słowianie, Słowianin, Słowacy, Słowak, słowieński narod, słowieńskie pismo, u M. Blažowského r. 1611 Słowiane alebo Słowacy, Słowiański národ, słowiańska ziemia, słowiański język, niekedy aj Słowacy alebo Sławinowie,^[53] aj v jedinom starom pamätníku kašubského nárečia, Pontanovom katechizme vytlačenom v Gdansku r. 1643, Słowieński język,^[54] s čím sa porovnáva aj staršie „slivensťa ric“, vzniknuté pravidelnou zmenou hlásky o na i (star. slivi = čes. slovo, pozri § 44, č. 12).^[55] S týmito starými svedectvami súhlasí aj prevládajúce označovanie u obidvoch týchto národov, ktoré jediné si zachovali toto meno až dodnes v pôvodnej presnosti, t. Slovákov v Uhrách a Slovencov v Štyrsku a Korutanoch. U prvých sa ich rodák určite nazýva Slovák, prirodzená reč je slovenská, slovenčina, rodák druhých je Slovénic, Slovénec, Slovénc, reč slovénšina, slovénščina, krajina slovénska dežéla. Aj ruský ľud, hoci sám už teraz toto meno nepoužíva, predsa mnohé dediny, mestá, riečky a jazerá, pomenované po vtedajších Slovanoch, podnes sa vyznačujú touto formou, napr. Slovatina ves v Tverskej gubernii, Slovcy v Minskej, Sloveni v Mogilevskej a Smolenskej, Slovena vo Vitebskej, Slovisk v Grodnianskej, Slovyť v Novgorodskej, Slovjansk či Slovinsk, mesto vo Vilnianskej gubernii, menované v starých dodatkoch k Nestorovej kronike Slovenesk, Slovenčno, mestečko a Slovun ves v Minskej, Šlovjany (namiesto Slovjany, ako Šerby namiesto Sierby, Szląsk namiesto Sląsk atď.) dedina vo Vilenskej,^[56] Slovečna rieka vo Volynskej a Minskej gubernii, Slovešinka, pobočná riečka v onej Minskej, Slovenskoje jazero v tej istej Minskej gubernii atď.,^[57] s ktorými menami netreba pliesť tie, ktoré sú odvodzované od osobných mien Slavkov, Slavky, Slavkoviči, Slavuta, Slavitin a i., ako sa nižšie vyloží. Už vyššie sme pripomenuli, že v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 sa vyskytuje meno dediny Slovigna, t. Slovinja; tu treba dodať, že aj v listine srbského cára Dušana r. 1348 sa pripomína „u Lipljani selo Slovinja,“ dedina síce rovnakého mena, avšak ležiaca na inej strane. Proti tomu z druhej strany čítame najprv v gramatike Meletia Smotriského, vydanej v Jene 1619 грамматика словєнскаѩ, aj v gramatike Moskovskej 1648 славѩнє, славѩнинъ, славѩнскïн, ktorá forma sa potom takmer výhradne ujala v ruských knihách vydávaných od r. 1650 až doteraz.^[58] V knihách tlačených na juhu sa táto forma najprv objavila vo dvojakej podobe, v cyrilskými i latinskými literami tlačenej Azbukvici v Trnave 1696 у славински ѥзик a v Bukvare tamže 1699 Ђуквар гаzика славенска, potom vo všetkých knihách od nezjednotených Srbov (gréckeho vyznania), vydávaných od r. 1741 až dodnes, napr. v Rimnickom vydaní Smotriského gramatiky od arcibiskupa P. Nenadoviča 1755 славенскаѩ грамматика, ba aj v samom hlaholskom Misáli od známeho M. Karamana, ruského učenca v Ríme 1741 славенскимъ ѩzикомъ a v iných hlaholských knihách, tlačených od tej doby. Toľko je príkladov z cudzozemských i domácich prameňov, dostatočných, ako sa domnievame, na náš zámer. Majúc ich ako základ celého nášho výskumu a uvažovania, nebude pre nás ťažké odlíšiť to, čo je staré, domáce, presné a pravé, od cudzieho, skazeného, neskoršieho. Z ich prehľadu jasne vysvitá, že hlavné formy tohto národného mena, podľa hlásky v korennej slabike, sú tieto dve: a) Slavi, Slavini u cudzozemcov, Slaviani, Slavieni u domácich; b) Sloveni u cudzozemcov, Sloviani, Slovieni u domácich. Podľa vsuvnej spoluhlásky v korennej slabike sú opäť tieto dve: a) Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavones, Sclavani, Sclavinisci; b) Stlavani, Sthlavi, Sthlavini, Sthloveni, obidve používané iba cudzozemskými spisovateľmi. Hlavná je teda otázka, ktorá z týchto štyroch rozličných foriem je nad iné pôvodnejšia, presnejšia a pravejšia. Dúfame, že po kritickom uvážení vlastnej hodnoty jedného každého z vyššie uvedených svedectiev, tak čo do pôvodu a druhu, ako aj čo do času a jeho veku, žiadny nepredpojatý sudca nebude sa vzpierať uznať za starobylú, domácu, pôvodnú a presnú jedinú formu Slovania, Slovenia, s ich vedľajšími odtienkami Slovenci, Slováci, ostatné potom všetky vyhlásiť za cudzozemské, vykrivené a horšie. A teda, aby to bolo ešte jasnejšie, treba obrátiť zreteľ na nasledujúce veci. Predovšetkým je očividné, že ak sa má rozsúdiť medzi cudzím a domácim spôsobom písania i hovorenia, musí sa pririecť prednosť domácemu (Sloviani, Slovieni), nie cudziemu (Sclavi, Sclavini, Sthlavi, Sthlaveni). Kto by, ovládajúc dobre slovanský jazyk, smel tvrdiť, žeby Slovania, pri takej jasnej a rýdzej pôvodnosti a čistote svojho jazyka, už v prastarej dobe a vo všetkých kútoch svojej nesmiernej krajiny, boli skazili svoje vlastné meno tak všetečne a nedbalo, naproti tomu potom vzdialení cudzozemci, Gréci a Rimania, ho boli zachovali v pôvodnej presnosti! Tisícero príkladov nám naopak osvedčuje, že títo ani len jedinké slovanské meno čisto, verne a teda bez pokrivenia a preináčenia nevedeli zapísať, ba dokonca že veľa slov, ktoré sa nám od nich zachovali, je zohavených a spotvorených až nad možnosť porozumenia. Kto by pri podpore formy Slavjane, zavedenej do ruských kníh gréckymi prepisovačmi v 17. storočí, chcel naznačovať, že je to vplyv cudzozemcov, používajúcich formu Slavi, ten by rovnako musel tvrdiť, že Sporí (u Prokopa) a Surpe (u Alfréda) sú správnejší ako Srbi, Abodriti (u Einharda) a Apdrede (u Alfreda) správnejší ako Bodrici, Praedeneccenti (u Einharda) správnejší ako Braničevci, Bolani (u Wippona) správnejší ako Poľania, Marahani, Maraci, Mirahenses (v germánskych análoch) správnejší ako Moravania atď., ale ten, ak by chcel byť až taký dôsledný a spravodlivý, musel by zároveň tvrdiť, že formy Sklav, Sklavan, sklavský, sklavenský sú najsprávnejšie, pretože v inojazyčných prameňoch sú oveľa bežnejšie a rozšírenejšie ako Slavi, Slavini, a takto sa skutočne nejeden mudrák ocitol až na samom vrchole scestnosti a bludu. Avšak odvodzovanie pôvodnosti a správnosti formy Slovania zo starobylých svedectiev cudzozemcov je len polovičaté; lebo, ako sme už vyššie vyložili, okrem spôsobu písania Sclavi, Sklavini, už aj v tých najstarších prameňoch, hoci zriedkavejšie, vyskytuje sa aj Svoveni (Słoveni) u Ptolemaia, slovienčina (slougenzin) v latinskej listine kráľa Ľudovíta r. 860, Sthloveni (Σδλβι) v gréckom životopise sv. Klementa z 10. stor., Slovigna v latinskej listine kráľa Kresimíra r. 1071; a v jazyku valaskom, do ktorého v 6. a nasl. stor. prešlo veľké množstvo slov zo slovančiny, to meno znie aj Sloven, Slovenesk: všetko to je dôkaz, že ono už v tej prastarej dobe v ústach Slovanov znelo práve tak, ako ho nachádzame písané i tlačené vo všetkých domácich prameňoch od r. 900 až do 1619, a že teda jeho premena uskutočnená u cudzincov na Sklavi, Sklavini, Slavi, Slavini a neskôr, t. po r. 1619, formy Slavianin vtrúsené do ruských i srbských kníh sa musí odvodiť odinakiaľ, nie z národného zvyku. Všeobecne je známe, že každý národ si zvykol cudzojazyčné slová vo svojom bežnom prehovore viac alebo menej preinačiť a odchýliť od pôvodného vzoru, čiastočne z núdze, pretože nebol schopný vo svojej reči verne napodobniť cudzí prehovor, čiastočne zo svojvôle a nedbanlivosti, pričom nedbal dosť starostlivo o správnosť a čistotu zriedkavých slabík vo svojom jazyku. Príklady slovenských slabík v spisoch Grékov, Latiníkov a Nemcov zrejme dosvedčujú, že všetky tieto slovanské národy takmer pravidelne premieňali o na a, a prvé dva národy sa snažili vo svojom jazyku spojenie slabiky sl vsunutím spoluhlások k a t (th) oddeliť. Ohľadom zmeny slovanského o na a porov. Δαβραγάζ a Δαβραγέζα n. Dobrogost u Agathiasa, λαγάστ n. Cjeligost u Menandra, Anagastus n. Onogost u Jána z Biklara,^[59] Δαργάμηρ n. Dragomir u Theophana, ζάκανν n. zákon u Konštantína Porfyrogeneta, Πιραγάστ n. Pirogosta Άρδαγάστ n. Radogost u Theophylakta, Agara n. Ogra v Chron. Moissiac, Maraua n. Morava v listoch pápežov Eugenia a Jána VIII. i v annal. German., Zacharia n. Zagorje u Anastasia Bibliotekára, Abatareni n. Bodrici u Hepidana, Glagua n. Glogow u Dithmara, Zuammirus n. Zvonimír u presb. Diocl., Radegast n. Radogost u Adama Brémskeho, Miratinacethla n. Miratinoselo č. -siédlo a Brochodinacethla n. Brochotinoselo č.-siédlo v latinskej listine cisára Henricha II. 1013, Cabuliz n. Kobylice v listine 1222 atď. Možno sa, pravda, domýšľať, že ako sa neskôr ujalo v niektorých slovanských nárečiach namiesto a na premnohých miestach o, napr. roz- n. raz-, po- n. pa-, rob n. rab, krok n. krak, grod n. grad, stčes. a stbulh. zapolen n. zapálen atď., tak to isté sa mohlo prihodiť aj menu Slovania, najmä ako obdoba iných príbuzných jazykov k nášmu, napr. sanskritského a gótskeho, zrejme nasvedčuje niekdajšiemu rozsiahlejšiemu prevládaniu hlásky a v slovančine. To by sa mohlo pripustiť, keby tu išlo iba o domnienky o podobe tohto mena v predhistorickej dobe; avšak v tom časovom priestore, v ktorom sa nachádza skutočná známosť slovanského kmeňa i jeho jazyka, táto domnienka sa nijako nemôže zhodovať s pravdou. Príklady, aké sú Pleso u Plínia [79], Sloveni u Ptolemaia [175] a i., dostatočne dokazujú, že Slovania v tom veku, v ktorom sa toto ich meno prvýkrát objavilo, už skutočne hlásku o tak dobre vyslovovali ako dnes; ba dokonca ústrojnosť i skladba nášho jazyka nás vedie k tomu presvedčeniu, že tak sa dialo aj v oveľa staršej dobe. Avšak naším cieľom nie je rozvažovanie o možnom vyslovovaní tohto mena v dobe predhistorickej, keď možno ešte ani nejestvovalo, akokoľvek vtipne a učene, avšak vždy naprázdno, ale chceme predovšetkým náležite oceniť jeho rozmanité formy od času jeho prvého objavenia sa na scéne dejín a súdne oddeliť domáce od cudzích, pôvodné od vedľajších, presné od preinačených. Vzhľadom na miešanie spoluhlások k a t, th u Grékov a Latiníkov do korennej slabiky zaznamenávame, že sa to stalo v duchu jazykov obidvoch národov, v ktorom sa netrpí skupina sl na začiatku slova, ba i v úsloví len veľmi zriedka,^[60] pravda, naopak hojne skl, stl, sthl: porov. gréc. σκλέω, σκληρό, στλέγγί, στλγγίζω, Σιλύτιι, Άσκλν, Tύσκλν, Άσκληπί, έσλό (dór. σλό) ίμάσλη (ίμάσσω) a i., lat. stloppus, Stlupini, stlembus (u Lucilia, t. lentus), stlata (zastarané lata), stlites (lites), stlocus (locus), Asclum (Asculum), Acisclus (Acisculus), ascla (ascula, assula), astla (astula, assula), pestlum (pastulum, pessulum), castla (castula), cistla (cistula), fistla (fistula), pustla (pustula) a i., ktoré posledné slová z bežného prehovoru pochádzajú.^[61] Gréčtina slabiku σλ netrpí až do takej miery, že dórske έσλό je v nej zmenené na έσλό.^[62] Podľa toho naše Sloveni v gréčtine a latine pripodobnené domácimi spisovateľmi vkladaním hlások t, th a k, píšucich Στλαύανι (Ptol.), Σλαβσιανί (Const. Porph.), Σλβνί (životopisec sv. Klementa), Σλάβι, Σλαβινί (Cedrenus), Σλαβγένι (Anna Komn.), Άσγαβι (Georg. Akrop. a Kodin) atď., alebo Σκλαβην (Prok.), Σκλάβι (Agath. a Maur.), Σκλαηνί (Menand.), Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavani (Jorn., Joannes Bicl., Fredegar, Einhard, Ann. Germ.) atď. Zriedkavejšie sú príklady zanedbania tejto vsuvky, ako Slavi u Petra Bibliotekára, Slavi, Slavania, u Adama Brémskeho a Helmolda; v gréckych spisoch sa vôbec nevyskytujú. Toto vsúvanie hlások τ, a κ sa objasňuje prekrásne inými príkladmi: tak meno rieky Visly u gréckych a latinských spisovateľov sa nachádza v týchto formách: Visula, Vistillus, Vistula, Bisula, Visela, Visella, Viscela (§ 22, č. 3), nemecké mená Thiodgidal, Ermengisal znejú u Prokopa Theudegisklos, Hermegisklos (Θδγίσκλ, Έρμγίσκλ), hoci inokedy ten istý Prokop i sám píše Hildigisal, od slova gót. Gisal, stnem. Gisil, obses,^[63] mestá Preslava, Slanica, Sliven v Bulharoch menujú sa u Byzantíncov Praesthlava, Pristhlava, Persthlava, Presthlavon, Sthlanica (Ann. Komn.), Stilvnos (Pachym.), Slankamen v Slavónii u Arnolda Sclankemund,^[64] krajina Bosna u Cinnama Bosthna, namiesto slovo, t. meno cyrilskej litery s, písané v jednom starom gréckom rukopise σλβω,^[65] osobné slovanské mená na -slav u Grékov a Latiníkov takmer napospol sa zmocňujú vsuvky th alebo k, c, ako Radosthlavus, Woisesthlavus, Tzeesthlavus, Pribisthlavus, Mirosthlavus, t. Radoslav, Vyšeslav, Česlav, Pribislav, Miroslav u Konštantína Porfyrogeneta, Sedesclavus, t. Sdeslav v liste pápeža Jána VIII., Cimusclus, t. Čimislav, Ladasclavus, t. Vladislav (s chorvátskym odsunutím začiatočného v), Sclagamarus, Sclaomirus n. Slavomír v germánskych análoch, dokonca aj Cresamustlus n. Kresomysl v listine chorvátskeho kniežaťa Muntimíra [892] atď. Objavujúce sa formy tohto mena vo východných jazykoch Sglavaci, Sglavajin, Saklab č. Siklab, Sakalib, sú doložené iba v gréckych spisoch, nie sú zo života. Vzhľadom na jednotlivé dôležitejšie formy v cudzozemských prameňoch musíme sa zastaviť predovšetkým pri dvojakom spôsobe písania tohto mena u Ptolemaia, t. Σταύανι č. Στλαύανι a Σβηί. Ptolemaios alebo hádam už jeho predchodca Marinus uvádza svoje udania o severných národoch z dvoch rozličných prameňov, t. niekedy zo správ zobraných od Grékov na Černomorí, v Dácii a v Byzante, inokedy potom zo zápiskov pochádzajúcich od Latiníkov preniknutých hlbšie do Germánie a k Baltickému moru, omylom uviedol vo svojom zemepise dvakrát to isté meno, pravda, nemajúc správne vedomosti o skutočnom položení tohto národa. Vo forme Stlavani tkvie nemecké vyslovenie Slave, Slaf, Slaef, s obyčajnou vsuvkou t; vo forme Suoveni hrubé slovanské ł je vyrazené pernou spoluhláskou v, ako ono skutočne až dodnes znie v ústach prostého Poliaka a Lužičana, a ako znelo niekedy v ústach všetkých Slovanov.^[66] Predsuvka A vo forme Asthlavi, Άσλαβι, vysvetľuje sa mnohými, čiastočne už vyššie uvedenými príkladmi, ako Amadokus a Medokus (trácky kráľ), Amadoci a Modacae (národ v Sarmatii), Amyrgii a Myrgetae (národ v Skýtii), Apennini montes a Penninae alpes (vo Vlachoch), Avendo, Avendates a Vendus, Vendrus (mesto aj ľud tamže), Aspalatum a Spalatum, Abodriti a Bodrici, Agaziri a Chazari atď. Výskum pôvodu a príčiny tohto predsúvania hlásky čiže prídychu a nepatrí k nášmu cieľu,^[67] ani sa tu pri iných nepatrných odlišnostiach a formách toho istého mena netreba ďalej zastavovať. Ak teda, ako sme uviedli, grécko-latinské Sklavi, Sthlavi, Slavi, vzniklo z pôvodného domáceho Slovania č. Slovenia, nie naopak: je otázka, odkiaľ vznikla dodnes prevládajúca forma Slaviani, Slaveni v ruských a srbských knihách? Na tú otázku nám história ruskej literatúry jasne odpovedá, že grécki mnísi, prepisovatelia cirkevných slovanských kníh, ktorí na konci 16. a v prvej polovici 17. stor. Rusom, namiesto ich domáceho, od 9. stor. až podnes prostým ľuďom všeobecne používaného mena Rusi pogréčtené Rossijane (podľa gréckeho ’Pώ), aj namiesto pradávneho dvojslabičného mena Isus pogréčtené trojslabičné Iisus (podľa gréckeho Iησύ) násilne vniesli do kníh a týmto povrchným preináčením cirkevných kníh takzvaným rozkolníkom či starovercom dali príčinu k odtrhnutiu sa od pravoslávnych, že teda tí istí mnísi aj formu Slaviani, podľa gréckych vzorov Sklavi, Sthlavi, bližšie a teda ich krivou predstavou lepšie uviedli do gramatiky a cirkevných kníh. Tieto nešťastné opravy začal síce už v prvej polovici 16. stor., v čase úplnej umŕtvenosti domáceho kňažstva na duchu, Grék Maxim, mních z Atónskej hory [zomrel 1556], ktorý tým napáchal veľa zla; verejne sa však s týmito novotami vytasili až jeho učenci a nástupcovia, a to, pokiaľ viem, s formou Slaviani najskôr Meletius Smotriski v gramatike 1619, potom anonymný pôvodca Moskovskej gramatiky 1648, až potom konečne, za patriarchu Nikona [1652 — 1660], všetky tieto také zdanlivé opravy boli prijaté správou vedúceho duchovenstva a vydaniami opravenej biblie v Moskve 1663 boli potvrdené.^[68] Z ruských kníh priputovala pogréčtená forma, nepochybne cez zjednotených Rusnákov, r. 1696 k jezuitom do Trnavy, a cez nezjednotených Rusov na začiatku 18. stor. k Srbom, u ktorých posledných sa oná forma, ako tá u Rusov, v knihách potom nastálo usadila. Teda v knihách alebo u prostého nášho ľudu, t. u samého slovanského národa, podľa svedectva našich najstarších písomných pamiatok a dnešnej skúsenosti, forma Slaviani nikdy nebola všeobecná a bežná. Mohlo by sa síce namietať, že meno ulice nazvanej Slavno v Novgorode, riečky Slovenky, prítoku Nevy, jazera Slavnoje v Novgorodskej gubernii, a niekoľko dedín Slaviana, Slavianka v Bielorusi, nie ináč než časté používanie osobných mien Slav, Slavo-mir, Slavi-bor, Dobro-slav, Svato-slav atď., niekdajšie celonárodné prevládanie formy Slaviani je podobné, najmä ak sa berie ohľad na časté zamieňanie hlásky a na o v slovanskom jazyku. Táto námietka má v sebe viac zdanlivosti ako podstaty a pravdy. Meno jazera Slavnoje a riečky Slavenka poskytuje ruská Podrobná karta, na ktorú sa vždy nedá spoliehať; preto ju budem brať do úvahy s istou pochybnosťou. Naproti tomu mená dedín Slaviana, Slavianka, ako sú písané na najnovších mapách, považujem za novšie spôsoby písania ruských autorov, a nie za reč samého ľudu.^[69] Meno ulice Slav’no (славьно) v dávnom Novgorode je, pravda, prastaré; lebo už v pergamenovom rukopise zo 14. stor. k r. 1105, 1152, 1181 atď. sa pripomína.^[70] Avšak treba poznamenať, že ako toto, tak aj ostatné mená nie sú mená národa, ale názvy iných predmetov, pretože naproti tomu meno národa v súvekých, ba aj starších novgorodských prameňoch (napr. v Pravde ruskej) sa stále píše Slovjanin, Slovjene a že spájanie týchto mien s menom Slovania vyplýva vlastne z dohadu, akoby meno Slovania pochádzalo buďto od slávy, alebo od slova, čo je oboje, ako sa hneď ukáže, dosť pochybné. Nemožno teda veci isté vyvracať vecami zdanlivými. Zdá sa, že ulica Slavna má svoje meno od otca rodiny, ktorý sa nazýval Slav alebo Slava, ako takmer všetky ostatné známe novgorodské ulice: Borkova, Čeglova, Dobrynja, Chrevkova, Iljina, Jakolja, Janeva, Jaryševa, Lubjana, Lukina, Michajlova, Radjatina, Rozvaža (od m. mena Rozvad), Slavkova atď. Nemožno si potom zakladať na rozšírenosti osobného mena Slav a Slovanov; lebo, aby sme nechodili ďaleko, ani od rovnako rozšírených -mir, -vlad. -host a i. sa nikde nenachádzajú národné mená Mirjania, Vladjania, Hosťania atď.; meno Slovania svojou formou sa naprosto prieči jeho odvodzovaniu od osobného Slav. Otcovské, t. od otcov rodiny odvodené (patronymica) a podľa ich vzoru tvorené rodové mená (gentilis) majú v slovanskom jazyku len jedno zakončenie, cyr. a bul. -išti, rus. -iči, srb. -ići, poľ. a čes. -ici, luž. -ici, -eci; napr. cyr. a bul. Belišti, Dobriništi, Pravišti, Radovišti, Starčišti, Tajmišti, Vojevišti, rus. Bježiči, Bliževiči, Bodriči, Boroviči, Byškoviči, Dregoviči (n. Dragoviči), Goryniči, Gremiči, Chotuniči, Chvostoviči, Kolomniči, Kostromiči, Kriviči, Mjestiči, Moskviči, Možaiči, Ljutiči, Nizoviči, Onipoloviči, Pleskoviči čiže Pskoviči, Pneviči, Radimiči, Rževiči, Serpuchoviči, Smoleviči, Tveriči, Uliči čiže Ugliči, Vereiči, Viatiči, Viazmiči, Voiniči, Volotkoviči, Žiroviči, Berendiči, Goguliči čiže Voguliči, Jugriči, Koreliči, Latygoliči, Permiči, Pruseviči, Toťmiči, srb. Švabčići, stpoľ. a stčes. Bodrici, Lutici, Olomutici, Rakusici, Sasici, luž. Krupici, Nosaćici, Vićazeci, polb. Koledici, Nudici, Stadici, Škudici, Žitici, atď.^[71] Od otca rodiny, teda Slav, nemohlo vzniknúť iné otcovské meno ako cyr. čiže stbul. Slavišti, rus. Slaviči, srb. Slavići, čes. a poľ. Slavici. Odkiaľ je teda národné meno Slovienin, Slovanin? Na túto otázku nám odpovedajú doterajší slovanskí bádatelia, že ak nie od slávy (gloria) — akoby slovutný namiesto slavetný (gloriosi, laudabiles, celebres), čo je podľa niektorých názorov veľmi podobné — potom určite od slova, akoby rovnojazykový (όμγλώττι) alebo rečový (sermonales), oproti cudzím národom, nazývaným nemí, Nemci, čo sa mnohým zdá najprijateľnejšie. Hovoria, že koreň je vraj rovnakého pôvodu i významu ako gréc. κλύω, lat. cluo (inclutus, inclytus), z ktorého vzniklo sloviti i slaviti, slovo i sláva.^[72] Tento výklad je na prvý pohľad rozumný a dôkladný, okrem toho ešte i prastarý, lebo podávajú ho už Přibík Pulkava, Jan Doubravský, Stanislav Ořechovský, Martin Kromer a iní a premnohí vysoko učení muži minulého i nášho veku ho prijímajú za neomylne pravý a požívajúci všeobecnú vážnosť tak medzi Slovanstvom, ako aj v cudzine, takže pochybovanie o jeho pravosti by mnohí mohli považovať za vzpieranie sa zdravému rozumu. Avšak ani tu, ako všade inde, vážnosť a rozšírenosť všeobecného názoru ani výnimočnosť jeho pôvodcov a prívržencov nemá a nemôže zastaviť slobodný úsudok nezaujatého bádateľa. Pri doterajšom výklade tohto mena treba úplne podobným spôsobom uvažovať najprv o platnosti jeho formy, až potom rozoberať predmet. Zakončenie tohto mena je j. č. Slov-janin, Slov-jenin,^[73] mn. Slov-jane, Slov-jene, ktoré sa v národných menách u Slovanov nadmieru často používa. Tu sú niektoré príklady ako dôkaz: cyr. strus. a rus. Berežane, Berestjane, Brjančane, Bužane, Derevljane čiže Derevlene, Dorogobužane, Drjučane, Dvinjane, Galičane, Glinjane, Gorodčane, Chorutane, Izborjane, Jelčane, Kalužane, Klinjane, Krakovljane, Kyrjane, Ladožane, Ljubčane, Lučane, Lukomljane, Mazovšane, Minjane, Moložane, Nerechtčane, Nevljane, Orljane, Ostrovljane, Pinjane, Pidebljane, Poljane, Poločane, Pomorjane, Porosjane čiže Por’šane, Posuljane, Putivljane, Ryljane čiže Rylčane, Serjane, Sjeverjane čiže Sjeverene, Smolnjane, Surožane, Tarušane, Toropčane, Tuljane, Ugličane, Važane, Velynjane, Viljažane, Vilnjane, Voločane, Vologžane, Vyčegžane, Zavoločane, Zubčane; bul. Iskizacharene (Novozagorene), Kotlene, Trevnene; srb. Bačvani, Banatjani, Brdjani, Cetinjani, Drinjani, Dubrovčani, Chlmljani (v starých list., teraz Humljani), Chrvatjani (Chervačania u Levakoviča 1629), Jadrani, Karlovčani, Konavljani, Kučani, Lipljani, Lozničani, Mačvani, Nerečani, Novljani, Paležani, Pomorjani čiže Pomoreni, Rječani, Šabčani, Solunjeni, Timočani, Topličani, Travničani, Ubljani, Užičani, Zvorničani; ilýr. Bračani, Hvarani, Višani, chorv. Pokupčani (Colapiani); poľ. Bielszczanie, Brańszczanie, Buszczanie, Czerszczanie, Czerwonogrodzanie, Haliczanie, Chełmińszczanie, Inowłodzanie, Kaliszanie, Kolomyjszanie, Kruświczanie, Kujawljanie. Lęczyczanie, Małopołanie, Mińszczanie, Nurczanie, Pińszczanie, Piotrkowszczanie, Płoczanie, Podgorzanie, Podlaszanie čiže Podlasianie, Podnieprzanie, Połabianie, Połoczanie, Pomorzanie, Poznańszczanie, Radomianie, Rawianie, Sandeczanie, Sanoczanie, Troczanie, Upitczanie, Wielkopolanie, Wieluńczanie, Witebszczanie, Wołoszanie, Wołynianie, Zwinogrodzanie; čes. Bobrané, Bydžovené, Chrudiměné, Děčané, Lučané, Lužičané, Milčané, Moravané, Mytěné, Polané, Poličené, Pšované, Slezané, Stodorané, Trebované, Vislané; hluž. Holenjo, Rakičanjo atď. Starostlivé skúmanie pôvodu a významu týchto mien vedie k tomu, že napospol sú to topické čiže miestne, odvodené od mien krajov, ostrovov, miest, hôr, riek a jazier, nie otcovské alebo rodové, pochádzajúce od otcov rodín, ako Vjatiči, Radimiči, Ljutiči a i., ani prosté, kmeňové, ako Srbi, Lesi, Česi atď. Od krajov pochádzajú napr. Berežane, Derevljane (Derevy zeme u Nestora), Chorutane (Chorutan, Goratan, zeme, porov. § 36, č. 1), Velynjane, Bačvani, Banatjani, Konavljani, Kujawljanie, Małopolanie, Podgorzanie, Podlaszanie, Pomorzanie, Wołynianie, Lučané, Polané, Slezané, ba aj Chrvatjani a Srbljani (Chrvaty zem u Konšt. Porfyr. a Dalimila, Srby zem u Konšt. Porfyr.)^[74] a i., od ostrovov Bračani, Hvarani, Višani a i., od miest takmer ich najväčší počet, napr. Drjučane (Drjutesk), Izborjane (Izborsk), Minjane (Minsk), Smolnjane (Smolensk), Kotlene (Kotel), Trevnene (Treven), Dubrovčani (Dubrovník), Lozničani (Loznica), Travničani (Travnik), Brańszczanie (Brańsk), Haliczanie (Halicz), Radomianie (Radom), Troczanie (Troki), Chrudiměné (Chrudim), Mytěné (Mýto) a i., od hôr Voločane, Brdjani, Chlmljani čiže Humljani, Kučani a i., od riek a jazier Bužane, Dvinjane, Ladožane, Pinjane (Pina čiže Pěna), Poločane (Polota), Timočani, Ubljani, Moravané, Vislané a i. Toto používanie formy -ane v topickom (miestnom) zmysle je také všeobecné, že aj menej jasné národné mená, ako napr. Dědošané, Milčané a i., možno pokladať za odvodené nie bezprostredne od mien Děd, Dědoš, Mil, Milec atď., ale od osád Dědoši, Milci atď. So slovanským zakončením -anin^[75] súhlasí ako čo do zvuku čiže matérie, tak čo do významu latinské -anus, napr. Romanus (Roma), Padanus (Padus), Lucanus, Albanus, Campanus, Silvanus, Montanus, Rhenanus, Secusianus, Spartanus, Ambianus, Brigianus, Sicanus, Thebanus, Colapianus, Varcianus atď. Vplyvom cudzích jazykov a rozšírenosti i bežnosti tejto formy v slovanskom jazyku sa nepochybne stalo, že sa vzťahuje najčastejšie aj na cudzie jazyky, napr. stsl. a rus. Rimljane, Indiane, Agarjene, Israiltjene, Jegyptjene, Persjene, Samarjene, čes. Rakušané, Prušané a i. Podľa podoby týchto mien takmer sa nemožno zbaviť domnienky, že aj meno Slovjanin čiže Slovjenin^[76] pôvodne hádam bolo miestne, krajinské a obmedzené, ktoré až v priebehu dlhého času dosiahlo neskoršie svoju rozšírenosť a veľkú slávu. Už skúmavý Dobrovský, majúc nepochybne pred očami význam a platnosť formy -anin, vyriekol tieto slová: „Som si istý, že krajiny, v ktorých panovala reč slovanská, slovo slovanské, menovali sa Slovy; odtiaľ pochádzajú mená Slovan a Slovák, ako Poľan a Poliak od pol, Moravan a Moravec od Moravy, Slezan a Slezák od Slez.“^[77] Aj keď sa stotožňujeme s názorom, že Slovanin vzišlo azda od miestneho mena Slovy, buď že pred časom istá veľká krajina, alebo len menšia časť srbskej (vindskej) sa tak nazývala, nemôžeme však uveriť tomu, žeby tento názov krajiny bol pochádzal zo slovanskej reči čiže slovanského slova. Pôvodné, prosté a prastaré mená krajín, zemí, miest, riek atď. sa vždy vzťahujú na veci hmotné a ich vlastnosti, nie na nadzmyslové. Už starí vykladači ukazovali na litv. Sallawa (Werder, Insel), lat. salla (Insel, Holm), čud. Sallo (lucus, svätý háj), selja-ma (bergig Land), a na odtiaľ pomenovanú staropruskú krajinu Šalavy;^[78] proti čomu Dobrovský neodôvodnene namieta, že korenné hlásky v slovančine sa nevysúvajú (porov. sol, sůl a slaný, gremjeti a hřměti, homota a hmota, korak a krok atď.), pravda, potom tomuto výkladu nasvedčuje to, že starí Škandinávci práve túto krajinu nazývali Holmgardhr, pl. Holmgardhar (holm = salava, ostrov, chlum/kopec, maď. halom), v ktorej podľa Ptolemaia Stlavani, podľa Nestora potom vlastne Slovania prebývali (§ 28, č. 1).^[79] Tento výklad tu pripomíname len ako možný, odkazujúc záverečné rozhodnutie tejto veci záverom iných skúmateľov. Kto chce pri celkovom odvodení mena Slovanin od slova zotrvať, ten môže tvrdiť, že lokálna forma -anin je spojená ako výnimka proti pravidlu s odsunutým kmeňom slovo; porov. rus. kličanin (k. krik), polčanin (k. pluk), ljudjanin (k. ľud) a i. V praktickom ohľade pokladáme za nepotrebné, ba dokonca za nevhodné, zbavovať sa svedectvami šestnásteho storočia a prostonárodným používaním potvrdenej formy Slovanin, Slovan, Slovák, Slovenec, slovanský, slovenský, a iba z osobitého vkusu siahať po nedomácej, menej správnej forme Slav, slavský, akoby presnejšej a uznávanejšej. Meno Slovanov určite aj v tejto svojej domácej podobe ukazuje sa byť dosť staré, zvučné, dôstojné a veľmi cenné, či ho niekto vykladá zo slova, alebo zo slávy, alebo napokon z neznámej krajiny, ktorá voľnosť podľa miery ovládania jazykov a skladby mien musí sa ponechať každému bádateľovi. Naozajstná česť a blaho národa musia byť založené na iných, podstatnejších veciach, ako na prípadnom zvuku jeho mena, pri ktorého používaní, akékoľvek by bolo krásne, si sotva niekto z tisícov krajanov obyčajne pomyslí na jeho pôvod a význam. V historickom ohľade namiesto sledovania koreňa a významu by bolo dôležitejšie prvotné určenie zemepisnej rozšírenosti mena Slovania alebo vyznačenie hraníc tej vetvy srbského kmeňa, ktorá sa týmto menom ako prvá vyčleňovala od iných vetiev. Ptolemaios označuje menom Stlavani čiže Suoveni, ako sa zdá, severovýchodnú rázsochu srbského kmeňa. Sídla tejto vetvy možno sledovať od hornej Dviny až k jazeru Iľmenskému a odtiaľ ďalej na východ, t. v časti gubernie Pskovskej, Novgorodskej, Tverskej a Smolenskej. Pretože však postupovanie Slovanov v staršej dobe prebiehalo od juhu k severu, nie naopak, som si istý, že niekedy v predhistorickom veku vetva slovanská prebývala južnejšie, t. asi na rozhraní gubernie Minskej, Mogilevskej a Volynskej, kde sa podnes najčastejšie nachádzajú miestne mená, ako Slovenské jazero, Slovečná rieka, Slovjansk čiže Slovinsk mesto, Slovjany, Slovun dedina atď. (§ 28, č. 2). V neskoršej dobe medzi národy používajúce osobitné meno Slovanov patrili Sloveni okolo jazera Iľmenského až do 12. stor. (neskôr nazvaní Rusi), Sloveni v Mézii až do 10. stor. (neskôr nazvaní Bulhari), Slovenci v Štyrsku a Korutánsku, a Slováci v horných Uhrách, ktoré obidva posledné národy si tieto svoje starobylé názvy zachovali až dodnes. Ak podľa Prokopovho svedectva, tvrdiaceho, že v prastarej dobe Slovania a Antovia používali iba jedno meno, a to Srbi, a podľa iných historických údajov niekedy prevládanie názvu Srbov bolo omnoho rozšírenejšie ako Slovanov, v priebehu času sa stal úplný opak; meno Srbov postupne ubúdalo, naproti tomu meno Slovanov vzrástlo, až napokon sa v písme i obchode stalo všeobecným označením celého kmeňa. Z jednej strany objavenie sa znamenitej, práve týmto menom označenej vetvy Slovanov na Dunaji, v Mézii, Panónii a Noriku, ňou preukázané slovutné činy vojenské a iné priaznivé okolnosti, z druhej strany zase rozdrobenie a rozídenie sa Srbov, zatemnenie pôvodného významu ich mena a iné náhodné prekážky prekliesnili menu Slovanov na troskách názvu Srbov cestu k samovláde. Nie je to nič neobyčajné, nič neprirodzené; rovnako sa tak dialo aj s menami iných kmeňov. V priebehu 9. a 10. stor., v čase zhubných vojen Nemcov proti Vindom, zajímania do ťažkej poroby a predávania nešťastných ľudí slovanských do cudziny, cudzojazyčníci obrátili toto vlastné meno národa na všeobecné, s vedľajším významom otroka čiže raba. Tade prešlo ags. a dnem. slave, hol. slaef, švéd. slaf, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo.^[80] Na ten istý spôsob, ako sa zdá, je pretvorené aj meno Srb v ags. syrf (mancipium), Vlk v stnem. wutschke, wutzker a i. Je to odveký los utláčaných národov, že ich mocnejší podmanitelia, nešetriac slobody a samostatnosti cudzích osôb, tým menej šetria čestnosť a čistotu ich mien. Už u starých Grékov sa používali mená Heloti, Kares, Davus, Geta, Skythes, Skythaena, Thratta (t. Trákyňa) a i. s vedľajším významom poddanstva, služobnosti a otroctva (§ 6, č. 10); stredoveká história Európy nám poskytuje viac podobných príkladov, pri ktorých je zbytočné sa tu pozastavovať.^[81]

Rozvrhnutie mnohopočetných slovanských národov do určitých tried a usporiadania možno osnovať na základoch buď genealogických, t. na rodovej príbuznosti jednotlivých vetiev, buď politických t. na ich prebývaní v jednej vlasti a pod tou istou krajinskou vládou, buď napokon jazykoslovných, t. na rozdiele alebo príbuznosti ich jazykov. Rozdelenie ich jednotlivých vetiev podľa rodovej príbuznosti čiže ich postupného odštepovania od spoločného kmeňa, ako v každej histórii vôbec, tak ani osobitne v slovanskej, nemôže sa uskutočniť dôsledne, pretože počiatky jednotlivých národov patria do čias zastretých hustou tmou, a okrem toho neskoršie zmiešanie sa rôznorodých čeľadí, pri nedostatku písomných pamiatok ich jazyka, činia sa všelijaké pochybné dohady založené iba na zhode mien. Tak nachádzame v tomto časovom období slovanské národy, ktoré používajú rovnaké meno, v rozdielnych, často dosť vzdialených krajinách, napr. Poľanov na Visle a Dnepri; Slovanov na Iľmene, pod Tatrami, v Mézii, Goratane; Bodricov za Odrou, na hornej Tise a dolnom Dunaji; Chorvátov v Haliči, v Krkonošiach, Nemcoch, Goratane a Dalmácii; Drevanov v Rusoch a na Labe; Dulebov v Rusoch, Čechách, Panónii; Dregovičov v Rusoch, Macedónii atď., o ktorých, podľa rovnakosti mien, keďže mohli byť rovnakého rodu, môžeme sa domýšľať, že skutočne existovali, no pri nedostatku historických svedectiev a jazykových pamiatok to nemôžeme tvrdiť, a tak je vždy možné, že mnohé z týchto mien, ktoré sú miestne, ako napr. Drevania (Sylvani), Poľania (Campani), Chorváti (Montani) a i., sa porovnávajú len náhodne. Rozdelenie slovanských národov podľa politického hľadiska, podľa štátov nimi založených, hoci to prichádza do úvahy až od druhej polovice tohto obdobia, má z praktického hľadiska, najmä ak sa pritom rovnakou mierou zisťujú rozdiely, oveľa väčšiu výhodu, ako nám poskytuje jazykospyt. Je známe, že náš zaslúžilý jazykospytec Dobrovský vo svojich učených spisoch^[82] nám ako prvý podal zdôvodnené roztriedenie slovanských nárečí, ktoré po pravde, vychádzajúc zo samotnej podstaty veci, osobitného gramatického skladu každého z nich a ich vzájomného pomeru, vyhovuje nielen našim terajším potrebám, ale poslúži aj v budúcnosti, po dôkladnejšom výskume niektorých nárečí a podnárečí, s malou obmenou, pridaním alebo odobraním vyskytujúcich sa príznakov, na určenie rozdielov medzi nimi. Je síce pravda, že táto nárečová sústava sa zakladá na tom stave nášho jazyka, ako ho vidíme v najnovšej dobe; avšak starostlivejšie skúmanie pôvodu a starobylosti nášho jazyka potvrdzuje, ako ďaleko sa aké-také svetielko dostáva do najdávnejšej histórie nášho jazyka, a už vtedy v ňom bolo badať dnešné rozdiely v reči, hoci trebárs niektoré menej známe nárečia v priebehu času úplne zanikli alebo sa zliali s ostatnými, iné zase vo svojej stavbe sa výrazne zmenili. Podľa Dobrovského sústavy sa Slovania podľa jazyka delia na dve hlavné rázsochy čiže polovice, ktoré pôvodca uviedol ako rad (ordo) juhovýchodný a západný. K prvému radu patria tri hlavné slovanské vetvy, tvoriace zvláštne oddiely, t. ruská, bulharská a ilýrska. Z týchto dve sa skladajú z niekoľkých jednotlivých národov, používajúcich svoje zvláštne nárečie; a to ruská z Veľkorusov čiže Moskvanov, Malorusov, Bielorusov a Novgorodčanov, ilýrska zo zadunajských Srbov, Chorvátov a vindských Slovencov, ku ktorým patria aj Krajinci. V Bulharoch len so zreteľom na čas sa musia rozoznať dve nárečia, staroslovanské čiže cirkevné (cyrilské, starobulharské) a terajšie bulharské (novobulharské). K druhému radu sa počítajú tieto národy: Lesi čiže Poliaci s Kašubmi, Česi s Moravanmi, Slováci, zalabskí Srbi, podľa nárečia rozdelení na dve vetvy, Horno- i Dolnolužičanov. Majúc úmysel použiť rozvrhnutie slovanských národov, ktoré by malo čo najlepšie slúžiť nášmu zameranému cieľu, t. poriadnemu opísaniu a prehľadnému zostaveniu podrobných správ o staroslovanských národoch, nie sa zaoberať prázdnym sledovaním pokrvnosti a rodovej postupnosti všetkých jednotlivých, v našej starej histórii spomínaných vetiev, myslíme, že v tomto ohľade bude nasledujúce rozdelenie, založené tak na politických, ako aj jazykoslovných základoch, najvhodnejšie vyhovovať našim potrebám.

I. Juhovýchodný rad

II. Západný rad

O slovanských osadách v Malej Ázii v § 30, č. 6, v Batávii a Británii v § 44, č. 5, o iných inde sa bude hovoriť na príslušnom mieste.

1. Pod meno ruských Slovanov zahrňujeme sem všetky vetvy a ratolesti slovanského kmeňa, ktoré po ustanovení ruskej samovlády v druhej polovici 9. stor. v nie dlhom čase boli jedna po druhej pričlenené k tomuto novovzniknutému štátu, a stratiac svoje pôvodné, domáce mená, osvojili si toto prímenie cudzieho pôvodu od svojich panovníkov, a zostalo im to až podnes. Nie je nám síce neznáme, že slovanské národy sídliace v tom nesmiernom priestranstve neskoršej Ruskej ríše sa výrazne líšili jedny od druhých čo do príbuznosti a jazyka, svojimi rodinami takmer predstavujúc obraz celého Slovanstva, avšak ich rozčlenenie podľa pôvodu a kmeňovej príslušnosti je samo osebe pre chýbajúce údaje nadmieru ťažké, a navyše pre náš terajší cieľ ani nie veľmi potrebné. Vedome od toho teda upúšťame, umožniac tak každému, kto podľa iných kritérií, než boli naše, usporiada slovanské národy do jedného celku.^[83] — Hovorili sme, že priestranstvo, zaujaté týmito ruskými Slovanmi v sledovanom období, t. od 6. do 10. stor., bolo nesmierne; predbežný prehľad hraníc a končín ich vtedajších sídel o tom každého ľahko presvedčí. Ich hranice bezpochyby siahali na sever až za jazero Iľmenské, blízko brehov jazera Ladožského, odtiaľ sa klonili na východ poriečím Tverca až k Volge, odtiaľ západnou stranou rieky Moskvy až k Oke, ďalej južne k prameňom Donu a po Done až do jeho sútoku so Sosnou, odtiaľ od prameňov Oskolu k Doncu a pozdĺž r. Ugly (Ugoľ, al. Erel, Orel) až k Dnepru, potom cez podneprovské roviny až k ústiu Bugu; na juhu cez pontské pomorie k ústiu Dunaja až k vtoku Seretu, odtiaľ severozápadne k východnému výbežku Tatier, z ktorého pramení rieka Milkova, ďalej na sever pozdĺž Tatier až za rieku Dunajec, odtiaľ rozhraním Visly a Bugu, asi korytom dolného Vepra, až k vtoku Nurka, odtiaľ na východ, pozdĺž sídel Jatvigov, cez horný Narev, Grodno, Vilensko a Vilkomirsko k západnej Dvine asi pri vtoku Drujky, odtiaľ Dvinou na západ a Evstou na sever cez Čudské jazero, pozdĺž sídel Čudov až k uvedenému rozhraniu Čudov i Slovanov medzi Iľmenským a Ladožským jazerom. Pri tomto stanovení severovýchodných hraníc ruského Slovanstva sú ako základ použité neskoršie správy o národoch sídliacich v týchto krajinách na konci 9. a v 10. stor., hoci je pravdepodobné, že niekedy, pred veľkým sťahovaním Slovanov do Mézie atď. a vysunutím sa uralských Čudov na západ sídla a hranice Antov siahali v tejto krajine ďalej na severovýchod. Koncom tohto obdobia, teda asi v r. 859 — 949, keďže staršie správy nemáme, bolo rozloženie hlavných slovanských národov takéto. Najsevernejšie sídlili takzvaní Slovania, na brehoch jazera Iľmenského, ich hlavným mestom bol Novgorod; južnejšie pod nimi, v terajších guberniách Pskovskej, Tverskej, Vitebskej a Smolenskej, na hornej Dvine, Volge a Dnepri, sa nachádzali Kriviči, ktorých mestá boli Izborsk, Polock, Smolensk; časť týchto Krivičov, žijúca na Dvine pri prítoku rieky Poloty, sa nazývala miestnym menom Poločania; v minskej a vitebskej oblasti, medzi Pripiaťou a západnou Dvinou, bývali Dregoviči; vedľa nich, na brehoch Sogy, v gubernii Mogilevskej, to boli Radimiči, a najďalej na východ, na Oke, Žizdre i Ugre, v guberniách Kalužskej, Tulskej a Orlovskej, zas žili Viatiči; na rieke Bugu sídlili takzvaní Srbi, neskôr podľa tej istej rieky nazvaní Bužania; od nich na východ boli Velyňania čiže Volyňania; južnejšie, od Bugu k Tatrám, v terajšej východnej Haliči, susedili s nimi Bielochorváti; od obidvoch na východ, medzi Bugom a Styrom, sídlili Dulebovia, a vedľa týchto ďalej na východ, v gubernii Volynskej, žili Drevľania a ich mestá boli Korosten, Turov a Ovruč (Vručij); roviny ležiace od západu k Dnepru, v gubernii Kyjevskej, zaujímali Poľania, ktorých hlavné mesto je Kyjev; z opačnej strany, po riekach Desne, Semi a Sule, rozkladali sa Severania, ktorých mestá boli Ľubeč a Černigov; najjužnejšie po Dnestri a Prute až do samého Čierneho mora rozprestierali sa Uliči a Tiverci, majúc vo svojej vlasti mnoho miest a hradov. Medzi týmito vetvami slovanského kmeňa, známymi podľa svojich sídel už za Nestora i ďalších letopiscov, sa nachádzali aj mnohé ďalšie, menšie, v minulosti viac ukryté odnože, označujúce sa rozličnými miestnymi a čeľadnými menami, sčasti prastarými a aj v Nestorovom veku už zaniknutými, sčasti aj novšími menami; z nich sa vynímajú Smoľania, Lučania, Turovci, Suselci, Nareviania, Dedoši, Kolpiani, Sviriani, Žitiči, Stadiči, Sebirci čiže Sabirci, Obradiči, Bulerci, Zaprozi, Netoliči (čiže Svetiliči?), Turičania, Kasoriči čiže Kazeroči, Lutiči, Tanevci, Pružania, Žeravci, Lukomľania, Porosiani, Nizovci, Brodnici a i. (pozri § 28, č. 2 — 14). Na okrajoch územia Slovanov sídlili národy rozličných kmeňov, ktorých mená tu pripomenieme. Na západe susedili so Slovanmi drobné národíky litovské, sídliace na baltskom pomorí, v oblasti dolného Nemenu, Vindavy a západnej Dviny, a to, okrem už v prvom diele spomenutých Prusov, Goľadov a Sudenov (§ 19 č. 5) aj národ nazvaný vlastne Litva na Nemne, Žmudini v Žmudi. Kors’ čiže Kuršania (Korsáci) v západných Kuronoch, Zimgola (Zimiegola) v Semigale čiže vo východných Kuronoch, Letgola, t. Lotyši v Letoch a južných Livonoch. Uprostred medzi Litvanmi a Slovanmi, v neskoršom Podlesí, bývali zvyšky lúpeživých Sarmatov, Jatvegovia (§ 16, č. 7). Na severe sídlili mnohopočetné čudské národy: Liv čiže Livonci v severných Livonoch; takzvaní Čudi v Estónoch a na východ k Ladožskému jazeru, ich oddiely Ľudi, Torma, (= Deremela?), Narova, sídliaci pri rieke Narva a i.; Jam čiže Jem v Čuchonsku a Závoločí (t. Zálesí); Ves na Bielom jazere, s mestom Bielozerskom; Merja okolo Rostova a na jazere Kleščine, s mestom Rostovom; Muroma pri sútoku riek Volgy a Oky, s mestom Muromom; Meščera, Mordva, Čeremisa juhovýchodne od Mery; Perm v gubernii s tým istým menom; Jugra čiže terajší berezovskí Ostiaci na Obe a Sosve;^[84] Pečora na rieke Pečore, predkovia terajších Zyrianov a i. Krajiny na východe z obidvoch strán dolného Donu, medzi Donom a Volgou, a ďalej od Chvalinského mora až k veľkému uralskému pohoriu, zaujímali v rozličných dobách rozličné kočovné a lúpeživé národy kmeňa buďto uralsko-čudského, menovite Avari, Bulhari, Chazari, Uhri čiže Maďari a i., buďto kmeňa tureckého, menovite Pečenehovia čiže Pečenci, Plavci čiže Kumáni, Turkméni a i., vyháňali jedni druhých z ich sídel, pričom podnikali výpady a nájazdy buď do oblastí Slovanov, alebo do oslabeného Byzantského cisárstva.

2. V tomto veľkom a rozľahlom priestranstve, v susedstve s rozličnými, menšími i väčšími, pokojnými i divokými kmeňmi a národmi, žili severní Slovania, ktorých súvekí grécki a latinskí spisovatelia označovali všeobecne menami Vinidov, Slovanov i Antov. Sídla týchto Slovanov mal na zreteli Jornandes, dodávajúc, že za Tatrami obkolesujúcimi Dáciu, po ich ľavej strane obrátenej na sever, cez nesmierne priestranstvo (per immensa spatia), usadil sa ľudnatý kmeň Vinidov (Vinidarum natio populosa);^[85] takisto Prokop, pripomínajúc, že za národmi kočujúcimi na meotskom a pontskom prímorí (Uturgurmi a i.) ďalej na sever sú krajiny obývané nespočetnými národmi Antov (νη τά ’Aντών άμτρα).^[86] A predsa napriek tomuto veľkému rozšíreniu, tejto náramnej ľudnatosti, ba aj blízkosti týchto severných Slovanov k hraniciam vtedajšieho Byzantského cisárstva, o ich domácich príbehoch a dejoch na počiatku tejto našej časti máme ešte vždy skoro tak málo správ ako na konci predošlej. Príčiny mlčanlivosti vtedajšieho dejepisu o takom znamenitom, mohutnom a silnom kmeni sme už vyššie (§ 25, č. 3) obšírne vyložili. To, že mnohopočetné slovanské pluky, ktoré sa objavili hneď po rozvrátení Hunskej ríše na dolnom Dunaji, v Dácii a na západnom prímorí Pontu, sa usadili v týchto krajinách a podnikali odtiaľ neustále vpády do Byzantského cisárstva, prišli práve odtiaľ, zo severovýchodných krajín, z oblasti horného Dnepra a Donu, ba až od Volgy, možno považovať za veľmi pravdepodobné, ba takpovediac za isté, vyplýva z premnohých jasných dokladov, ktoré na príslušnom mieste (§ 30, č. 7) náležite vysvetlíme. Aké však boli príčiny, ktoré donútili Slovanov, tak veľmi milujúcich krajiny svojich otcov, opustiť staré sídla a odhodlať sa k nebezpečnému losu sťahovania sa do ďalekej cudziny, nie bez prepuknutia krutých bojov s inými národmi, o tom sa môžeme domýšľať viac rozumom, ako vydávať to za isté a pravdivé. Okrem neobyčajnej ľudnatosti slovanského kmeňa, hádam aj väčšej, ako ju vtedajšia príroda, často ešte pokrytá pralesmi, mohla pohodlne uživiť, a okrem lákavého príkladu iných susedných národov nemeckého a uralského kmeňa, hľadajúcich šťastie i bohatstvo na rozkošnom juhu, prinútil niektoré severovýchodné odnože Slovanov sa odsťahovať, ako sa zdá, aj nápor Uralcov, menovite Avarov, Bulharov, Chazarov, Uhrov a i., v tej dobe hromadne sa sťahujúcich na juhozápad, zaťažujúc okolité národy ukrutnými vojnami a neznesiteľnými daňami. Naozaj história oných čias, kedykoľvek nám pripomína niečo o domácich dejoch týchto severných Slovanov, nevie zvestovať takmer nič iné, len pohromy valiace sa na nich z tejto strany. O tlačenici národov na hornej Volge, ktorá nastala pravdepodobne bezprostredne po Atilovej smrti, nemožno sa totiž nikde nič dočítať; len o vpádoch Slovanov do končín Byzantského cisárstva, ktoré sa začali po objavení sa Avarov na Ponte, sa nám zachovali dosť hojné zmienky u carihradských letopiscov. Vyššie sme uviedli, že spomenutí letopisci robia rozdiel medzi Slovanmi na dolnom Dunaji až k Dnestru a ich bratmi Antmi od Dnestra ďalej na sever. Podľa nášho rozvrhnutia dejiny týchto Antov, pravda, patria do tejto časti; zatiaľ čo teda považujeme za náležitejšie popisovať ich vpády do Grécka spoločne s tunajšími Slovanmi v kapitole o bulharských Slovanoch, tu sa o nich zmienime iba zbežne. Po nastúpení vlády cisára Justiniána [527] neminul vraj ani rok, aby Huni (t. Bulhari a i.), Slovania a Antovia neboli plienili krajiny Byzantského cisárstva. Hneď prvé leto panovania spomenutého cisára porazil útočiacich Antov v Trácii Germanus, jeho synovec. Avšak znova a znova prekonávali Dunaj, ktorý udatný Chilbud mocne proti nim bránil [531 — 534], až napokon sám sa vydal do krajín podunajských Slovanov a tam aj so svojimi bojovníkmi zahynul. Okolo toho času [537] byzantskí letopisci pripomínajú niečo, hoci príliš stručne, o sporoch vzniknutých medzi Slovanmi a Antmi a z toho pochádzajúcich domácich vojen, pri ktorej príležitosti akoby mimochodom o niektorých dôležitých právach a zvykoch Staroslovanov sa dozvedáme z rozpravy o vycvičenom antickom junákovi, ktorý chytrácky zahral osobu zabitého Chilbuda. Roku 546 vyslal cisár Justinián k Antom posolstvo, sľubujúc im odovzdať do držby staré, Trajánom postavené mesto Turris s okolím na severnom brehu Dunaja (najpravdepodobnejšie Turňa pri vtoku Aluty), ak by s ním chceli uzavrieť zmluvu a chrániť hranice cisárstva proti vpádu Hunov (t. Bulharov a i.). Táto zmluva, ako sa zdá, nebola uzavretá; avšak predsa len nachádzame Antov vo vojenskej službe gréckych cisárov, a to tak predtým, ako aj neskoršie v Itálii a v Ázii. Už r. 537 viedli grécki vodcovia Martin a Valerián posilu proti Gótom do Itálie pozostávajúcu z 1600 jazdcov Hunov, Slovanov a Antov, v Zadunajsku na to najatých; potom po desiatich rokoch [547] bránilo tristo Antov, pod náčelníctvom gréckeho vodcu Tulliana, udatne a úspešne priesmyky lukanské takisto v Itálii proti Gótom.^[87] O niečo neskôr [r. 554 — 555] boli dvaja preudatní a vycvičení muži z rodu Antov Vsegrd a Dobrogost veliteľmi gréckeho vojska a loďstva proti Peržanom. Dobrogost menovite spravoval loďstvo na Ponte.^[88] Pod správou týchto Antov nachádzali sa nepochybne aj pomocné slovanské pluky, ako dosvedčuje správa o Slovanovi Svarunovi.^[89] Meno Antov bolo známe v prvej polovici 6. stor. na celom Čiernomorí; ich udatnosť a vycvičenosť ich tak preslávila, že ich nemecké národy označovali menom obrov (anta)(§ 25, č. 7) a súvekí dejepisci pripomínajú nie ináč než s počudovaním ich silu a udatnosť.^[90] A tak nie div, že ich grécki cisári radi najímali do svojej vojenskej služby. Táto veľká sláva Antov zostala trochu zatemnená po objavení sa hnusných, zvrhlých a ukrutných Avarov na Čiernomorí, o čom sa musíme zmieniť.

3. Avari, národ medzi Uralcami najošemetnejší a v staroslovanskej histórii najzlopovestnejší, na východe Volgy dlho trpeli poddanosť tureckému chánovi, až zrazu prišli na spôsob ako sa dostať z tohto jarma; r. 557 prešli na západ cez Volgu, kde najprv [558] porazili a podrobili si svojich súkmeňovcov Sabirov, potom Uturgurov, a keď to videli Kuturgurovia, dobrovoľne sa im poddali. Susediac na pontskom prímorí medzi ústím Dnepra a Donu so slovanskými Antmi, sídliacimi za nimi na severe, nemohli prepásť vhodnú príležitosť na lúpeživé vpády do žírnej slovanskej vlasti. Dejepisci rozprávajú, že to vlastne jeden z kniežat Kuturgurov ich na to nahovoril, či skôr im ukázal cestu ako vykonať to, po čom ich duša dychtila. Náčelníci Antov, vidiac hroziace nebezpečenstvo, sa rozhodli vzoprieť sa tomuto návalu vojenskou silou, ale vojnové šťastie nebolo na ich strane; víťazní Avari vyplienili a vydrancovali ich krajinu. Keď potom Avari, nemajúc toho dosť, neprestali znepokojovať túto krajinu novými nepriateľskými vpádmi, rozhodli sa Antovia vypraviť k nim posolstvo, na čo bol určený Mezamír, Idarizov syn a Cielihostov brat,^[91] ktorý dostal poverenie rokovať s nimi o výmene zajatcov. Mezamír, muž výrečný a vystatovačný, príduc k Avarom, hovoril k nim vraj príliš hrdo a smelo, spôsobom nepríslušným vyslancovi. Keď to videl zloradný Kotragej, nabádal chána, — ktorý, pravdaže, vždy ochotne plnil odporúčania lahodiace jeho zámerom, — aby tohto muža, ako najvplyvnejšieho medzi Antmi a schopného so svojím ľudom postaviť sa na odpor každému nepriateľovi, odpratal zo sveta, a potom bez zábran a do ľubovôle bude môcť vyplieniť nepriateľskú krajinu. Avari, prijmúc túto radu a vôbec si nevážiac šetrnosť povinnú voči vyslancom, bez obáv z pomsty Mezamíra zavraždili. Odvtedy začali slobodnejšie a častejšie plieniť krajiny Antov, získavať zajatcov a lúpiť v nich vo veľkom rozsahu.^[92] Všetko to sa stalo medzi r. 559 a 561. Opierajúc sa o pravý zmysel slov uvedených v Menandrovom svedectve, v ktorom sa hovorí iba o plienení krajiny Antov, nie o jej trvalom podmanení, a majúc na zreteli neskoršie udalosti, vysťahovanie sa odtiaľ Avarov, slobodné počínanie si Antov,^[93] sme si istí, že toto utlačenie Antov bolo po prvé len čiastočné, t. vzťahujúce sa iba na Slovanov na južnom Dnepri a odtiaľ presídlených ďalej k Donu, po druhé potom netrvalo dlho. Bola to búrka a víchrica, síce zhubná, ktorá sa ale čoskoro prehnala inde, do západných krajín. Zdá sa, akoby sa Avari medziiným aj preto tak úporné boli oborili na východných Antov, aby pustiac strach na ostatných západných Slovanov, tým ľahšie si otvorili cestu cez nich do strednej Európy, panónskeho Podunajska, tohto raja kočovných a lúpeživých kmeňov. Lebo čoskoro vidíme, že opúšťajú svoje sídla na Meote a Ponte a usídľujú sa [563] v západnej časti dnešných Uhier, t. v Pred- i Zadunajsku, na nevýslovnú skazu okolitých národov. Už r. 563 sa nachádzali v Uhrách na Dunaji,^[94] kde založiac [567 — 568] hlavné sídlo svojej lúpežníckej ríše, rozdelenej na devätoro veľkých, rovom a násypmi ohradených táborov,^[95] vyše dvestopäťdesiat rokov uvaľovali na nejedny susedné národy neslýchané pohromy a biedy. História nerozpráva, ktorou cestou a akým spôsobom sa tam dostali: je však jasné, že ich ťaženie viedlo buď cez priesmyky bozanské a rudovežské do Sedmohradska, alebo cez priesmyky tatranské pri Dukle do horných Uhier. Z rozličných okolností, hlavne z toho, že Slovania usadení v Dácii a blízko ústia Dunaja zostali nezávislí, a až z Uhier boli podmaňovaní Avarmi, hoci vždy s malým úspechom, kým naproti tomu Dulebovia medzi Bugom a Styrom upadli do ťažkej poroby, možno usudzovať, že si zvolili túto poslednú cestu. O tomto podmanení Dulebov nám zachoval náš ctihodný Nestor predôležitú správu, vybranú nepochybne z ľudových povestí a piesní, v týchto slovách: „Toho času (t. za panovania cisára Heraklia) boli aj Obri, ktorí, vypraviac sa na cisára Heraklia, bezmála jeho samého nezajali. Títo Obri (t. Avari), bojujúc proti Slovanom, pokorili Dulebov a činili násilie dulebským ženám. Lebo ak mal ktokoľvek z Obrov niekam ísť, nedal zapriahať koňa ani vola, ale rozkážuc zapriahnuť dve alebo štyri alebo pätoro žien do koča (telegy), dal sa nimi voziť.^[96] Takto tí mučili Dulebov. Obri boli určite veľkého vzrastu a pyšnej mysle; ale však Boh ich zničil, takže všetci do jedného zahynuli.^[97] Až dodnes pretrváva na Rusi porekadlo: Vyhynuli ako Obri, po ktorých nezostalo ani plemena, ani dediča.“^[98] Z týchto slov je dosť zrejmé, že títo Avari vzali skazu morovou ranou: okrem toho sa možno domýšľať, že to bol vlastne len oddiel Avarov usadených v Panónii, ktorý sa hádam v čase sťahovania cez Halič, vidiac dobrú príležitosť podrobiť si malú vetvu Dulebov, usídlil tu s povolením vrchného chána.^[99] Podobné odštiepovanie sa jednotlivých plukov u vtedajších kočovníkov nebolo nič neobyčajné. Určiť čas tejto udalostí je ťažké.^[100] Nestor sa len zbežne pritom dotýka mena cisára Heraklia, hádam preto, že staršie boje Avarov s Grékmi nepoznal. Podľa mojej mienky toto podmanenie Dulebov sa udialo v čase vpádu Avarov do Uhier r. 563, pred pokorením Slovanov usadených v Dácii a na Dunaji [584] a pred vymáhaním poddanosti od baltských Slovanov [590]. Na túto svoju domnienku mám tieto hlavné dôvody. Je isté, že zbraň a vláda Avarov usadených v Uhrách už od r. 563 a podmaniacich si niektoré okolité národy, medzi nimi aj Slovanov v Potisí, sa do r. 581 nedotkla mohutnej ratolesti Slovanov v Dácii, t. v dnešnej Valachii, Sedmohradsku a Multanoch. Lovreta (Lauritas) a ostatné kniežatá Slovanov nielen s pohŕdaním zamietli žiadosť chána, vymáhajúceho od nich cez posolstvo poddanosť a daň, ale aj jeho nehanebných, hašterivých a svojvoľných poslov zabili. Toto posolstvo sa udialo skoro po príchode Avarov do Panónie, určite medzi 564 — 568 lebo keď r. 581 chán na pozvanie gréckeho cisára Tiberia Konstantína, prejdúc cez Sávu do Ilyrika a Mézie, odtiaľ cez Dunaj, Grékmi pripravenou cestou,^[101] podnikol vpád do vlasti týchto Slovanov, hovorí sa o ňom, že sa chopil tejto príležitosti, aby dlho chovanú pomstu pre ono zabitie poslov nad nimi uskutočnil.^[102] Avšak aj po tomto hroznom spustošení ich krajiny a vymáhaní od nich dane, predsa zostávali títo Slovania nazávislí od Avarov, lebo už r. 582 platenie dane odopreli, r. 587, 592 — 601 ako národ slobodný, Grékmi za taký považovaný,^[103] s Avarmi, bojovali, i zmierovali sa, áno, v čase svojho vpádu do Ilyrika poslov Avarov náhodou tam sa nachádzajúcich zabili, čo by určite neboli urobili, keby sa boli nachádzali v ich porobe, a ani potom sa o nich neuvádza, žeby konečne boli podrobení Avarom, ktorých onedlho v tejto krajine skrotili Bulhari. Omnoho menej možno prijať za pravdivé Karamzinove tvrdenie, žeby Antovia na Dnepri a Done boli zotrvávali v porobe Avarov;^[104] títo určite, po usadení sa Avarov v Uhrách požívali predchádzajúcu slobodu, ako je zrejmé z toho, že pomáhali Grékom proti Avarom [602], načo ich zúrivý Bajan pomocou svojho vodcu Apsicha mienil vykynožiť, hoci to opäť zostalo len pri púhych slovách a vyhrážkach tohto chvastúňa.^[105] Nemožno ani namietať, že Lovreta okolo r. 564 hovorí o neporaziteľnosti a nezávislosti Slovanov: on tým určite mienil jedine svoj bojovný národ, pre Grékov a iných, pravda, i samých Avarov hrozný národ v Dácii a na Dunaji, dobre vediac, že iné slovanské národy, menovite Antovia na Dnepri a Done r. 559 — 561 boli premožení Avarmi. Ak ale títo južní Slovania nikdy neboli Avarmi dokonale podrobení, ba pred r. 581 ani len vojnou neboli stíhaní, usudzujem, že ťaženie Avarov do Uhier smerovalo cez horný Dnester a tatranské priesmyky pri Dukle,^[106] kde boli menej bojovní, počtom nehojní roľnícki Dulebovia nimi uvedení do poroby. Toto skoré podrobenie Dulebov sa potvrdzuje trochu aj tým, že hneď po vystúpení Avarov v Uhrách sa všade objavujú Slovania ako sluhovia, robotníci a zároveň niekedy aj ako ich spolubojovníci.^[107] Títo Slovania mohli byť, pravda, zajatí Antovia alebo podmanené odnože Vinidov, už v hunskej dobe usadené v Potisí, hoci ja si skôr myslím, že hlavná časť tohto služobníctva pochádzala z podrobenej krajiny nešťastných Dulebov. Okrem onoho už vyššie uvedeného svedectva o Antoch pomáhajúcich Grékom proti Avarom [602] sa nič iné o ich ďalších dejoch počas rozkvetu avarskej vlády v Uhrách neuvádza. Možno sa teda právom domýšľať, že ako ostatní zatatranskí Slovania,^[108] tak aj títo východní Antovia a ďalší ich susedia na Berezine, západnej Dvine, Iľmene a hornej Volge si v celej tej dobe zachovali svoju slobodu, a že to nešťastie otrockej poroby, okrem toho, čo nám Nestor rozprával o Duleboch, sa ďalej na tú krajinu nevzťahovalo. Novší dejepisci vôbec rozsiahlosť panstva Avarov radi nad pravdu zveličujú, vydávajúc Enžu a Volgu za hranice ich ríše, o čom nie sú isté dôkazy v súvekých prameňoch. Občasné nájazdy Avarov, pravda, zasahovali dosť ďaleko: stále však ich panstvo bolo len v dnešných Uhrách a v Rakúsku.

4. Po upadnutí avarskej moci žili ruskí Slovania dlho v slobode, starajúc sa o svoju obživu, orbu, hospodárstvo, remeslá a kupecký obchod: aspoň pramene stredovekej histórie nám o ich vojnách s cudzími kmeňmi a tým menej o nejakej závislosti od nich až do začiatku 9. stor. nič nevypovedajú. Sú iba niektoré stopy, medzi ktoré okrem iného počítame mince mohamedánskych národov z 8. stor., nachádzané hojne v okolí Novgorodu a inde, podľa ktorých sa možno nazdávať, že staroslovanské mestá Novgorod, Ľubeč, Černigov, Kyjev a i. najmä v tejto dobe znamenite prekvitali kupeckým obchodom, a že obchod, ktorý spomína aj Nestor, mal stále slobodný priechod splavnými riekami od Nevského jazera do Pontu a Grécka. Asi až na konci 8. stor. ohrozila východných Slovanov nová záhuba od Uralu a Volgy. Chazari, národ podobný Avarom uralskočudského kmeňa,^[109] bývajúci od 3. až do 7. stor. na chvalinskom pomorí okolo ústia Volgy v krajine nazývanej Berzilia alebo Barzelch, vystúpili zo svojich starých sídel [ok. 650], a podmaniac si časť Bulharov, ktorá zostala na Done, a zaplaviac postupne svojím ľudom všetky krajiny na Ponte a Meote, vrátane Tauridského polostrova [ok. 790 — 800], oborili sa na východných Slovanov, a to najprv na kyjevských Poľanov, potom aj na Severanov, Viatičov a Radimičov. Podarilo sa im dostať uvedené slovanské národy do pokojnej poddanosti a poplatnosti. Nestor, jediný svedok, u ktorého sa nám pamiatka tejto udalosti zachovala, rozpráva o nej takto: Kyjevčania dali svojim podmaniteľom po jednom meči od každého komína (t. od domu), a na to chazarskí starci zvolali v bolestnom precítení, vraj, teraz my budeme poplatníkmi týchto ľudí, lebo ich meče sú ostré z obidvoch strán, kým naše šable iba z jednej.^[110] Je známe, že toto rozprávanie pochádza z 10. alebo 11. stor., teda až z víťazného obdobia ruských zbraní a pokorenia Chazarov. Avšak podmanitelia sa neuspokojili iba s mečmi, ale naložili [pred 859] na Slovanov aj inú daň, berúc, ako hovorí letopisec, po veveričej koži od domu.^[111] Tento poplatok zodpovedal prírodným podmienkam severných krajín, v ktorých je teplý odev hlavnou potrebou každého človeka. Slovania, uskutočňujúc kupecký obchod so vzdialenými národmi a bojujúc s Grékmi a Rimanmi, určite poznali cenu striebra a zlata; ibaže tieto kovy možno u nich vtedy ešte neboli takým bežným platidlom ako inde. Zlato a striebro hľadali Chazari v Ázii a Carihrade; v Rusoch sa uspokojili s darmi prírody, ktorých tu mal každý hojnosť, a ktorých zvyšok mohli Chazari ľahko predávať alebo zamieňať.^[112] Čas chazarského nájazdu nemožno presne určiť. Nestor mieni dobu o niečo staršiu, ako je príchod Variagov do Slován [859; 861], a všetky ostatné okolnosti, napr. ich podmanenie Gótmi v Tauride medzi 787 — 800, stavanie pevnosti Sarkel na Done na hájenie hraníc ich ríše proti Pečenehom [r. 839] atď., nasvedčujú tomu, že Chazari asi v poslednej štvrtine 8. stor. rozšírili svoje panstvo až k Dnepru a Oke a tu žijúcich Slovanov prinútili k poplatnosti.^[113] Avšak toto podmanenie sa obišlo bez krvipreliatia: kyjevskí Slovania, po vypočutí si chazarskej žiadosti a po zvážení veci uznali za prospešné pre zachovanie mieru súhlasiť s poplatkom. Ani v domácich letopisoch nenachádzame zreteľné stopy a dôkazy o tom, žeby panovanie Chazarov, podobné jarmu hnusných Avarov, bolo prinieslo Slovanom skazu a záhubu; pravda, z iných zdrojov vieme, že ich správanie bolo oveľa jemnejšie a citlivejšie než tamtých drancovateľov. Panovaniu Chazarov v Slovanoch urobili koniec Variagovia, a to dobrodruhovia Askold i Dir v Poľanoch r. 862, knieža Oleg v Severanoch a Radimičoch r. 883, a napokon knieža Sviatoslav vo Viatičoch r. 994.^[114] Okrem už uvedenej pevnosti Sarkel, nazývanej po rusky Bielaja veža,^[115] tu pripomíname, že takzvané Kaganovo hradisko blízko Charkova, aj iné, nazývané chazarské, blízko Voroneže, sú pamiatky ich niekdajších, aj keď z iných zdrojov nepotvrdených miest a hradov. Nemenej výrazne pretrvalo meno tohto cudzieho národa až do našich čias v menách mnohých dedín a osád v rozličných častiach Ruska, a to buďto podľa ľudu, ktorý tam žil, alebo pre iné, neznáme príčiny, napr. Kazarec, Kazarič, Kazariči, Kazarinovo, Kozarovka, Kozary a i.

5. Prevaha bojovných Avarov a Chazarov na východe priniesla síce isté ťažkosti a nepríjemnosti tým slovanským národom, ktoré sa nachádzali v ich tesnom susedstve, a teda boli viac vystavené ich útokom ako iné národy, avšak väčšia časť severných Slovanov nikdy nebola podrobená ich vláde, a keď, tak iba krátky čas. Búrka vyvolaná jednými aj druhými prehnala sa končinami severného Slovanstva, nezasiahnuc do jeho jadra, a nespôsobiac uňho žiadne podstatné premeny. Omnoho dôležitejšie boli udalosti, ktoré sa udiali na západe onedlho potom, v polovici 9. stor., lebo ich bezprostredným následkom bolo zjednotenie všetkých ruských Slovanov pod žezlom jediného panovníka a vznik mohutnej, až do našich čias trvajúcej samovlády. Pôvodcovia tejto konečnej zmeny dovtedajších vzťahov tamojších národov pochádzali, podľa rozprávania domácich letopisov, z kmeňa germánskeho, kolena normandského, čiže, ako hneď uvidíme, škandinávskeho, a nazývali sa Variagovia alebo Rusi. Už vyššie sme ukázali (§ 18, č. 9), že baltské pomorie a krajiny ležiace odtiaľ na východ od prastarodávna hojne navštevovali škandinávski dobrodruhovia, hľadajúc tam korisť. Sú stopy, hoci historicky nie dosť jasné, že odvtedy, čo sa Škandinávci zaplietli so sarmatskými Alanmi čiže Asmi na Meote a hornom Dnepri, ich zabiehanie do východných krajín, nazývaných Gardhar (mn. č.), Holmgardhr, Gardharíki, Austrríki, Austrvegr, Ostragard, t. do terajšieho Ruska, aj do Grécka (Grikia, Grikkland), hoci z času na čas zastavené, predsa nikdy úplne neprestalo. Hlavný útok týchto smelých nájazdníkov smeroval proti slabým národom litovským — Prusom, Litvanom, Lotyšom a Kuršínom, alebo proti čudským — Ludínom, Jemcom, Čuchoncom a i., teda k tým, ktoré obývali územia v blízkosti Baltského mora. Avšak ani vnútorné oblasti tamojších území a krajín, osídlené mnohopočetnými a ľudnatými slovanskými národmi, sa celkom nevyhli ich návštevám, hoci nie je preukázané, žeby sa už vtedy dostali niektoré slovanské krajiny pod ich moc a vládu. Je pravdepodobné, že príchod Variagov do Slován býval skôr mierny ako nepriateľský a že Slovania, — ľudia uhladení, krotkí, milujúci pokoj, všeobecné právo a národné obyčaje, najmä pohostinnosť, a ponechávajúci na pokoji hostí s dobrými úmyslami, nad mieru šetrní, — sa neprotivili dobrodružným výpravám variažských plukov k Čiernemu moru a do Grécka, po prastarej ceste po Neve, Volchove, Lovoti a Dnepri, vyznačenej Nestorom, Konštantínom Porfyrogenetom a Adamom Brémskym,^[116] pravda, pokiaľ tieto pluky, takto odmenené za zachovanie ich národných práv, ničím neporušili ich domáci pokoj a slobodu. Je možné, že podajakí slovanskí dobrovoľníci sa tiež zúčastňovali na výpadoch týchto Normanov do východných krajín. Ak sa teda r. 838 dozvedáme o sťažnostiach Sveonov alebo, ako ich Čudi a Slovania nazývali — Rusov, vyslaných z Carihradu do Nemiec k cisárovi Ľudovítovi a žiadajúcich voľný prístup do Škandinávie, pretože vraj obyčajnou severnou cestou pre zúrivosť tamojších národov sa domov navrátiť nemôžu,^[117] aj to svedčí o tom, že výbojnosť Škandinávcov a ohrozenie slobody Slovanov spôsobili, že vzájomné porozumenie medzi obidvoma národmi bolo vtedy už narušené a nahradili ho hnev a pomsta. V ktorom čase, v ktorých končinách a s akým striedavým vojnovým šťastím sa začali nepriateľské roztržky medzi obidvoma národmi, Škandinávcami a Slovanmi, o tom nám historické pamiatky dostatočné a verné správy nepodávajú. Domáci letopisec Nestor nepriateľský vpád Variagov pripomína najprv r. 859, nepochybne jedine preto, že o inom staršom sa nič nedozvedel; lebo je zrejmé, že ani jeho letopočet nemôže byť neomylný, a ani tento vpád, len preto, že ho Nestor kladie do popredia, nemôže byť s istotou prvý.^[118] Cudzozemské pramene, hlavne história dánska, spísaná podľa starých národných spevov a povestí Saxonom Grammaticom, a takzvané škandinávske povesti rozprávajú síce dosť obšírne o výpravách Škandinávcov a Dánov do Slován v 5. — 8. stor. po Kr., ale tieto správy sú buď viditeľne vybájené, zlé nepodarky bezuzdnej obraznosti normanských pevcov, buď sú také pomätené a všetkého chronologického základu zbavené, že sa v kritickom dejepise nedajú použiť. Čo hovorí Saxo Grammaticus konkrétne o vojenských ťaženiach dánskych a švédskych kráľov do Slován a východných krajín od Kristovho veku až do panovania Karola Veľkého, ba dokonca až do 11. stor., z toho môžu s prospechom čerpať iba ak básnici; ozajstná história, ak si chce zachovať vernosť svojim predsavzatiam, sa musí dôsledne vyvarovať pred začlenením týchto motaníc do svojej osnovy.^[119] O nič menej chabý v historickom ohľade je prínos kritického skúmania pôvodných škandinávskych povestí, v ktorých sú zmienky o dávnych vpádoch Normanov do Slovanstva. Tieto povesti, a to už od 8. stor., sú preplnené správami o nájazdoch Škandinávcov na Austrvegr a Biarmiu, t. na terajšie Rusko; podľa nich škandinávsky knieža Eymundr prímenom Starší, praotec mohutného rodu škandinávskych panovníkov, menovaný za kráľa Holmgardu a Gardhariku, založil vraj dávno pred Rurikom veľkú ríšu v Slovanoch, pokoriac si Livony, Estony, Ižeru, Novgorod a iné západné krajiny; takisto iný nórsky kráľ Hadding prenikol vraj cez rieku Dvinu až do Polocka, a to ešte pred príchodom Variago-Rusov do týchto krajín atď. Avšak podľa tých istých povestí aj Slovania, nasledujúc príklad svojich susedov, sa spoločne s Čudmi objavovali na scéne hrdinských činov, bojovali s Normanmi na mori i na suchu, a okrem iného sa s nespočetným množstvom svojich lodiek zúčastnili veľkej bitky, ktorá sa odohrala r. 735 pri Brawalle na brehoch Skanie medzi dvoma normanskými kráľmi Haraldom a Sigurd-Ringom.^[120] Podobné správy, najmä čo sa týka neskorších období, poskytujú škandinávske povesti v dosť veľkom počte,^[121] a je nádej, že ak sa zozbierajú a vydajú všetky, ktoré sa zatiaľ objavujú, ich počet sa tým výrazne rozšíri, ale či tým veľa získa aj dejepis starých Slovanov, ako niektorí dúfajú, to ukáže až budúcnosť. Podľa našej domnienky sú to pramene príliš zahmlené a podozrivé, aby sme im prisúdili rovnakú dôležitosť ako našim domácim letopisom, alebo dokonca ich uprednostnili, ako niektorí chcú.^[122] Chronologický poriadok a istotu rozprávaných podrobností nebude žiadny súdny bádateľ hľadať v poviedkach, ktorých základom sú zároveň deje pravdivé i vymyslené, prameňom ústne podanie, nástrojom básnické priodenie, s cieľom zachovať i uspokojiť hrdosť národných hrdinov zveličovaním dobrodružných činov ich praotcov. Všetko, čo možno z týchto starých povestí pre kritický slovanský dejepis vydobyť, spočíva v týchto niekoľkých vetách, že Škandinávci, nájazdníci a lupiči takmer celej vtedajšej Európy, dávno pred príchodom variagoruských kniežat, t. už v 6. — 8. stor., často navštevovali Slovanov, že riečnou cestou putovali na Čiernomorie a do Grécka, že neboli spokojní s lúpením v pomorských krajinách, kde boli usadení Litvania a Čudi, ale dychtiac po bohatstve kupeckých slovanských miest, Novgorodu, Polocka, Smolenska, Ľubče a i., sa napokon pokúšali aj o Slovanov, hľadiac ich uviesť v poddanosť a poplatnosť, že však títo spočiatku, hádam aj dosť dlhý čas, sa ich útokom vzpierali a so zbraňou v ruke ich zo svojich končín vyháňali. Sú to všetko veci nielen samy osebe, súdiac podľa položenia a povahy uvedených dvoch národov, nadmieru pravdepodobné, ale aj neskoršími svedectvami domácich letopisov dostatočne potvrdené. Toto poznamenajúc, obráťme sa teraz už k čistejším prameňom histórie severného Slovanstva. Najstarší ruský letopisec Nestor zapísal k r. 859 a 862 pamiatku dejov medzi cudzincami Variagmi a domácimi Slovanmi a Čudmi takto: „Roku 6367 (= 859) mali Variagovia daň zo zámoria od Čudov, Slovanov, Merov, Vesov^[123] i Krivičov; a Chazari mali od Poľanov, Severanov i Viatičov po bielej veveričke od komína.“^[124] A hneď ďalej: „V rokoch 6368 (= 860), 6369 (= 861), 6370 (= 862) vyhnali Variagov za more a daň im nedali. I začali sami seba spravovať, ale nebolo v nich spravodlivosti, ale povstával rod proti rodu, takže boli medzi nimi nezhody a začali bojovať jedni s druhými. Napokon sa rozhodli: pohľadajme si knieža, ktorý by nám vládol a súdil podľa práva. Idúc za more k Variagom k Rusi — tak zaiste menovaní boli títo Variagovia, totiž Rusi, ako iní menujú sa Sveje (Švédi), iní Urmane (Normani), Angliane, iní Gote (Góti) — hovorili Rusom Čudi, Sloveni, Kriviči i Vesi: naša krajina je veľká a úrodná, ale poriadok v nej nie je; preto prijmite kniežatstvo a vladárstvo nad nami. I pobrali sa traja bratia so svojimi rodmi, vzali so sebou všetkých Rusov a po príchode sa usadili: najstarší z nich Rurik v Novgorode,^[125] druhý Sineus na Bielojazere, tretí Truvor v Izborsku. Aj od týchto dostala svoje meno ruská krajina, a Novgorodčania sú rodu variažského, súc predtým Slovania. Potom po dvoch rokoch zomrel Sineus aj jeho brat Truvor. I prevzal vládu Rurik a rozdal svojim mužom mestá, onomu Polock, onomu Rostov, inému Bielojazero. Do týchto miest prišli Variagovia; určite prví osadníci boli v Novgorode Slovania, v Polocku Kriviči, v Rostove Merovia, v Bielojazere Vesi, v Murome Muromovia. Nad všetkými panoval Rurik.^[126] Táto Nestorom podaná správa je jediným základom celej našej určitej a historickej vedomosti o príchode Variago-Rusov do Slován a o vzniku tunajšej samovlády. Nie je naším úmyslom, a nie je to ani zvlášť potrebné pre nami stanovený cieľ, vchádzať tu do obšírneho rozjímania o predmetoch obsiahnutých v predchádzajúcich slovách, ktorými sa so všetkou možnou usilovnosťou a dôkladnosťou zaoberalo až doteraz, pre ich dôležitosť v domácej ruskej histórii, toľko učených mužov, medzi ktorými zaujímajú popredné miesto Schlözer, Karamzin a Pogodin. Nám bude stačiť dotknúť sa zľahka niektorých poprednejších okolností. Že Variagovia čiže Rusi, — pozvaní severozápadnými Slovanmi, t. Novgorodčanmi i časťou Krivičov, aj ich spoločníkmi Čudmi, Vesmi i Mermi, na ujatie sa vlády nad nimi, — boli Škandinávci nemeckého kmeňa, a to najpravdepodobnejšie obyvatelia východného pomoria terajšieho Švédska (kde je známy kraj Roslagen, pobrežie uplandské), to netreba v histórii rozhľadenému a s nepredpojatým úmyslom uvažujúcemu Nestorovi dokazovať zvláštnymi, prácne razenými cestami a prostriedkami. Bayer, Thunmann, Schlözer, Karamzin, Geijer, Pogodin a i. dokázali tento výklad podstatnými a závažnými dôvodmi, pravda, postačujúcimi pre skúseného a nestranného sudcu, naproti tomu neplatnými u nevedomých alebo zaujatých hodnotiteľov.^[127] Najhlavnejšie z týchto dôvodov sú tieto: a) Sám Nestor hovorí, že Vanagovia žili na brehu Baltského mora, nazvaného po nich variažským, a z jednej strany nimi, z druhej strany Lechmi, Prusmi i Čudmi osídleným,^[128] dokladajúc okrem toho, že záviseli od rozličných menších národov, t. Rusov, Sveov (Švédov), Urmanov (Normanov), Anglianov a Gótov.^[129] b) V Škandinávsku v tom čase skutočne sídlil národ známy pod všeobecným či zemepisným menom Normanov a pod zvláštnymi menami Variagov i Rusov v celom 8., 9. i 10. stor., podnikajúci lúpežnícke nájazdy po mori do všetkých končín Európy, ktorého výpadom, ako sme uviedli vyššie (§ 18, č. 9), bolo vystavené východné baltské pobrežie od prastarodávna.^[130] c) Vekovo blízki spisovatelia biskup kremonský Liutprand [946 — 968] a Symeon Logotheta nazývajú vtedajších ruských Slovanov, ktorí boli po vládou variažských kniežat, jeden Normanmi, druhý Frankmi, určite ohľadom na germánsky a menovite škandinávsky pôvod Variago-Rusov.^[131] d) V Carihrade sa nachádzali od dávnej doby až do 11. stor. dobrodružné pluky Normanov vo vojenskej službe gréckych cisárov, menovali sa Varangovia (u Anny Komnenovej, u Konštantína Porfyrogeneta omylom Fargani) a Foederati (Φιδράτι), ktorí tak týmto menom, ako aj svojím pôvodom a povolaním či stavom ukazujú sa byť škandinávskymi Wäringmi (Vaeringiar), z domácich prameňov dostatočne známymi.^[132] e) Mená variažských troch kniežat, ako i väčšieho počtu svedkov v zmluvách Rusov s Grékmi 911 a 945 sú zjavne škandinávske; ruské názvy dneprovských prahov u Konštantína Porfyrogeneta, ktorý rozlišuje medzi jazykom ruským a slovanským (§ 28, č. 15), ďalej slová, ktoré prešli od Variagov k severným Slovanom, ako tiun, vira, jabednik, gridin, metnik, verv, luda, sud (fretum), šľag, bezmen, gruz a i., takisto sa dajú najprirodzenejšie vysvetliť zo škandinávskeho jazyka;^[133] napokon zákony, ktoré variažské kniežatá dali ruským Slovanom, v mnohých článkoch sa veľmi zhodujú s normanskými, priečiac sa starobylým slovanským zvykom a zákonom. Ak pripustíme pravdivosť a závažnosť týchto a im podobných dôvodov,^[134] ako je naším úmyslom, ľahko vybadáme, prečo sa títo prisťahovalci uvádzajú v domácich letopisoch pod dvojakým menom, Variagov i Rusov, a prečo sa z týchto dvoch práve posledné ujalo medzi Slovanmi. Domácim názvom Variagovia, t. rotníci, spolčenci, lat. foederati, od slova vara, vaere (pactum), škand. Vaeringr, mn. č. Vaeringar, nazývali sa všeobecne všetci škandinávski bojovníci, dobrodruhovia, lupiči a koristníci, bez rozdielu pôvodu a vlasti, či pokolenia a kraja, z ktorého pochádzali, spolčiac sa na ten zámer, t. buď na vojnové výpravy, alebo na vojenské služby do cudziny. Naproti tomu Rusi boli obyvatelia jednej časti Škandinávska, a to najpravdepodobnejšie východného čiže uplandského pomoria (Roslagen),^[135] a to nepochybne nielen vonku, u Čudov^[136] a Slovanov, ale aj doma.^[137] Pozvané kniežatá a ich družina boli svojím povolaním a postavením Variagovia, rodom Rusi; ono širšie meno, spoločné určitej triede všetkých Škandinávcov (Gótov, Švédov, Norvegov atď.), a preto používané Nestorom namiesto názvu Škandinávci, je toto užšie, miestne čiže národné meno. Je pravdepodobné, že slovo Rusi sa používalo vo Švédsku iba na označenie jednej malej vetvy, usadenej na roslagenskom pomorí. Čudi, bývajúci na náprotivnom nábreží, vztiahli ho, čo sa v histórii často stáva,^[138] na všetkých iných Švédov usadených za Rusmi. Od ruských panovníkov prešlo meno Rusi najprv na iľmenských Slovanov, a onedlho na Krivičov, Poľanov, Radimičov, Viatičov, Dregovičov, Dulebov, Uličov, Tivercov, Chorvátov, Srbov a mnohé iné slovanské vetvy,^[139] práve tak ako meno nemeckých Frankov na keltských Galov, litovských Prusov na zmes národov v terajšom štáte pruskom, čudskouralských Bulharov na Slovanov v Mézii atď. Čas týchto predôležitých príbehov Nestor síce podrobne vymeriava, určujúc pobývanie Variagov v Slovanoch na r. 859, potom vyhnanie a ich opätovné pozvanie na r. 862; avšak predsa len už Schlözer a Karamzin dôvodne poznamenali, že pramene použité Nestorom pri spisovaní letopisov sotva stačili na označenie času s takou určitosťou, aby sa vyvaroval omylu, a teda sa na tento letopočet nemožno veľmi spoliehať, hoci pri nedostatku iného, lepšieho a istejšieho, treba napokon zostať pri ňom.^[140] Je však pravdepodobné, že usadenie sa Variagov-Rusov v Slovanoch pripadá do o niečo staršej doby, ako ho dával Nestor.^[141] Príčinu pozvania ruských kniežat, aby sa ujali vlády nad združenými národmi Čudov i Slovanov, Nestor zrejme videl v tom, že vzniknuté domáce rozpory a boje po vyhnaní Variagov primäli rozumnejšiu stranu v ľude, aby na zastavenie ďalších rozbrojov a na odvrátenie záhuby hroziacej im od variažských i chazarských nájazdov zvolili si kniežatá a panovníkov z najbojovnejšieho národa v celej vtedajšej Európe, zo Škandinávcov, ktorí by skrotili mocnou rukou domácich i vonkajších nepriateľov, a podľa zmluvy, šetriac národné práva, slobody a obyčaje, panovali nad národmi, ktoré sa im dobrovoľne oddali do ochrany. Bola to slobodná voľba, nie ľahkomyseľné podrobenie sa jednej väčšej, a dodajme, že aj opatrnejšej strany, — hoci iste nie bez odporu druhej — menšej, — hľadajúcej vlastný prospech v rozbúrenej vlasti a v narušení všeobecného poriadku. Stalo sa to, ako hovorí prastará národná povesť, pravda, zapísaná až v neskorších pamiatkach, nie v Nestorovom letopise, na radu a rozhodnutie samého Gostomysla, starejšieho čiže správcu novgorodských Slovanov.^[142] A naozaj sa čoskoro potvrdilo, že táto voľba bola za daných okolností veľmi prezieravá. Pod panovaním prísnych ruských kniežat, vládnucich železnou rukou, zjednotili sa pomaly, voľky i nevoľky, všetky slovanské národy na severe do mohutného štátu, pripraveného neskôr aj na to, aby úspešne odolal prevahe škandinávskych Normanov a uralských Čudov i Turkov, hroziacich konečnou skazou severnému Slovanstvu. Vpády Normanov do Slován prestali úplne. Tento veľký cieľ sa dosiahol pozvaním variažských kniežat a ich družiny, a to bez väčšej ujmy pre národnosť slovanskú; lebo variažské rody sa v krátkom čase úplne poslovančili, a niektoré prímesi zo škandinávčiny do slovančiny, okrem zmeny bezuzdnej ľudovlády na silnú samovládu, neznamenali žiadne podstatné preinačenie domácich spôsobov, mravov a obyčajov. Námietka, že nie je pravdepodobné, aby Slovania, vyženúc so zbraňou v ruke Variagov, už o niekoľko mesiacov ich znovu pozvali ujať sa kniežatstva, je málo závažná. Lebo vyhnaní variažskí dobrodruhovia a pozvané kniežatá boli podľa najväčšej pravdepodobnosti ľudia síce z rovnakého škandinávskeho kmeňa, avšak predsa len z rozdielneho rodu, t. prví boli hádam Góti, Švédi alebo iní Škandinávci, o čom sa Nestor s istotou nemohol dozvedieť, a tí druhí Rusi, čo ten istý letopisec mnohokrát vedome opakuje. Vtedajší Normani i Škandinávci sa delili, ako už bolo uvedené, na rozličné menšie, osobitnými menami označené, od seba nezávislé vetvy. Po druhé, medzi vyhnaním prvých a pozvaním druhých mohlo uplynúť niekoľko rokov; Nestorov letopočet, pokiaľ ide o tento bod, určite nie je neomylný. Tieto domáce spory nepochybne trvali dlhšie, ako sa zdalo Nestorovi; dozretie politických zámerov a zjednotenie sa rôznorodých národov do jedného cieľa sa nemôže udiať tak rýchlo. Po tretie, krajina po vyhnaní Variagov, hoci vtedy mohutná, neskôr však pre vypuknutie rozbrojov oslabená, bola nepochybne iná než vtedy, keď v nej získala prevahu strana priaznivo naklonená Variagom, ako to podľa poznámok v niektorých rukopisoch dosvedčuje aj odpor slovanských spojencov voči variagoruským kniežatám.^[143] Po štvrté, na pozvaní Variagov mali podiel dva slovanské národy a dva čudské; vybraním kniežat z tretieho národa sa zamedzilo nevraživosti a výčitkám jedného kmeňa voči druhému. Bol to jediný prostriedok na vyhovenie obidvom stranám bez boja a krvipreliatia. Po piate, medzi vyhnaním lúpeživých tulákov a vagabundov, ktorí do krvi ako dobytok zdierali bezbranný, proti svojej vôli podrobený a mierovej práci a remeslám oddaný ľud, — a medzi pozvaním slobodne zvolených kniežat z pokolení na hony vzdialených od oných tulákov a vagabundov, na prevzatie riadnej vlády nad zverenými národmi, pre česť a blaho oboch strán, teda vládnucej aj poddanej, — je predsa len nejaký rozdiel, takže jedno vylučuje druhé. Pravdupovediac výber kniežat z národa síce najbojovnejšieho, ale zároveň aj nepriateľského sa javí ako obrátenie jeho vlastných zbraní proti nemu samému, je to chytrosť a prezieravosť vlastná iba politicky vyspelým národom, preto tí, ktorí si ako Adelung, Gebhardi a slepo podľa nich postupujúci Dobrovský, Karamzin a iní, mladší Rusi predstavujú Staroslovanov asi ako afrických divochov, o takejto voľbe pochybujú iba preto, že svedčí o kultivovaných mravoch, tvrdiac pritom, že vzdelaní a silní Rusi si svojou vojenskou silou hrubým spôsobom podrobili divokých a poddajných Slovanov ako nevoľníckych otrokov.^[144] Koľko je v tejto domnienke o surovosti a divokosti vtedajších Slovanov pravdy i nepravdy, uviedli sme už vyššie (§ 23) a na príslušnom mieste širšie vyložíme. Nuž, opak je pravdou: oslabení vzdelanosťou a bohatstvom, rozbujnení rozkošami, od prírody ľahkomyseľní a medzi sebou neznášanliví novgorodskí Slovania, unikajúc od poroby hroziacej im zo všetkých strán, potrebovali a hľadali spoľahlivých správcov u národa síce surovejšieho, ale práve preto bojovného a vo vojenskom remesle prevyšujúcom ostatné národy. Ostatne, v dejinách ľudstva nie sú príklady voľby kniežat a kráľov z cudziny u slobodných národov, ani u samotných Slovanov žiadnou zriedkavosťou.^[145]

6. Podrobný, na kritickom rozbore pôvodných prameňov založený výklad dejín severných Slovanov od čias príchodu variažskoruských kniežat čiže založenia samovlády až do ujatia sa kresťanstva medzi nimi nemôže byť predmetom prítomného spisu: v tomto ohľade usilovnosť mladších ruských i cudzích spisovateľov, najmä vynikajúceho Karamzina, dostatočne spĺňa všetky náležité požiadavky.^[146] Našej potrebe učiní zadosť stručné uvedenie a takpovediac spomenutie hlavných príbehov týkajúcich sa príslušnej vedúcej osobnosti, s vylúčením rozpráv o krvavých bojoch a vojnách; podrobnejšie sa zastavíme pri jednotlivých historických a zemepisných predmetoch jedine tam, kde preskúmaním výpovedí starých svedkov môžeme získať významné nové výsledky vo veci celého Staroslovanstva lepšie ako doterajšie. — Súc pozvaní zjednotenými Slovanmi a Čudmi, zaviazali sa traja bratia zo škandinávskych Variagov, pokolenia Rusov, menom Rurik, Sineus a Truvor, prevziať hlavnú vládu nad národmi, ktoré síce vedeli bojovať za slobodu, nevedeli však využívať tieto výdobytky na svoj prospech a blaho. Obkľúčení svojimi rodinami a mnohopočetnou družinou čiže vojskom prišli [862] do Slován a Čúd: Rurik sa usadil v Novgorode, u takzvaných Slovanov, Sineus na Bielojazere v krajine čudských Vesov, a Truvor v Izborsku, meste Krivičov. Smolensk a Polock, mestá tiež obývané Krivičmi, zostávali nezávislé, lebo sa nezúčastnili na pozvaní Variagov. Vytvorené panstvo troch vládcov, spojených zväzkami príbuznosti a spoločného prospechu, sa rozprestieralo od Bielojazera len po Estóny a potok zvaný Slovanské pramene (kľuči), kde sú dodnes rozvaliny starého Izborska. Táto časť terajšej Svätopetrohradskej, Estónskej, Novgorodskej a Pskovskej gubernie sa čoskoro nazvala Rusou, podľa národného mena variažskoruských kniežat. Po dvoch rokoch, po smrti Sinea a Truvora [864], starší brat Rurik, pripojac ich krajiny k svojmu kniežatstvu, založil ruskú samovládu, ktorej končiny siahali na východ do terajšej Jaroslavskej a Nižgorodskej gubernie, na juh potom po západnú Dvinu. Mera, Muroma a Poločania už vtedy záviseli od Rurika, lebo tento odovzdal svojim mužom, t. krajanom čiže rodákom, ktorí s ním prišli, správu nielen Bielojazera, ale aj Polocka, Rostova a Muroma. Akým spôsobom sa tieto tri samostatné národy, t. Poločania, Mera a Muroma, dostali pod jeho vládu, či dobrovoľne, či a vari pravdepodobnejšie mimovoľne, súc podmanení ním alebo jeho bratmi, o tom letopisy nič nehovoria.^[147] A tak spolu s vrcholnou kniežacou vládou vznikla v ruských Slovanoch, ako sa zdá, aj sústava lénna (pomiestna či údelná), obvyklá u Škandinávcov i u všetkých ostatných nemeckých národov. V tom istom čase Askold i Dir, Rurikovi rodáci, — hoci, ako hovorí Nestor, nie z jeho rodiny, ani bojari, — nepochybne nespokojní s Rurikovým konaním, vypravili sa so svojimi druhmi do Konštantinopola, aby tam skúsili svoje šťastie; spúšťajúc sa dolu Dneprom, nečakane oslobodili mesto Kyjev od daní, ktoré platili pokojamilovní obyvatelia Chazarom, podmanili si ich a začali im vládnuť pod menom Rusov ako ich panovníci. Povzbudení týmto úspechom a spoliehajúc sa na početnosť svojho vojska, vypravili sa s dvoma stami korábov na Čierne more, vyplienili brehy tráckeho Bosporu a obľahli Konštantinopol [866]; ale hrozná búrka rozbila ich loďstvo, takže do Kyjeva sa navrátili iba jeho slabé zostatky.^[148] Prestrašení týmto nebeským hnevom, ruskí pohania vyslali potom svojich mužov do Carihradu a požiadali o svätý krst, s ktorým odtiaľ prislaní duchovníci prišli do Kyjeva aj so slovanským písmom, zhotoveným nedávno predtým Konštantínom s prímenom Cyril [855]. Bolo to prvé semeno kresťanskej viery a vzdelanosti, vložené do úrodnej pôdy, ktoré však vzišlo až oveľa neskôr a začalo prinášať zrelé ovocie. Po sedemnásťročnom vládnutí Rurik, ktorého pamiatka je na veky zvečnená v dejinách ruského Slovanstva, dokonal svoj život r. 879, poručiac správu krajiny i maloletého syna Igora svojmu príbuznému Olegovi.^[149]

7. Oleg, správca ríše, vyrazil s veľkým vojskom [882] do dneprovských krajín, podmanil si bez odporu Smolensk a vybojoval Ľubeč spod vlády Severanov, avšak pre pohodlie a výhody Maloruska ho i naďalej lákal Kyjev. Nechcel však zvádzať boj so svojimi súkmeňovcami Askoldom a Dirom, preto použil lesť. S malou skupinou a s mladým Igorom sa priplavil po Dnepri ku Kyjevu a vydával seba a svoju družinu za variažských kupcov cestujúcich do Grécka, a pozval k sebe kyjevských panovníkov Askolda i Dira ako svojich druhov a rodákov. Askold i Dir sa ponáhľali na breh, avšak v tom momente padli mŕtvi k Olegovým nohám, zabití mečmi vojakov ukrytých na koráboch. Kyjevskí obyvatelia uznali Igora za svojho riadneho panovníka, a jeho poručník Oleg vyhlásil Kyjev za matku ruských miest. Odovzdajúc správu ďalších krajín veľmožom, nariadil stavať hrady čiže opevnené miesta pre vojsko, ktoré sa malo stať postrachom tak vonkajších nepriateľov, ako aj domácich spolčencov: zároveň ustanovil obecné poplatky. Slovania, Kriviči i ostatné národy boli povinné platiť daň Variagom, konajúcim vojenské služby v Rusoch, až do skonu kniežaťa Jaroslava. Novgorod im platil každoročne tristo hrivien, čo sa rovnalo asi stopäťdesiatim librám striebra. V nasledujúcom roku [883] Oleg premohol Drevanov a uložil im daň v čiernych kuních kožiach; onedlho potom [884 — 885] opanoval krajinu Severanov a ich susedov Radimičov, z ktorých poslední sa ochotne podvolili odovzdávať mu daň, až dovtedy platenú Chazarom, t. po šlagu čiže drobnej minci od pluhu, a tým zničil vládu chazarského chána v Černigovskej a Mogilevskej gubernii. Potom Oleg obrátil svoju úspešnú zbraň na juh a podmanil si v tejto oblasti, v gubernii Podolskej, Volynskej a v Haliči sídliace slovanské národy Uličov, Tiverkov, Dulebov, Chorvátov i Srbov.^[150] Medzitým sa Uhri, sami sa nazývajúc Maďarmi, vetva uralských Čudov, vyhnaní tureckými Pečencami z takzvanej Lebedie, obrátili na západ, a obíduc Kyjev [885], vtrhli do Uhier, Sedmohradska, Multán a Vlách, na nenahraditeľnú skazu tamojších Slovanov. Roku 903 Oleg vybral Igorovi za manželku Oľgu, rodom z Pleskova, v ruských letopisoch označovanú za nesmrteľnú. Okolo toho istého času Rusia tvorila šesťdesiate arcibiskupstvo v súpise gréckych biskupstiev, a 700 Rusov čiže kyjevských Variagov, slúžilo r. 902 v gréckom loďstve, dostávajúc z pokladnice 100 funtov zlata. Bez ohľadu na zväzky s Gréckom podnikavý Oleg, ktorému sa protivila nečinnosť, nariadil výpravu proti gréckemu cisárstvu. Všetky jemu podriadené národy sa spojili s Variagmi pod jeho zástavou [906]. Dneper sa pokryl 2000 ľahkými loďkami: na každej bolo štyridsať mužov; jazda sa pohybovala po pobreží. Udatný Oleg, využijúc nedostatočné opatrenia cisára Leva prímením Múdreho, zúrivo vyplienil byzantské okolie, potom so svojím loďstvom tiahol po pevnine^[151] priamo k Carihradu. Gréci, prestrašení týmto zámerom, navrhli Olegovi mier i platenie daní. Oleg prijal obidvoje a navrátil sa s nesmiernou korisťou do svojej vlasti. Kyjevčania, obdivujúc toľkú slávu i bohatstvo, jednomyseľne ho nazvali veštcom (čarovníkom, mudrcom). Po piatich rokoch vypravil znova svojich poslov do Carihradu na jednanie o potvrdení mieru. V uzavretej písomnej zmluve obidve strany potvrdili priateľstvo, stálu lásku a vzájomné kupecké zväzky [911].^[152] V nasledujúcom roku Oleg zomrel po uštipnutí hadom na mohyle (náhrobku) svojho milého koňa [912]. Národ oplakával jeho smrť hojnými slzami.^[153]

8. Po zasadnutí Igora na kniežaciu stolicu sa Drevania odtrhli od Kyjeva, avšak on ich čoskoro skrotil a potrestal zvýšením ročnej dane [913 — 914]. Oddiel bojovných Rusov, prepraviac sa s 500 loďami cez Čierne i Azovské more, vyplienil okolie Širvanu, v ktorom vtedy panoval Aliben el Chaisem [913]. V tom istom čase noví hrozní vrahovia, lúpeživí Pečenehovia sa zjavili v Rusoch a uzavrúc mierovú zmluvu s Igorom, päť rokov ju ničím neporušili. V prvých rokoch svojho panovania žil Igor v dobrom porozumení a priateľstve s gréckym cisárom, takže r. 935 Igorove koráby i vojaci sprevádzali grécke loďstvo vo výprave do Vlách. Avšak v úsilí, ako sa zdá, presláviť svoje doterajšie vládnutie, podobne ako Oleg, vojnovými činmi, vstúpil s 10 000 loďami na Čierne more a začal okolie Bosporu obracať na popol [941]. Jedine grécky oheň a skúsené ázijské vojsko prinútili Rusov hľadať záchranu v úteku z Malej Ázie do vlasti. Tento nezdar nezlomil Igorovo srdce, ba naopak, zaumienil si pomstiť sa Grékom. Zhromaždiac druhé vojsko nesmierneho počtu, prizval bojovných Variagov zo zámoria, najal pluky Pečenehov a vypravil sa po dvoch rokoch [943 — 944] proti Grékom. Grécky cisár Lakapen bez otáľania vyslal k Igorovi svojich poslov s návrhom platiť dane ako predtým. Igor, poradiac sa so svojou družinou, prijal dary od Grékov pre všetkých svojich vojakov a v nasledujúcom roku [945] uzavrel zmluvu, v ktorej článkoch ruský knieža prisľúbil medziiným neosobovať si vládu nad chersonským okolím a nedovoliť vpády čiernych čiže zadonských Bulharov^[154] na toto územie; okrem toho si Rusi i Gréci sľúbili vzájomnú pomoc proti svojim nepriateľom. Mier a tento zväzok boli potvrdené prísahou. Na posvätnom pahorku v Kyjeve, kde stála Perúnova socha, sa Igor v prítomnosti gréckych vyslancov slávnostne zaviazal dodržiavať priateľstvo s cisárom, jeho vojaci zas na znamenie prísahy skladali k nohám modly zbraň, štíty i zlato; potom variažskí kresťania prisahali v chráme sv. Eliáša. V tom istom roku sa vypravil Igor s vojskom k Drevanom vyberať dane. Avšak tí, súc až príliš zaťažení daňami, pod vodcovstvom svojho kniežaťa Mala siahli po zbrani, vyrazili z mesta Korostenu, zajali samého Igora, priviazali ho k dvom stromom, roztrhli ho napoly a pochovali neďaleko mesta. Za jeho času [944] ruskí Slovania, poddaní Chazarov, teda Viatiči a ich susedia, sa priplavili po Chvalinskom mori a rieke Kuru až k mestu Bardu v stolici Arranskej (teraz mestečko Berda asi desať míl vzdialené od Gandže v Gruzii), vyplienili ho a navrátili sa tou istou cestou do svojej vlasti.^[155]

9. Sviatoslav, Igorov syn, prvý knieža slovanského mena z kmeňa Variago-Rusov, bol po smrti svojho otca ešte iba chlapcom. Jeho výchovu mal na starosti bojar Asmud a Sveneld bol veliteľom vojska. Je pravdepodobné, že pomocou týchto dvoch znamenitých mužov Oľga, jeho matka, dostala žezlo panovania do svojich rúk. Po prevzatí vlády sa najprv pomstila Drevanom za zabitie kniežaťa Igora, svojho manžela. Drevania, honosiac sa tým zabitím ako víťazstvom a pohŕdajúc maloletosťou Sviatoslava, navrhli Oľge manželstvo so svojím kniežaťom Malom. Postavila sa k tomu naoko tak, akoby bola hotová súhlasiť s ich žiadosťou. Medzitým však, nastrojac Drevanom ženskou chytrosťou záhubné úklady, pomstila smrť svojho manžela smrťou popredných mužov drevianskej krajiny aj mešťanov Korostenu [946], a podrobiac tento odbojný národ znovu svojej vláde, slávila pohrebnými hrami (tryznou), obyčajom pohanov, pod Korostenom pamiatku Rurikovho syna. So sprievodom vojenskej družiny a v spoločnosti mladého Sviatoslava obchádzala veľká kňažná Oľga celú dreviansku krajinu, ustanovujúc poplatky do krajinskej pokladnice; ale obyvatelia Korostenu boli povinní posielať tretinu uloženej dane samej Oľge, na jej vlastné údelné panstvo, do mesta Vyšegorodu (teraz dedina na vysokom brehu Dnepra asi míľu od Kyjeva). V nasledujúcom roku [947], ponechajúc Sviatoslava v Kyjeve, vybrala sa do severného Ruska, do krajiny novgorodskej, a nariadila pozdĺž riek Luga a Msta krajinské dane; rozdelila krajinu na menšie oblasti nazývané pogosty; a vykonajúc všetko, čo bolo potrebné urobiť pre všeobecné blaho, všade zanechala znamenie svojej starostlivosti a múdrosti. Je pravdepodobné, že Oľga na tejto ceste poskytnutím zvláštnych výsad položila základ rozkvetu mesta Pleskova, miesta svojho narodenia, ktoré sa od tej doby preslávilo v Rusoch zároveň s veľkým Novgorodom, zacloniac starý Izborsk v tej istej krajine. Po svojom návrate do Kyjeva strávila tu niekoľko rokov svojho života v pokoji a tichosti. V pokročilej starobe preukázala neobyčajnú bystrosť a zrelosť ducha. Bola pohankou, ale v Kyjeve sa už vtedy slávilo meno jediného boha. Zasiahnutá bleskom nového svetla, kresťanského učenia, zatúžila Oľga stať sa kresťankou, a preto sa osobne vypravila do sídelného mesta gréckeho cisárstva, aby sa tu blízko samého prameňa stala účastníčkou obľúbenej viery. Jej učiteľom i krstiteľom tam bol patriarcha a cisár Konštantín Porfyrogenet jej krstným otcom [dňa 9. septembra 955]. Po svojom návrate do Kyjeva s darmi od cisára ponáhľala sa Oľga odhaliť svojmu synovi bludy pohanstva; mladý Sviatoslav však nedbal na jej poučenia, ale nebránil pritom iným prijímať krst. Za Oľginho panovania Rusi, zachovávajúc mier a priateľstvo s Grékmi, slúžili pri cisárskom dvore, v loďstve, vojsku, a pod vedením Grékov bojovali na Sicílii proti Saracénom [964].^[156]

10. Sviatoslav, dospejúc do mužských rokov a prevezmúc vládu, dychtil jedine po hrdinských činoch a bojoch. Napochytro zhromaždil mnohopočetné vojsko a vyrazil bez odkladu do terénu. Tam drsným spôsobom života si privykal na vojenský život a strádanie; určite nemal ani stan, ani netáboril, živil sa koninou, mäsom divej zveri, ktoré si sám pražil na uhlí, pohŕdal zimou a inými nepohodami severného podnebia, nepoznal stan, ale líhal pod holým nebom; podsedlový pokrovec mu slúžil za mäkkú posteľ, sedlo za podušku. Aký bol vodca, takí boli aj jeho vojaci. Avšak nikdy nepodnikal náhle vpády a nájazdy do cudziny, ale pred vlastným útokom najprv vypovedal vojnu. Pobrežie Oky, Donu a Volgy bolo prvým divadlom jeho vojenského, šťastného dejstva [964 — 966]. K svojmu panstvu pripojil Viatičov, až dovtedy poplatných Chazarom, premohol Chazarov a dobyl ich hlavný hrad Bielovežu (Sarkel na dolnom Done, pozri č. 4), zvíťazil nad Jasmi a Kasohmi (Osetínci čiže Alani i Čerkesi); a vtedy tiež, ako je pravdepodobné, ovládol Tamatarchu (Fanagóriu) i všetky chazarské krajiny na východnom brehu Azovského mora, ktoré neskôr boli pomenované ako Tmutorakanské kniežatstvo. Na požiadanie cisára Nicephora a po prijatí od Grékov veľkého množstva zlata na vyzbrojenie vojska vrhol sa Sviatoslav so 60 000 ozbrojencami na dunajských Bulharov [967], dobyl ich mnohé mestá a začal po smrti bulharského cára panovať v starej Mézii, zvoliac si za sídlo slávne mesto Preslavu v Bulharoch. Medzitým v jeho neprítomnosti Pečenehovia prvýkrát vpadli do Rusi, priblížiac sa až k samému Kyjevu, v ktorom sa bola zavrela Oľga so Sviatoslavovými deťmi [968]. Kyjevčania hynúc od hladu a smädu sa už zo zúfalstva chceli vzdať. Ale našiel sa smelý junák, ktorý sa odvážil potajomky sa vykradnúť cez nepriateľské obľahnutie k ruskému vojvodcovi Pretičovi, zdržujúcemu sa blízko mesta na druhej strane rieky s malým počtom vojska, a doniesť mu správu o biednom stave obľahnutých. Z obavy pred Sviatoslavovým hnevom sa Pretič odhodlal vyslobodiť hoci len samotnú kniežaciu rodinu. Na úsvite Pečenehovia náhle spozorovali ruské loďky a v domnení, že prichádza sám hrozný Sviatoslav, odvrátili sa zo strachu od mesta a uzavreli s Pretičom mier. Sviatoslav, súc pohnutý žalostnou správou svojej matere o tom nebezpečenstve, navrátil sa narýchlo do Kyjeva, zahnal Pečenehov z ruských končín a zabezpečil aj pokoj vo vlasti. Ale bezcieľne pobývame v Kyjeve sa mu čoskoro zunovalo. Už si bol aj zaumienil, že sa vráti do Preslavy, oplývajúcej podľa jeho slov všetkými vzácnosťami umenia i prírody — lebo Gréci tam posielali zlato, súkna i tkaniny, víno i rozličné plodiny, Česi i Uhri striebro i kone, Rusi kožušiny, vosk, med a nevoľníkov — avšak smrť jeho matky ho na určitý čas zdržala doma [969]. Syn, vnuci i národ oplakávali úmrtie Oľgy, podľa Nestorovho vyjadrenia, dennice i luny spasenia. Ľudové podanie ju nazvalo chytrou, cirkev svätou, dejepis múdrou. Za jej vlády sa Rusko stalo známym aj v najvzdialenejších krajinách Európy; veď i nemeckí letopisci rozprávajú o jej posolstve do Nemiec k cisárovi Otovi. Teraz už Sviatoslav mohol slobodne vykonať svoje predsavzatie. Svojmu staršiemu synovi Jaropolkovi poručil Kyjev, druhému synovi Olegovi odovzdal dreviansku krajinu, a tretieho Vladimíra poslal s Dobryňom (bratom Maluše, Vladimírovej matky) na žiadosť Novgorodčanov do Novgorodu [970]. Je to prvý príklad rozdávania synom osobitných údelov či panstiev, príklad nešťastný, ktorý sa stal hlavnou príčinou všetkých neskorších bied Ruska. Sám knieža sa bez otáľania vypravil do Bulhar, ale tamojší národ sa proti nemu postavil ako k nepriateľovi. Neohrozený Sviatoslav sa útokom zmocnil mesta Preslavy a znovu zaujal bulharské cárstvo. Tak sa zaplietol do vojny s gréckym cisárom, ktorý zo závisti roznecoval plameň odbojov a vzbúr v Bulharoch. Sviatoslav, pripojac k ruskej družine Bulharov, Uhrov a Pečenehov, plienil Tráciu a prenikol až k samotnému Adrianopolu; tu ho však čakala veľká porážka, po ktorej Rusi ustúpili, a Preslavu ovládli Gréci [971]. Ešte krvavejšia bitka sa odohrala na brehu Dunaja pri Dristre; jedenásťkrát jedno i druhé vojsko mohlo mať na svojej strane víťazstvo. Napokon Sviatoslav cúvol a vošiel do uvedeného mesta. Po mnohých ďalších zúfalých bitkách, súc ranený a vidiac, že má už málo vojakov, odhodlal sa požiadať o mier. Cisár Ján Tzimiskus, vypočujúc ho s radosťou, pretože aj on za to víťazstvo draho zaplatil, poslal Sviatoslavovi do stanu cenné dary. Mier bol uzavretý: cisár povolil Sviatoslavovi slobodne odísť z Bulhár a ruským obchodníkom kupčiť v Carihrade, aj ruské vojsko opatril potrebnými zásobami; Sviatoslav naproti tomu sa zaviazal nechať na pokoji Grékov a neútočiť na Bulharov ani na krajiny chersonské. Po osobnom zhliadnutí sa na brehu Dunaja sa obidvaja hrdinovia priateľsky rozišli. Pečenehovia, ktorí sa od Grékov alebo zlomyseľných obyvateľov Preslavy dozvedeli o bohatstvách vracajúceho sa Sviatoslava s nepočetnou družinou, číhali na Rusov pri Dneprovských prahoch. Sveneld, znamenitý Igorov vojvodca, radil kniežaťu, aby obišiel prahy po suchu: ale on chcel zimovať v Bielobreží pri ústí Dnepra. Na jar bol prinútený bojovať s Pečenehmi: tu udatný Sviatoslav, ešte v rozkvete života, padol v bitke [972]. Knieža Pečenehov Kuria mu odsekol hlavu a urobil si z jeho lebky času na pitie. Iba malá hŕstka zachránených Rusov s vojvodcom Sveneldom priniesla žalostnú zvesť o záhube neohrozeného hrdinu, Hanibala starej ruskej histórie^[157]

11. Sviatoslavovým úmrtím sa pretrhla samovláda: Jaropolk panoval v Kyjeve, Oleg v krajine drevianskej, Vladimír v Novgorode [973]. Čoskoro sa prejavili zhubné následky rozdelenia panstva: brat povstal proti bratovi. Sveneld z nenávisti k Olegovi, ktorý usmrtil jeho syna Ľuta na love vo svojej oblasti [975], nabádal Jaropolka, aby pripojil dreviansku krajinu ku kyjevskej. Keď sa o tomto zámere dozvedel Oleg, pripravil sa na obranu; ale súc premožený hľadal záchranu v úteku do mesta Ovruče, a tam prišiel o život v hlbokej priekope tohto mesta [977]. Márne Jaropolk úprimne ľutoval ten zločin a žalostne plakal nad bratovou smrťou, akoby v predtuche svojho vlastného nešťastného osudu. Vladimír, novgorodský knieža, počujúc o skonaní Olega a zabratí drevianskej krajiny a zhroziac sa Jaropolkovho baženia po vláde, utiekol za more k Variagom. A Jaropolk, využijúc jeho neprítomnosť, rýchlo vypravil do Novgorodu svojich zástupcov čiže splnomocnencov, a tak sa stal jedinovládcom celého Ruska. Po dvoch rokoch sa Vladimír vrátil s variažským vojskom, odstavil Jaropolkových splnomocnencov a ich prostredníctvom mu s hrdosťou vyhlásil vojnu [980]. Chystajúc sa odňať vládu svojmu bratovi, zaumienil si naraz pozbaviť ho aj nevesty Rognedy, dcéry Variaga Rogvoloda, ktorý prišiel zo zámoria, ako je pravdepodobné, slúžiť veľkému ruskému kniežaťu a dostal od neho do údelu Polocké kniežatstvo. Avšak Rogneda hrdo odmietla jeho ruku. Nato rozzúrený Vladimír ovládol Polock, usmrtil Rogvoloda i dvoch jeho synov a oženil sa s dcérou. Potom sa pustil do Jaropolka, ktorý v snahe uniknúť pred údajným sprisahaním proti nemu v Kyjeve, utiekol do mesta Rodna. Tu ho jeho neverný vojvodca Blud so zradným úmyslom nahováral na mier s Vladimírom. Hoci potom jeden z jeho verných mužov, menom Variažko, mu radil, aby opustil načas Rusko a uchýlil sa k Pečenehom, napokon ho zradca Blud oklamal svojou chytrosťou a vydal svojho ľahkoverného pána do rúk nepriateľov, uvedúc ho do bratovho obydlia ako do skrýše zbojníkov, kde dvaja najatí Variagovia svojimi mečami prebodli prsia kniežaťa [980]. Za jeho vlády [973], podľa správ nemeckého letopisca, sa ruskí poslovia dostali až do Kvedlinburgu k dvoru cisára Ota, nevedno však pre akú príčinu; uvádza sa o nich jedine to. že odovzdali cisárovi bohaté dary.^[158]

12. Vladimír pomocou zločinu a bojovných Variagov zaujal veľkokniežaciu stolicu [980]; čoskoro však dokázal svojimi skutkami, že od narodenia bol uspôsobený na to aby sa stal veľkým panovníkom. Predovšetkým vlastnou chytrosťou odsunul najaté pluky výtržníckych a lakomých Variagov, začínajúce byť pre jeho vládu nebezpečnými. Čoskoro nato prejavil svoju neobyčajnú horlivosť voči pohanskému náboženstvu. Na jeho príkaz bola zhotovená nová socha Perúna so striebornou hlavou a spolu s inými modlami postavená neďaleko kniežacieho dvora na posvätnom pahorku. V Novgorode na brehu Volchova bola pričinením Dobryňu takisto postavená bohato ozdobená socha. Táto nábožnosť nebránila Vladimírovi oddávať sa zároveň aj Šalamúnovi, teda telesným rozkošiam. Napokon milujúc ženy miloval i vojnu. On odňal Poliakom mesto Czerwień, blízko Hrubeszowa, Przemysl a iné [981], ktoré neskôr boli pomenované Červenskými (odtiaľ je aj Červená Rus), teraz patriace k východnej Haliči. Vo dvoch nasledujúcich rokoch [982 — 983] skrotil odboj Viatičov, odmietajúcich platiť daň, vybojoval krajinu Jatvegov, žijúcich v lesoch medzi Litvou a Poľskom, a rozšíriac svoje panstvo od Bugu až do samého Baltského mora, vyberal daň od všetkých obyvateľov medzi kurónskym a čudským zálivom. Ovenčený víťazstvom i slávou chcel Vladimír priniesť vďaku modlám a ľudskou krvou skropiť ich oltáre. Podľa rady bojarov a starcov bol hodený los a ten padol na mladého Variaga, kresťana: aj syn, aj otec, postaviac sa na odpor, stali sa prvými i poslednými (pokiaľ je známe) mučeníkmi kresťanstva v Kyjeve. Po zmierení Radimičov, usilujúcich sa vydobyť si samostatnosť [984], zažiadalo sa Vladimírovi ovládnuť kamské Bulharsko, krajinu bohatú obchodom [985]. Tu sa najprv pripomínajú v ruských letopisoch Torci čiže Turci, súkmeňovci Turkomanov a Pečenehov, ako ruskí spoločníci alebo nájomníci. Veľký knieža síce premohol Bulharov, avšak podľa rady múdreho Dobryňu uzavrel s nimi večný mier. V tom istom čase Rogneda, nazvaná Slovanmi Gorislavou (vraj pre jej vášnivé neresti), nie z pomsty pre usmrtenie otca i bratov, ale zo žiarlivosti, pre uprednostňovanie iných žien, si zaumienila usmrtiť Vladimíra; ale nepodaril sa jej zásah nožom, a ledva na príhovor bojarov unikla hrdelnému trestu, ktorý pre ňu chystal sám Vladimír, a napokon ju poslali aj so synom Iziaslavom do novopostaveného mesta Iziaslavi v terajšej Vitebskej gubernii. Pri toľkých víťazstvách, ktorými boli znamenite rozšírené hranice panstva, dejepis nám opisuje Vladimíra v prvých rokoch jeho panovania v nepriaznivom svetle, ako rozpustilého, prchkého tyrana; no v dospelom veku sa jeho mravy úplne zmenili, takže sa stal výborným panovníkom. Dokončil veľké dielo, zabezpečujúce mu trvalú slávu v dejepise: splnil totiž túžobnú žiadosť pobožnej Oľgy. Ruská krajina, v ktorej sa kresťanstvo už viac ako sto rokov pomaly zakoreňovalo,^[159] sa napokon prihlásila ku kresťanstvu úplne a slávnostne, a to takmer v rovnakom čase s ostatnými susednými krajinami. Podobne ako jeho slávna stará mama aj Vladimír ochotne počúval nielen kresťanských kazateľov, ale aj mohamedánov a židov, posielajúcich svojich zákonníkov a mudrcov do Kyjeva, až nakoniec odhalil bludy pohanstva a sám sa vydal hľadať pravdu v uvedených náboženstvách. Medzi všetkými kresťanskými zvestovateľmi viery najsilnejšie pohol jeho myseľ akýsi mudrc poslaný Grékmi, ktorý mu v krátkosti vyložil obsah Písma svätého a spolu ukázal obraz posledného súdu [987]. Vladimír, prepustiac ho s darmi i veľkou úctou, zhromaždil bojarov aj mestských starších, a podľa ich rady vypravil desatoro rozumných mužov na preskúmanie každej jednej viery. Tí potom prešli Bulhary, nemeckú krajinu a pobudli v Carihrade, až sa navrátili do Kyjeva a porozprávali kniežaťu s vytržením o spôsobe služieb Božích v Byzante. Veľký knieža sa sám rozhodol, že sa stane kresťanom: lebo nechcel sa ponížiť pred Grékmi a prosebne žiadať u nich krst, zamýšľal takpovediac vybojovať vieru kresťanskú [988]. Pre tú príčinu sa s mnohopočetným vojskom vypravil na koráboch ku gréckemu Chersonu (blízko Sevastopoľa) a prinútiac toto oddávna bohaté a slávne mesto k poddanosti, prijal v ňom aj so svojimi bojarmi krst svätý; na čo hneď nasledovala jeho svadba s cárovnou Annou, sestrou gréckych cisárov Basilia a Konštantína, svadba pre obidva štáty veľmi výhodná a prospešná. Vladimír prijal od chersonského metropolitu poučenie vo dvoch článkoch kresťanskej viery a ponáhľal sa do svojej stolice, aby tu svoje dietky aj národ ožiaril svetlom pravdy. Na túto veľkú slávnosť bolo pripravené aj odstránenie a rozbitie modiel. Národ zaplatil svojim zdanlivým bohom ešte poslednú daň hojne preliatymi slzami. Keď však Vladimír vyhlásil v meste, aby všetci ruskí ľudia pristúpili k prijímaniu krstu, tu všetok národ, sväto nasledujúc príklad kniežaťa i bojarov, valil sa v zástupoch i hromadách na breh Dnepra. Dospelí stáli vo vode po prsia a šiju; otcovia i matky držali dietky na rukách; kňazi čítali krstné modlitby a spievali chválu Hospodinovi. Kresťanské náboženstvo a veľká kňažná Anna, pôsobiac zdvojenou silou na povahu Vladimíra, dokonale preinačili jeho mravy. Rozpustilosť a bujnosť zmizli z jeho dvora; prchkosť a prísnosť panovníka sa zmenili na lahodnú krotkosť. Na jeho rozkaz boli zbúrané modlárne a modly v celej krajine: pospolitý ľud, presvedčený viac jeho príkladom ako mocou donútený, pristupoval bez odporu ku kresťanskej viere. Avšak litovské a čudské národy, súc sčasti veľmi vzdialené, sčasti ešte úplne nepodmanené, pravda, aj jazykom od Slovanov oddelené, dlho ešte zotrvávali pri pohanstve. Osvietenie a rozšírenie znalostí náuk v rozľahlých slovanských vlastiach boli prvými dôsledkami uvedenia kresťanskej viery v Rusoch. Slovanské písmo, zostavené Konštantínom — Cyrilom, ktoré sa dostalo do Ruska už skôr [866; 955] s prekladmi cirkevných kníh, ale až dosiaľ málo používané, stalo sa teraz všeobecným. Posledné roky Vladimírovho vládnutia, pamätné najmä zakladaním nových miest a hradov, boli ešte niekoľkokrát narušené vojnami s tatranskými Chorvátmi v terajšej východnej Haliči [993], s Pečenehmi [993, 997], s nórskym kráľovičom Erikom [okolo 1014], a napokon vzburou vlastného syna Vladimírovho, Jaroslava, kniežaťa novgorodského, chystajúceho sa na výboj proti otcovi, avšak jeho smrť tomu učinila koniec [1015].^[160]

1. Rozľahlé krajiny severovýchodnej Európy zaujaté slovanskými národmi, ktorých krátky obsah ich hlavných dejín sme podali vyššie, spisovatelia píšuci o tomto období označovali tými najrozličnejšími menami, ktoré prevzali sčasti zo starého zemepisu a dosť nenáležite ich zamenili s vlasťou iného kmeňa, sčasti z národného používania samých Slovanov alebo ich susedov. Iní spisovatelia nazývali oblasť týchto krajín ešte stále Sarmatiou a Skýtiou, iní Vinedami, Venedami, Venedskom, iní ako Ostrogardhr, Austrvegr, Holmgardhr, Gardhr a Chunigardhr, iní Gréckom, iní napokon Germániou. Používanie domácich mien Srbov a Slovanov v širšom zmysle, teda vo vzťahu na celú pospolitosť nimi obývaných území, najmä po veľkom sťahovaní slovanských národov a s tým súvisiacimi zmenami na severe, čoraz viac slablo a bolo vytláčané šírením sa mien jednotlivých vetiev. Napokon v druhej polovici 9. stor, po príchode Variago-Rusov, sa ujalo cudzie meno Rusov v týchto slovanských krajinách s takou neobyčajnou rýchlosťou a vytrvalosťou, že po dobrovoľnom i nedobrovoľnom spojení drobných, až dovtedy nezávislých slovanských národov do jedného štátu, potlačilo všetky domáce mená a stalo sa od 10. stor. až do terajšej doby všeobecným názvom severoslovanskej ríše. — Meno Sarmatia, navrhnuté Ptolemaiom, hoci pre tieto krajiny nakrze nevhodné, pretože v nich okrem Jatvegov na Podlesí žiadni Sarmati viac nebývali, bolo pre historikov nedostatočne orientovaných v zemepise a nepoznajúcich pravé príbuzenstvo tunajších kmeňov také pohodlné, že si toto meno stále nad iné obľubovali. Tak napr. Theophanes ešte stále odvodzuje Volgu od krajiny Sarmatov;^[161] bezmenný Ravenčan menuje zatatranské krajiny vlasťou Roxolanov a Sauromatov;^[162] ba ešte aj sám Alfred, hoci píšuci anglosasky, neváha používať pre túto krajinu meno Sarmati, hovoriac: „Bornholmania (Burgendan) majú na západe tiež Baltské more čiže Východné a Švédov (Sveon) na severe, a na východe Sarmatiu (Sermende),“ a ďalej „Švédi majú na juhu Východné more a na východe Sarmatov.“ Ten istý spisovateľ o niečo skôr, azda v snahe označiť kraj polabských Slovanov ako Žirmunty, nazývaný po nemecky Serimunt, alebo Mazovy i Jatvegy, použil názov Sarmatia a takýmto spôsobom poplietol i polohu týchto národov: „Na severe od Chorvátov (Horiti, v Krkonošiach) je Dievčia krajina (Maegdaland, či Devínske okolie, alebo Mazovy, hádam s ohľadom na Amazonky, nemožno určiť), a na severe od Dievčej krajiny je Sarmatia (Sermende) až k Rifejským horám“ (beorgas Riffin).^[163] — Dejepisci však tieto krajiny uvádzajú často aj pod menom Skýtia, ale rozlišujú veľkú i menšiu Skýtiu. Jornandes celý ten nesmierny priestor oblastí a krajín zatatranských, od Germáme cez Vislu až k Donu a ďalej odtiaľ na východ až k Serom (Číňanom), zhŕňa pod všeobecným menom Skýtia, rozdeľujúc ju Rifejskými horami na dve polovice.^[164] Toto rozdelenie Skýtie na dve, t. európsku čiže menšiu a ázijskú čiže veľkú, ktorého stopy možno sledovať už v najstaršej dobe u Timaea a inde,^[165] je u Jornandových nástupcov vyznačené ešte presnejšie. Bezmenný Ravenčan na mnohých miestach svojich zaujímavých postrehov výslovne oddeľuje Skýtiu západnú čiže menšiu (aestuosa) od východnej čiže veľkej (eremosa, antiqua, major).^[166] Ona bola podľa neho pôvodnou vlasťou Slovanov;^[167] v nej bývali rozličné národy čudsko-uralského a tureckého kmeňa, menovite Chazari (Agaziri).^[168] Aj v škandinávskych prameňoch na označenie krajín zadonských čiže východných sa meno Skýtia nachádza tiež dosť často, pričom treba mať na pamäti, že slovo Skythiodh je zmenené na Svithiodh, t. Švédy. Tak sa to objavuje napr. v islandských zemepisných zápiskoch: končiny Európy patriace k veľkej Ázii, veľká Skýtia (Svithiodh hin mikla),^[169] a v inej časti sa uvádza: V Európe najvýchodnejšia je Skýtia, ktorú my nazývame Skýtiou veľkou.^[170] Zmiešaním slov Skythiodh a Svithiodh sa stalo, že naopak Švédy sa často označujú ako Skýtia.^[171] Aj byzantskí dejepisci pomerne často nazývajú Rusov Skýtmi.^[172] A ani náš Nestor nemohol vynechať používanie mena Skýtia. Uvádzajúc slovanské národy a krajiny za Tatrami, hovorí: da to sja zvachu ot Grek velikaja Skuf.^[173] — Dôležitejšie ako tieto mená zachované zo starožitnosti sú pre nás jalové a úplne neprimerané aj škandinávsko-nemecké názvy severných Slovanov. Najstaršie meno celého slovanského kmeňa u nemeckých národov, t. Vinidi, po rozšírení sa Slovanov až k Labe a Travne prešlo na krajiny ležiace na západ od Visly; zriedkavejšie sa používa na označenie severných Slovanov. Jornandes ešte umiestňuje Vinidov do nesmiernych priestranstiev od prameňov Visly na sever i západ. V anglosaskom speve pútnika (the song of the traveller) sa spomínajú Vinedi spolu s Vikingami a Gepidmi.^[174] Thiodulf u Snorru Sturlesona nazýva ruských Slovanov východnými Vendmi. Prastarý názov Wännä-ma, Wänna-lain sa ešte dodnes zachoval u Čudov a Čuchoncov.^[175] Namiesto všeobecného mena Venedi používajú škandinávski básnici a poviedkari, aj iní spisovatelia nemeckého rodu, zvláštne názvy Austrvegr, Austrriki, Austrgardhr, v latinčine Ostrogard, Holmgardhr, Kaenugardhr čiže Kaenugardhar pl., v latinčine píšuci zase Chunigard, Gardhariki, Gardhar pl., a Girkia čiže Grikia. Tieto mená, z ktorých niektoré sa nachádzajú v islandských a škandinávskych povestiach, sa buďto vzťahujú na polohu krajín, ako Austrvegr, Austrriki, Austrgardhr a Holmgardhr, alebo sú prevzaté od miest a národov, ako Kaenugardhr a Girkia. Austrvegr, t. východné pomorie (vlastne cesta, hradská, od slova eist, austr, east, a vëgr, nnem. Ostweg), sa označovalo u Škandinávcov a Dánov nie Baltské more, — toto nazývali škand. Austrmarr, Eystrisalt, nem. Ostersalz, ags. Ostsae (porov. orientalis pars oceani arctici u Agathemera, sinus qui ab occidentali orientem versus porrigitur u Einharda, orientale pelagus u Adama Brémskeho, mare orientale u Bacona), — ale jeho celé východné a južné pobrežie,^[176] pretože podľa škandinávskych moreplavcov ležalo na východe (§ 18, č. 9). — Austrríki, t. východná ríša, sa nazývali tie isté krajiny v širšom zmysle, zahrnujúc do toho aj vnútorné územia obývané ruskými Slovanmi. Namiesto výrazu Austrríki, vyskytujúceho sa v škandinávskych prameňoch veľakrát, v latinských textoch sa s obľubou používa výraz Ostrogard.^[177] — Hólmgardhr, vlastne ostrovná krajina (od škand. holm = insula, porov. maď. halom = colliculus, hádam i slov. chlum, chl’m), podľa vymerania učených Švédov a Dánov takto bola nazvaná vraj pôvodne len vlasť Karelcov a východných i južných Čudov, pretože tá je premnohými jazerami rozdelená akoby na ostrovy,^[178] východnejšie krajiny sa nazývali Gardharíki; avšak už skoro boli obidve tieto mená pomiešané a používané bez rozdielu.^[179] Niekedy sa Holmgardhr nazýva hlavné mesto krajiny Gardhr.^[180] Ktoré by to bolo mesto, nikde sa neuvádza; niektorí sa domnievajú, že stará Ladoga, iní, že starý Novgorod, ale podľa mojej mienky je to najskôr Ostrov, staré mesto s hradom na ostrove rieky Veľkej v gub. Pskovskej (škand. Hólm — gardhr, Ostrovohrad). Už vyššie sme pripomenuli (§ 25, č. 7), že podľa výkladu niektorých bádateľov, pravda, vierohodného, aby sa o ňom mohlo uvažovať preukazne a nestranne, meno Holmgardhr, pokiaľ ide o jeho prvotný význam, sa akoby zhodovalo s menom Slovanov, ibaže je prekladom či pretlmočením druhého, a takýto jav pri používaní mien sa v histórii starých národov veľmi často objavuje aj inde. Tu je zvlášť dôležitá okolnosť, že práve tam, kde Škandinávci umiestňujú svoj Holmgardhr, podľa našich domácich prameňov od prastarodávna sídlila vetva veľkého srbského kmeňa, označená zvláštnym menom Slovanov (porov. č. 2). Túto krajinu, zdá sa, t. okolie miest Pečory, Ostrova, Pleskova, Novgorodu atď., menovali susední estónski Čudi Ulima, správnejšie Uelle-ma, t. horná krajina.^[181] — Kaenugardhr, v latinčine Chunigard, takisto sa nachádza niekedy v užšom, niekedy v širšom zmysle. V prvom označuje krajiny nachádzajúce sa pri meste Kyjev a poddané vláde kyjevského panovníka; v druhom potom označuje celé slovanské Rusy.^[182] Význam prvej časti tohto slova, t. Kaenu čiže Chuni, nie je ľahké vyložiť; niektorí určite pod tým rozumejú mesto Kyjev, u Adama Brémskeho Chive, u Helmolda Chue, u Dithmara Cuievoa a Kitava, iní zase myslia Hunov, a tento výklad podľa toho, čo sme vyššie o Hunoch vzhľadom na starých Slovanov povedali (§ 15, č. 5), je pravdepodobnejší.^[183] — Okrem týchto mien sa v najširšom význame bežnejšie používa Gardharíki, a to na všetky krajiny zaľudnené severnými Slovanmi. V islandských zápiskoch sa vyslovene uvádza: Vo východnej Európe sa rozprestiera Gardharikia, v ktorej leží Kaenugardhia i Holmgardhia, Pallteskia i Smalenskia.^[184] Podľa toho Holmgardhia a Kaenugardhia, považované za časti Ruskej ríše, možno pokojne chápať ako vlasť Novgorodskú a Kyjevskú; Pallteskia a Smalenskia sú vlasť Polocká a Smolenská. — Namiesto Gardharíki sa veľmi často používa skrátené Gardhr, pl. Gardhar, hoci, ako sa zdá, viac v užšom zmysle, o Holmgarde.^[185] Slovo škand. gardhr, got. gards, ags. gëard, stnem. kart, príbuzné nášmu hrad, grad, arm, kert atď., znamená síce pôvodne dom, dvor, záhradu, avšak používa sa najbežnejšie v širšom význame v spojení s inými slovami,^[186] napr. škand. midgardhr (mundus), Asgardhr, pl. Asagardhar (Asarum seu Alanorum regio), lötnagardhar (= lötunheimr, lötarum seu Finnorum regio), Miklagardhar (Constantinopolis, imperium Constantinopolitanum). — V tých istých škandinávskych pamiatkach, menovite v povestiach a na runských nápisoch, aj u niektorých nemeckých dejepiscov, nazýva sa mimoriadne často krajina severných Slovanov Girkia čiže Grikia, t. Grécko. Týmto menom sa myslí nielen vnútorné Rusko, ktorého stolica je Kyjev, ale, ako sa zdá, aj baltské pomorie, Prusy, Kurony, Livony, Estony.^[187] Najmä na ruských náhrobných nápisoch, z ktorých niektoré sa pokladajú za staršie, než je uvedenie kresťanstva v Rusoch, tí Škandinávci, ktorí putovali do Ruska, uvádzajú sa prímenom Gerski, Gerskir, Girski, Girdski, Gyrdskur, čo sa vykladá ako Grék. Pretože nemožno spoľahlivo určiť, do ktorého obdobia patrí toto premenovanie Ruska, nie je ľahké uviesť ani jeho príčiny. Karamzin, považujúc za správnu domnienku Švédov, žeby ten názov bol starší ako kresťanstvo v Rusoch, vysvetľuje jeho pôvod tým, že Normani, jazdiaci obyčajne cez Rusko do Grécka, vo svojej mysli obidve tieto krajiny zlúčili a zjednotili; takisto Sjögren sa domnieva, že tento názov vznikol čiastočne pre uvedené cestovanie, čiastočne, ba najviac preto, že Rusi sa hlásili ku gréckej viere.^[188] Naproti tomu Dahlmann a iní sú toho názoru, že prímeno Škandinávcov Gerski, Girski neznamená Gréka, ale Gardaričana, je to preinačené slovo Gardski od koreňa Gardhr, Gardhar.^[189] domnienok sa zakladá na pravde, to musím prenechať výskumu znalcov jazyka a škandinávskych starožitností.^[190] Všeobecne o týchto menách treba poznamenať, že bezmála všetky sú novšie a neskoršie ako pôvodný názov krajiny Slovanov u nemeckých národov Vanaland, Vanaheim, že v ich používaní u rozličných poviedkarov a spisovateľov panuje veľká rozličnosť, a že náležitý výklad vzťahu medzi jedným a druhým si vyžaduje ešte ďalšie, dôkladnejšie skúmanie.^[191] Neznalosťou skutočného stavu severných krajín a národov v nich žijúcich, ako aj presúvaním a pobytom Normanov sa dá vysvetliť rozpor, že niektorí spisovatelia nemeckého rodu, napr. Pavel Diakon a Alfred, nazývajú tieto územia Germániou, zatiaľ čo iní v tom istom čase ich podľa rovnakých dôvodov pomenúvajú Skýtia a Sarmatia.^[192] O mene Antov, ktoré dávali severovýchodným Slovanom nemecké národy usadené na Ponte a v Dácii, ale aj niektorí grécki spisovatelia, sme už podrobnejšie hovorili vyššie (§ 25. č. 7). Všetky tieto staré i nové, primerané i neprimerané názvy zatienilo meno Rus, Rusko, ktoré sa ujalo po príchode Variago-Rusov do Slován, ako sme už podotkli, najprv u Novgorodčanov, a potom čoskoro prešlo na všetky ostatné slovanské národy pričlenené k tomuto štátu. Na severe za Nestorových čias už toto meno prevládalo a vytlačilo domáce názvy Slovanov, Srbov, Krivičov, Poľanov atď.,^[193] v tom období už ledva známe z pamäti a starých podaní. Vyskytuje sa potom v rozličných formách, u Grékov , ’ωσία,^[194] u Latiníkov Rhos, Ruzi, Ruzia, Ruzzi, Ruzzia, Rucia, Ruscia, Ruszia, Rusia, Russia, Rugi,^[195] Rutheni, Ruthenia,^[196] Ruceni, Ruzeni, Rutzeni, u Škandinávcov Ruzzaland, u Nemcov Riuze, neskôr Russen, Reussen, Russland, u Švédov Ryssar, u Staroholanďanov Ruysschen, Ruyslant, u dolných Sasov Rijsen,^[197] u Maďarov v Uhrách Orosz, u Tatárov, Turkov a Kaukazákov Urus atď. Vo všetkých staroslovanských pamiatkach od 11. až do 16. stor. sa uvádza Rusin, Rus’ (krajina), Rus’skyj,^[198] a zradnú formu Rossianin, Rossia až v 16. stor. grécki prepisovatelia cirkevných kníh v Rusoch ukradomky vsunuli z byzantských letopisov do slovanských kníh (§ 25. č. 8).

2. Okrem cudzozemských mien nachádzame aj hojný počet domácich, a to v prameňoch a pamiatkach pochádzajúcich nielen od Slovanov, ale aj od zahraničných spisovateľov. Uvádzajú sa určite v okruhu krajín, ktoré sa neskôr v nami preberanom období všeobecne označovali ako ruské, a to Slovania, Srbi, Chorváti, Kriviči, Poločania, Smoľania čiže Smolňania, Dregoviči, Turovci, Suselci čiže Susolci, Radimiči, Viatiči, Bužania, Veľňania čiže Volyňania, Narevľania čiže Nerevľania, Dulebovia, Drevľania, Poľania, Severania, Uliči, Tiverci, Dedoši, Kolpiani, Sviriani, Žitiči, Stadiči, Seberci čiže Siaberci, Obradiči, Bulerci, Zaporožci, Turičania čiže Turočania, Kasoriči čiže Kazeriči, Ľutiči, Tanevci, Pružania, Breziči čiže Brežiči (Fresiti), Žeravci, Lukomľania, Porosiani, Nizovci, Brodnici a iné menej známe rody Slovanov, o ktorých nám treba teraz hovoriť. Medzi všetkými týmito domácimi názvami sú najrozšírenejšie prastaré mená Slovanov a Srbov. O ich vzťahu na začiatku tohto obdobia, čiže o tom, ktoré slovanské národy na severe sa hlásili k jednému alebo druhému, pre nedostatok starých svedectiev nemožno nič s istotou povedať. Konštantín Porfyrogenet a Nestor sú príliš neskorí svedkovia, aby sa ich výpoveďami mohla rozhodnúť taká zatemnená vec. V ich čase, ba dokonca oveľa skôr, sa používanie niekedy bežného mena Srbov na severe už takmer načisto vytratilo, namiesto neho prevládalo výlučne meno Slovanov. Určite už Guido Ravenský alebo jeho bezmenný skracovateľ [886] použil meno Slovanov v tom istom širokom zmysle, hovoriac o ich pôvodnej vlasti: V oblasti vraj šiestej hodiny nočnej je vlasť Skýtov, z ktorej pochádzal kmeň Slovanov; avšak aj Vitovia a Chymavi z nej vyšli.^[199] Ak porovnáme toto miesto s inými výpoveďami toho istého spisovateľa,^[200] bez pochybností zistíme, že táto jeho Skýtia je vlastne severozápadná časť Ptolemaiovej Sarmatie, čiže krajiny ležiacej medzi Baltským morom, Tatrami, dolným Dneprom, hornou Volgou a Finlandom. Nestor, riadiac sa v tom príkladom gréckych a latinských spisovateľov stredoveku, pod menom Slovanov rozumie vôbec všetky národy slovanského kmeňa v Európe.^[201] Avšak používa to isté meno aj v užšom význame o národe sídliacom na Iľmenskom jazere, čiže o Novgorodčanoch, nazývajúc ho jednoducho Slovienmi, bez akéhokoľvek prídavku.^[202] Je pravdepodobné, že títo iľmenskí Slovania boli len jedna odštiepená haluz niekedy veľkej vetvy toho istého mena, ktoré, — súdiac podľa zachovaných miestnych mien, ako napr. Slovenskoje jazero v gub. Minskej, rieky Slovečna a Slovešinka v Minskej a Volynskej, mesto Sloviansk čiže Slovinsk vo Vilnianskej, dediny Sloviany, Slovun v Mogilevskej, Vitebskej, Minskej, Smolenskej atď., — niekedy inými svojimi haluzami zasahovali ďalej na juh do končín gub. Minskej, Volynskej a Mogilevskej (§ 25, č. 8). Po vysťahovaní sa mnohých slovanských rodín odtiaľ do Dácie, Mézie a Panónie v 6. stor. a prisťahovaní sa iných vetví na ich vyprázdnené miesta nastúpila s premenou obyvateľov aj premena názvov: mená Krivičov, Poločanov, Radimičov a i. sa rozšírili, zatiaľ čo používanie mena Slovanov sa zúžilo, až napokon zostalo iba obyvateľom iľmenskej oblasti. Toto sú potomkovia oných Slovanov, ktorí sa už u Ptolemaia uvádzajú pod menom Stlavani a Suoveni (§ 10, č. 10, 11). Ich hlavným mestom bol Novgorod, novým, pravda, čo do doslovného významu mena a jedným z najslávnejších na celom severe. Zo slov Nestora hovoriaceho, „že apoštol Ondrej prišiel do Slovien, kde je teraz Novgorod“, niektorí uzatvárajú, hoci dosť nedôsledne, žeby bol Novgorod novší ako doba apoštolov.^[203] Založenie mesta Novgorodu ponára sa do tmy prastarej doby, na ktorú nesiaha žiadny pablesk svetielka historických povestí. Mesto ležalo na obchodnej ceste medzi Baltským morom a východnými krajinami; pre svoju polohu sa už v 6. a 7. stor. tak preslávilo bohatstvom, že bývalo hlavným cieľom škandinávskych dobrodruhov chamtivých po koristi, znepokojujúcich jeho mešťanov neustálymi vpádmi a nájazdmi. Už vyššie sme podotkli, že značné množstvo peňazí, vykopané za našich čias v tomto okolí, svedči o jeho rozkvete a bohatstve na začiatku 8. stor. (§ 22, č. 8) R. 862 si ho Rurik zvolil za sídlo svojho kniežatstva, avšak potom, čo za Olega bolo sídlo prenesené do Kyjeva [882], sa jeho rozkvet zahalil do tmy, lebo za panovania Vladimíra platilo mesto kniežaťu 3000 hrivien dane, čo činí 1500 libier striebra. Napokon výklad dejín tohto mesta, nad ktoré niet v staroruskej histórii pamätihodnejšieho, a v ktorom staroslovanská sloboda, hoci kniežatami všelijako obmedzovaná, najdlhšie zohrávala svoju podivnú hru, nepatrí do tohto spisu.^[204] Bolo totiž na čele zvláštnej slobodnej obce, ktorá zaštítená najstaršími zákonmi kniežaťa Jaroslava z r. 1020, zachovanými až do dnešných čias, takzvanou Ruskou pravdou, počas dlhého času svojho trvania, až do r. 1478, prechádzala rozličnými skúškami osudu. Moc a sláva Veľkého Novgorodu bola v Európe vychýrená široko-ďaleko, na západe i východe. Toto mesto sa nazývalo u Škandinávcov a iných Nemcov Naugarten,^[205] Nogarden (u Sartoria), u Latiníkov stredoveku Nogardia, u Grékov Nemogarda (зμόγαρδα u Konšt. Porfyrogeneta, nazývajúceho ho nesprávne hlavným mestom veľkého kniežaťa Sviatoslava), Novogordon (τό μέγα βγόρδων u Kodina), u Arabov a iných východčanov Nukbard i Nukirad (u arabského zemepisca Masudu) atď. Jazyk iľmenských Slovanov, ktorý si dodnes zachoval mnoho osobitností, sa už v 11. a 12. stor., podľa písomných pamiatok z tej doby,^[206] a nepochybne aj omnoho skôr, značne líšil od ostatných ruských jazykov, t. veľkoruského, maloruského a bieloruského. Niektoré jeho vlastnosti sa vysvetľujú dlhotrvajúcim susedstvom Novgorodčanov s Lotyšmi a Čudmi a vplyvom jedného jazyka na druhý, o čom bude reč inde.

3. Meno Srbov, ako sme sa usilovali ukázať na začiatku nášho spisu, voľakedy rozšírenejšie ako všetky ostatné mená a nepochybne všeobecne používané pre celý kmeň, po rozšírení sa Slovanov na západ i na juh prenieslo sa s nimi aj do krajín nadodrianskych a polabských, aj do krajín zadunajských; a vo svojej pôvodnej vlasti, v krajinách nadvislianskych a ich východných susedov sa tak strácalo, že v 9. a 10. stor. sa nachádzajú po ňom len slabé stopy, a neskôr, za čias Nestorových [1050 — 1114], aj jeho pamiatka tam zanikla. Odkladajúc rozpravu o krajinách nazvaných Konštantínom Porfyrogenetom podľa starých povestí Bielosrbiou k článku o poľských Slovanoch (§ 38, č. 2), prinesieme tu iba tie svedectvá, ktoré sa vzťahujú na krajiny zaujaté ruskými Slovanmi. K týmto svedectvám rátame predovšetkým jedno síce zahmlené, avšak mimoriadne dôležité miesto v zemepisných mníchovských zápiskoch z konca 9. stor. [ok. 866 — 890], znejúce v tomto zmysle: Zeriuani (t. Srbiani, Srbi, pozri § 6, č. 14), ktorá krajina je taká veľká, že z nej pochádzajú všetky národy Slovanov, a ako uisťujú (rozumej, ako sami uisťujú), tu je ich počiatok.^[207] Že toto tvrdenie o veľkej krajine Srbov sa nemôže týkať žiadnych iných krajín iba pred- i zavislianskych, od rozhrania Odry až k hornej Volge, je zrejmé z toho, čo spisovateľ pripojil — nepochybne podľa ľudového podania, ktoré sa k nemu dostalo, — o pôvode všetkých Slovanov práve odtiaľ. Lebo o žiadnej inej krajine nemožno tvrdiť, žeby sa z nej vyrojilo toľko rozličných slovanských národov do ostatnej Európy, ako práve z tejto. Dôkazy na to nám v hojnosti podá celá táto druhá časť (§ 30, 31, 36, 39, 44). A nevidíme rozpor ani v tom, že ten istý spisovateľ do toho istého veľkého priestranstva umiestňuje aj iné národy, ako Vislanov, Bužanov, Stadičov, Uličov, Veluňanov, Tivercov, Dedošov, Kolpianov, Svirianov, Žitičov, Sebercov čiže Siabercov, Obradičov, Bulercov, Zaporožcov, Turičanov čiže Turočanov, Kasoričov čiže Kazeričov, Ľutičov, Tanevcov, Pružanov, Žeravcov, Lukomľanov atď.; lebo hľadať nejaké logické poradie u pôvodcu takého zoskupenia prácne vypátraných mien a správ by bolo veľmi nespravodlivé. Do jeho uší sa dostalo jednak to, že za Tatrami sa prenesmierne krajiny nazývali asi Srby, z ktorých sa vyrojili mnohopočetné slovanské národy na západ i na juh, a jednak aj to, že tam bývali ľudia nazývaní Vislania, Bužania, Stadiči atď., i položil jedných i druhých tak, ako ich prijal, do svojho zaujímavého popisu, nemysliac na zhotovenie poriadnej mapy pre nás, chtivých a zvedavých potomkov. Ak on, ako je pravdepodobné, túto svoju správu dostal od potomkov Srbov, ktorí vyšli z tejto veľkej zatatranskej vlasti asi v 6. stor. a usadili sa v Germánii: máme tu stopy prastarého podania týchto vysťahovalcov o ich pôvode. Avšak prebývanie zvyškov Srbov v 10. stor. v krajinách medzi Vislou a Dneprom dokazujú aj výpovede iných svedkov. Cisár Konštantín Porfyrogenet uvádzajúc slovanské národy, za jeho obdobia [949] poddané veľkému ruskému kniežaťu, hovorí v tomto zmysle: Ruské kniežatá, keď sa blíži zima, na začiatku mesiaca novembra, vyrážajú so všetkým ruským ľudom (t. s vojskom a šľachtou čiže bojarmi) z Kyjeva a vydávajú sa vyberať daň po Slovanoch, do miest Tevercov (Tivercov), Dregovičov, Krivičov, Srbov (καί τών Σρβίων) a iných Slovanov, ktorí sú poplatní Rusom.^[208] Doterajší vykladači, i sám Karamzin, meno Srbi (Σρβίι) vzťahovali na Severanov,^[209] ale dozaista neodôvodnene. Serbii nie sú a nemôžu byť nič iné ako Srbi.^[210] Berúc do úvahy sídla Chorvátov poplatných Rusom (porov. č. 4), ich niekdajšie susedstvo na Bugu i Visle so Srbmi ok. 636, ktorí prešli do Ilyrika (porov. § 31, č. 1), a zvážiac to, že panovanie Rusov v tom čase nezasahovalo za Vislu, pokladám za pravdepodobné, že títo Srbi uvádzaní Konštantínom bývali tam, kde Nestor usadzuje Bužanov, t. na Bugu a odtiaľ ďalej na východ v susedstve Dregovičov. Boli to zvyšky onej do Ilyrika presídlenej srbskej vetvy, ktoré zostali tu v končinách veľkej vlasti, Konštatntínom Porfyrogenetom nazvanej Bielosrbiou, a odtiaľ sa tiahli na západ až takmer k Labe. Sem patri aj Dahmilovo vyjadrenie: V srbském jazyce jest zemie, jiejžto Charvati jest imie, hovoriace o pôvode Čechov z týchto Charvát, ako samostatnej krajiny niekdajšieho veľkého Srbska za Tatrami (porov. § 38, č. 2). U arabského spisovateľa Masudu [zomrel 956] sa síce medzi slovanskými národmi spomínajú aj Srbi (Serbîn); avšak ktorých mal na mysli, sa vôbec nedá určiť.^[211] Hoci potom prastaré a rozšírené meno Srbi v týchto severných územiach ako národné pomenovanie už veľmi skoro, t. už v 11. a 12. stor., súdiac podľa mlčania domácich letopisov a listín, celkom zaniklo, predsa však v inom použití, a to ako miestne meno, ale aj ako vyznačenie istého poplatku, sa zachovalo oveľa dlhšie, ba dokonca čiastočne až dodnes. Na rieke zvanej Veľa, v okolí Julky pod Pereslavom Zaleským, pripomína sa v listine kniežaťa Vasilija Vasilieviča r. 1462, tiež vo dvoch listinách veľkého kniežaťa Joanna Vasilieviča r. 1504, panstvo Serebož (porov. Sereb’ — národ u Nestora, Serebez — hrad v lat. list. 1064, § 9, č. 5);^[212] v súčasnosti nachádzame dediny Serben a Serbigal (t. Srbov koniec) v Livonoch, Serbino v gub. Petrohradskej, Serby v Minskej, Serbovskij v Černigovskej, Serbi a Serbinovka vo Volynskej a i., poľské do tohto počtu nerátajúc (porov. § 9, č. 5). V litovskom štatúte, písanom v bieloruskom jazyku [r. 1529 nasl.], sa často hovorí o istom poplatku ako serebszczyzna čiže sierbsczyzna. Už vyššie sme uviedli svoju domnienku, že toto slovo má s menom Srbov rovnaký koreň (§ 9, č. 5).^[213] Sú to jasné dôkazy niekdajšieho prebývania Srbov v oných severozápadných krajinách.

4. Meno Chorvátov je od mena Srbov v staroslovanskej histórii takmer neodlučiteľné; tak často sa jedno s druhým spája, jeden národ vedľa druhého sa usídľuje a uvádza. Preto aj my tu, keď hovoríme o Srboch, chceme hovoriť neodkladne aj o ruských Chorvátoch. Cisár Konštantín Porfyrogenet, ako inde ukážeme (§ 38, č. 2), menom Bielochorváty označuje veľké a hornaté tatranské krajiny. Avšak vedľa tohto všeobecného názvu nachádza sa uňho aj samotné meno Chorváti, pravda, v spojení nie dosť jasnom a určitom. On totiž hovorí: Chorváti (Xρωβάτι) bývajú pri horách vedľa Turkov.^[214] Turci sa u Konštantína Porfyrogeneta nazývajú Maďari; horami sa potom mienia najpravdepodobnejšie tatranské hory čiže Chrby, dodnes sa nazývajúce u Rusínov Horby. Že týchto Chorvátov uvádzaných Konštantínom okolo 949 možno hľadať plným právom vo východných Tatrách, vo vlasti Rusnákov, t. vo východnej Haliči a severovýchodnom Uhorsku, je zrejmé z ruských letopisov. Nestor, uvádzajúc slovanské národy sídliace v neskoršom Rusku dávno pred príchodom Variagov, hovorí medziiným: I žili v pokoji Poľania i Derevania i Severania i Radimiči i Viatiči i Chorváti. Dulebovia žili na Bugu, kde sú teraz Velyňania, a Uliči i Tiverci sídlili na Dnestri.^[215] Na tomto mieste — pri ktorom Schlözer nechápavo zvolal: Ako sa Chorváti sem dostali! — sa pod Chorvátmi myslia Haličania, neskôr podmanení Rusmi.^[216] Títo Chorváti boli už skôr pričlenení k ruskému štátu, najpravdepodobnejšie už za Olega r. 885 nasl.,^[217] lebo keď sa r. 906 (podľa rkp. Troického) Oleg vypravil na vojnu proti Grékom, medzi národmi, z ktorých boli zostavené jeho pluky, sa objavujú Variagovia, novgorodskí čiže iľmenskí Sloveni, Čudi, Kriviči, Mera, Poľania (kyjevskí), Derevania, Radimiči, Severania, Viatiči, Chorváti, Dulebovia i Tiverci.^[218] Je pozoruhodné, že i tu, ako vyššie, Chorvátov uvádza letopisec v susedstve Dulebov a Tivercov. Roku 981 vyhlásil Vladimír Mečislavovi poľskému vojnu s cieľom, ako sa zdá, vydobyť späť to, čo ovládol v Haliči Oleg a čo neskôr, možno za vlády slabého Jaropolka zaujali Poliaci. Vybojoval mestá Czerwień (inokedy i Čermno, Červenohrad, teraz dedina Čermo, na rieke Hučve, severne od Tyšovcov, blízko Vukijova, odkiaľ je meno Červenej Rusi), Przemysl a i. Tak odtiaľ i z iných strán stíhaní haličskí Chorváti sa napriek tomu pokúšali, spolu s ostatnými Slovanmi, o prinavrátenie dávnej samostatnosti a nezávislosti od cudzích panovníkov. Dozvedáme sa totiž, že ich Vladimír znovu r. 993, nepochybne preto, že sa vzopreli jeho vláde, vojensky napadol, a nevieme, ako sa to skončilo, či mierom, alebo víťazstvom.^[219] Takmer k tomu istému času sa u poľských i nemeckých analistov objavuje zmienka o vojne medzi Boleslavom I. [992 nasl.] a Vladimírom, vedenej nevedno z akých príčin: Kadłubek tu dopĺňa i pokorenie Chorvátov.^[220] Podľa týchto svedectiev je pochybné, žeby títo východní Chorváti patrili k oným Bielochorvátom, ktorých si český vojvoda Boleslav II. pred r. 972 na určitý čas podmanil svojej vláde, rozšíriac vraj hranice svojho panstva ďaleko za Krakov až k rieke Bugu a Stryji. Nemôžeme však vôbec pochybovať o tom, že títo Chorváti, o ktorých je zmienka v ruských a poľských letopisoch, boli obyvatelia východnej Haliče, hoci hranice ich krajiny, najmä na severe, kde susedili so Srbmi, je ťažko určiť.^[221] Možno ich považovať za východnú odnož veľkého národa nazývaného Bielochorváti, o ktorom pojednáme širšie v článku o Slovanoch laských (§ 38, č. 2). Boli totiž potomkovia dávnych Karpov (§ 10, č. 10), zdediac od nich toto prastaré meno, pochádzajúce od Chribských hôr čiže Chrbov, v ktorých úbočiach bývali. Po vysťahovaní ich veľkej časti do Ilyrika zaujali ich sídla iné slovanské rodiny, ktoré pomiešaním s pôvodnými obyvateľmi splynuli s neskoršími Rusnákmi v Haliči a v Uhrách.^[222] Okrem týchto vyššie spomenutých Chribov, pomenovaných podľa tu susediacich Rusínov Horby, pripomínajú niekdajšie sídlenie Chorvátov pod nimi dediny Horb, Horbok, Horbov, Horbovica, Horbače, Zahorb, Hribiči, Hribova, Hribovce a ešte výraznejšie Chrewt v okruhu Sanockom, Charwin, Charzewice (štyri dediny) vo východnej i západnej Haliči, s ktorými treba porovnať meno otca rodu v Poľanoch Choriv, horu Chorivica,^[223] ulicu v Novgorode Chrevkova,^[224] panstvo Chorvača v újazde Tverskom,^[225] dedinu Chorov v gub. Volynskej atď. Pravda, v pokračovaní našich rozpráv nájdeme Chorvátov aj v mnohých iných, neraz veľmi vzdialených krajinách, v okolí Krakova a západných Tatier, v Krkonošiach, Polabí, v Štyrsku a Ilýrii. Ktorí z nich odkiaľ vyšli, o tom budeme uvažovať na príslušnom mieste.

5. Kriviči, ktorých predkov, spomenutých Ptolemaiom, sme už skôr (§ 10, č. 10) stotožnili s Karvonmi, sa pod týmto svojím presnejším menom v dejepise prvýkrát spomínajú u Konštantína Porfyrogeneta a Nestora. Vypočujme si najprv svedectvo obidvoch spisovateľov: „Slovania poplatní kyjevským Rusom,“ tvrdí Konštantín, „menovite Krivičania (Kριβηταιηνί), i Lučania (Aνζανήνι), i ostatní Slovania, v zimnom čase na svojich horách sekajú a vydlabávajú loďky (monoxyla), na jar potom, keď sa sneh teplom roztopí, spúšťajú ich do blízkych jazier.“ A hneď ďalej: „Ruské kniežatá na začiatku mesiaca novembra… vydávajú sa vyberať dane po Slovanoch do miest Teverkov, Dregovičov, Krivičov (Kριβιτζών), Srbov a iných Slovanov, ktorí sú poplatní Rusom.“^[226] Istejšie správy o ich sídlach nám podáva Nestor. O najstaršej jemu známej dobe píše takto: „Mali svoju osobitnú vládu (panstvo) Poľania, Derevania svoju, aj Dregoviči svoju, aj Slovieni svoju v Novgorode, a inú na Polote, títo sú Poločania: od nich ďalej Kriviči, ktorí sídlia pri prameňoch Volgy a Dviny i Dnepra, ktorých mesto je Smolensk, tu určite sídlia Kriviči: od nich ďalej Severania atď.“^[227] Podotýkame, že v ďalšom popise slovanských i neslovanských národov Nestor meno Krivičov úplne vypúšťa. Avšak v pokračovaní svojej rozpravy, opisujúc mravy a obyčaje jednotlivých slovanských národov, Poľanov, Drevanov, Radimičov, Viatičov, Severanov, pripája náš letopisec Krivičov výslovne k týmto Slovanom.^[228] Ďalej o nich uvádza, že r. 859 platili daň Variagom spolu s Čudmi, Slovanmi, Mera a Vesmi; r. 862 svojich pánov vyhnali za more, ale hneď na to, keď nemal kto vládnuť ich národom, spojili sa s Čudmi, Slovenmi a Vesmi a pozvali variagoruské kniežatá.^[229] Knieža Truvor sa usadil v ich meste Izborsku. A keď po smrti svojich dvoch bratov [864] pripojil Rurik ich krajiny k svojmu panstvu, hovorí Nestor, že rozdal svojim mužom mestá, jednému Polotesk, inému Rostov, inému Bielojazero, a do týchto miest prišli Variagovia, lebo vraj prví obyvatelia v Novgorode boli Slovania, v Polotsku Kriviči.^[230] Z toho jasne vysvitá, že Poločania, vtedy pod vládou Rurikovou, boli tiež Kriviči, ktorí sa od izborských, smolenskyeh a iných Krivičov odlišovali pôvodne len vládou, a nie svojím pôvodom ani jazykom. Roku 881 vyliahol Oleg s Variagmi, Čudmi, Slovenmi, Vesmi i Krivičmi (t. izborskými a polotskými) proti Krivičom smolenským, ktorí mu svoje mesto dobrovoľne odovzdali.^[231] V čase ťaženia Olega [906] a Igora [944] proti Grékom spomínajú sa medzi ich plukmi aj Kriviči.^[232] Takisto keď Vladimír zaútočil [980] na Rogvoloda, polotské knieža, mal u seba Variagov, Slovenov, Čudov i Krivičov.^[233] Roku 990 osadzoval nimi hrady v bojoch proti Pečencom.^[234] Roku 1127 knieža Mstislav Vladimírovič ich zovšadiaľ zhromaždil do vojny, a ich hrady sa nazývali Iziaslav, Striežev pri Borisove, Logožsk i Driutsk.^[235] Potom sa meno a pamiatka Krivičov v týchto severných krajinách z histórie vytráca; naproti tomu sa však zachovalo meno krivickej krajiny na Bielorusi, na rozhraní gub. Vilnianskej, Minskej a Grodnianskej, a to až do prvej štvrte 14. stor. Keď teda pruský maršal Henrich na jeseň r. 1314 podnikol vpád do Litvy, rozprávajú letopisci, že prišiel do krajiny Krivičov, zaujal mesto Novohrádok, ale hrad nazvaný Kriviči na rieke Nemene sa márne usiloval dobyť.^[236] Táto krajina Krivičov teda ležala severne od Novohrádku, tam, kde až podnes sa nachádzajú dedina Kriviči na Nemene (Kriwitz castrum), mesto Krevy a niekoľko dedín Krivici, Krevny, Krevene. Z týchto rozličných svedectiev možno ľahko usudzovať o niekdajšej rozšírenosti mena a sídel Krivičov. Ich hlavné a prastaré mestá boli Izborsk,^[237] Pleskov, Polotesk, Smolensk a Toropec. Izborsk čiže Sboresk, Sborsk, ktorého čisto slovanské meno nevedomci mylne prekrucovali na nemecké Isaborg,^[238] teraz na rieke Schodnici, niekedy vraj hrad Slovensk blízko prameňov nazývaných Slovanské pramene, sídlo kniežaťa Truvora [862 — 864], rozkvetom Pleskova začal upadať a teraz sa pýši iba zrúcaninami.^[239] Pleskov, v Novgorodskom letopise Pl’skov, teraz skrátene Pskov, v staronemeckých pamiatkach Plessekove, od slova pleso t. jazero, pretože stojí pri veľkom plese. Tu sa narodila Oľga, (v blízkej dedine Vybutsk), tu sa r. 903 vydala za Igora, a jej láskavým zveľaďovaním Pleskov čoskoro dosiahol veľkú slávu. Jeho obyvatelia a priľahlé krajiny, nazvaní v ruských letopisoch Pleskoviči, Pl’skoviči, v bojovnosti a bezuzdnej slobode sa pretekali s Novgorodčanmi (Pleskov sa nazýval „vtoryj Novgorod, menšij brat Novgoroda“).^[240] Je pozoruhodné, že prastaré mesto toho istého mena (Pleskova, Pliskova) sa nachádzalo aj v slovanských Bulharoch. Mesto Polotesk, Polot’sk, Poltiesk, Poltesk, teraz Polock, pri sútoku Poloty a Dviny, sa už v r. 864, 907, 980 spomína ako hlavné mesto Poločanov. Pred r. 980 im vládol variažský údelný knieža Rogvolod. V škandinávskych povestiach sa veľmi často nachádza meno mesta a kraja Palteskja, Pallteskja. Bolo totiž pre svoju výhodnú polohu na Dvine obľúbeným stanovišťom škandinávskych dobrodruhov. Smolensk, Milmiska (Mιλινισκή) u Konštantína Porfyrogeneta, ktorý ho zaraďuje medzi hlavné ruské mestá, pripomínajúc, že sa z neho plavia koráby po Dnepri až do Kyjeva,^[241] ako sme videli, r. 881 sa vzdal Variagom, a potom dlhý čas zohrával vynikajúcu úlohu v ruskej histórii. Podľa Archangeľského letopisu r. 864, keď Askold i Dir, pustiac sa Dneprom, ovládli Kyjev, bol už mocný a ľudnatý, že títo dobrodruhovia si naň netrúfali.^[242] Podľa mesta sa aj obyvatelia tej krajiny nazývali Smolňania, Smoľania. Treba poznamenať, že kraj a ľud toho istého mena, t. Smoleny, Smolenci, sa nachádzal aj v bulharských a polabských Slovanoch (§ 30, č. 4, § 44, č. 7). Že mesto Toporec je tiež starodávne sídlo Krivičov, dokazuje dodnes jeho prímeno Krivitepsk, Krivič čiže Krivig u jednoduchého ľudu.^[243] Pristúpme však už k posúdeniu otázky, či boli Krivici Slovania alebo Neslovania. Preučenému a tým často nad mieru hĺbavému, avšak v slovančine nie veľmi zbehlému Schlözerovi prišla na um akási pochybnosť o slovanskosti Krivičov, v ktorých on, bez vyloženia dôvodov, mienil hľadať Lotyšov.^[244] Hoci potom Karamzin, dobre rozumejúci svojim prameňom, Krivičom bez rozpakov určil miesto medzi Slovanmi, nesúdny tlmočník ruských dejín v Nemcoch, Strahl, nepochybne súc vedený Schlözerovými slovami, nemohol sa zdržať, aby vo svojej nemeckej histórii Ruska Krivičov už dôverne a s istotou, pravda, bez najmenšieho dôvodu, nevyhlásil za Lotyšov.^[245] Hmatateľný blud tohto spisovateľa každý ľahko odhalí, ktokoľvek starostlivou, nezaujatou mysľou zváži nasledujúce okolnosti:

a) Nestor vydáva na jednom mieste^[246] Poločanov výslovne za Slovanov, a na inom mieste^[247] hovorí, že Poločania sú od prvopočiatku Kriviči. Ak boli polockí Krivici Slovania, boli nimi istotne aj ostatní, t. izborskí, pleskovskí, smolenskí a i.

b) Konštantín Porfyrogenet, o stošesťdesiat rokov starší od Nestora, čerpajúci svoje verné správy o Rusku nepochybne z úst rodených Rusov, nazýva Krivičov dvakrát výslovne Slovanmi.^[248]

c) Ako meno národa Kriviči, tak i mená ich najstarších miest a hradov, Izborsk, Pleskov, Smolensk, Polotsk, Strežev, Driutsk atď., majú buďto aspoň látku i formu spoločnú, buďto aspoň svojou formou sú zjavne slovanské. V mene Kriviči je odvodzovacia slabika rus. -ič, cyr. -išt, srb. -ić, poľ. a čes. -ic, ktorá ako zdrobnená forma korenného slova označuje rodovosť čiže pôvod od otca rodiny, podobne ako grécke -ides (ιδη), a okrem toho sa používa aj na označenie pôvodu z niektorého mesta; porov. Radimiči, Viatiči, Lutiči, Uliči, Pleskoviči, Nizoviči, Tveriči, Moskviči atď.

d) Lotyši prenesením mena svojich najbližších susedov na národy sídliace za nimi už od starodávna pomenúvajú všetkých ruských Slovanov Krevy, sg. Kreevs, a ruskú krajinu Kreevusemme, čo by sa iste nebolo stalo, keby Kriviči boli ich rodáci: lebo iba vládcovia a kadejakí pisárikovia prenášajú meno svojho ľudu na cudzokmenných susedov, ale nie národy samotné.

e) To, že Nestor v popise slovanských národov v Rusi podľa rkp. Lavrentijevského str. 6 Krivičov menovite nespomína, stalo sa nepochybne len náhodou a nepozornosťou, a nemožno z toho voči ich slovanstvu vyvodzovať nijaké závery. Veď ich nespomína ani medzi Neslovanmi! V onom popise chýbajú aj mená Radimičov a Viatičov: treba preto hneď popierať, že títo boli Slovania? Na iných miestach stoja však Kriviči všade v spoločnosti slovanských národov: tak napr. keď letopisec opisuje mravy Slovanov, sú tam Poľania, Drevľania, Radimiči, Viatiči, Severania, Kriviči, takisto r. 944 v čase Igorovej výpravy sa spomínajú spolu Poľania, Slovieni (iľmenskí), Kriviči, Tiverci.

f) Sú stopy, najmä v miestnych a osobných menách, že aj v iných slovanských krajinách, kam sa Lotyši nikdy nedostali, napr. v Ilýrsku a Polabí, nachádzali sa Kriviči, presídlení tam s inými svojimi bratmi.

g) Neslovanskosť čudských či lotyšských takzvaných Krevingov na pomedzí Žmudi, hŕstky ľudu, podľa toho, čo sme o nich vyššie poznamenali, nemôže byť z tohto dôvodu prekážkou pravdy (§ 14, č. 5). Vecami neistými, nejasnými, sa nedajú vyvracať veci isté a dokázané. Meno tráckych Krovyzov čiže Krivyzov sa zhoduje ešte výraznejšie: kto by však preto ich samých, bez iných dôvodov, za Krivičov alebo týchto za Trákov smel vyhlásiť! Tým spôsobom by sme Krivičov ľahko v ktoromkoľvek kúte sveta mohli nájsť a zbratať s iným národom.

h) Že Nestor tak často Krivičov oddelene od Slovanov pripomína, môže miasť len nevedomcov: určite vo všetkých týchto prípadoch sa menom Slovanov mieni iba iľmenská čiže novgorodská vetva slovanského kmeňa, nie celý kmeň. Meno Krivičov čiže Krevičov, pôvodne hádam vlastné len niektorej rodine alebo obyvateľom niektorého mesta, o čom sa nedá rozhodnúť, všeobecným postupom národných mien, sťahovaním, obchodom, podmaňovaním, sa tak rozšírilo, že v 9. stor. už bolo jedno z najznámejších na severe, pridávané slovanským obyvateľom gub. Pskovskej, Polockej, Vitebskej, Smolenskej a čiastočne Minskej i Tverskej. Okrem už uvedených Izborianov, Poločanov, Smolňanov, neskoršie Vitebľanov a i., pridávam k týmto Krivičom aj Lučanov, ktorých meno sa spomína u Konštantína Porfyrogeneta (Λνζανήνι, Λνζνίνι, t. Łączanie, novopoľ. Łęczanie, jedn. č. Łączanin, novopoľ. Łęczanin), potom sa uvádza v letopisoch Novgorodských i v ruských listinách. Konštantín ich dáva vedľa Krivičov, tvrdiac, že Slovania sú poplatní Rusom. Kriviči, Lučania a iní si vo svojich horách v zime hotovia loďky a na jar ich po vystúpených riekach spúšťajú do jazier:^[249] z čoho usudzujem, že spolu susedia. Vôbec mi neprekáža, že na inom mieste ten istý Konštantín spomína Lučanov v spoločnosti Uličov, Drevanov a iných Slovanov, čo susedov Pečencov.^[250] Z Novgorodských letopisov a z listín ruských kniežat je zrejmé, že oni boli obyvatelia krajiny menovanej Luky, t. oblasti terajšieho mesta Veľké Luky v gub. Pleskovskej.^[251] Lelewel, Karamzin a iní naproti tomu ich usadzujú v okolí mesta Luck na Volyni, nerozlišujúc meno Luck namiesto Lucesk, Lučesk,^[252] pôvodne hádam Luťsk, od koreňa Lut, Luta (porov. Polock, Plock namiesto Polotesk, Šack namiesto Šatesk a i.) V mene Lučania (Łączanie, Łęczanie) je nosová hláska, v názve Luck u najstarších poľských dejepiscov to nie je. A nedá sa poprieť ani to, že obyvatelia obidvoch týchto okolí sa niekedy nazývali Lučania.^[253] Pri takejto rozšírenosti mena Krivičov niet divu, že jeho stopy a pamiatka v týchto krajinách sa zachovali ešte až podnes. Tu pripomíname len mesto Krevy a dediny Kriv’sk, Krivany, Krevny, Krevene v gub. Vilnianskej, tri dediny Kriviči a rieku Krivča v Minskej, dedinu Kriviči na Nemene v Grodnianskej, dedinu Krivičin v Smolenskej atď. Aj v iných slovanských krajinách sa vyskytujú tie isté miestne mená, ktoré možno nie bezdôvodne považovať za pamiatku niekdajšieho prebývania v tých krajinách rodín pochádzajúcich z Krivičov. Sem patria napr. dediny Krewińce Krewniszki vo vojvod. Augustow., Krzywice, Krzywiczki v Mazov., Krzywice v Haliči, Krivića ostrov a i. v Srbsku, Krivici v Pomoranoch, v Zaodransku (Stoyzlavus de Criuz v list. 1319 u Kosegartena)^[254] atď.

6. Meno Dregovičov (Δργβιταί) sa po prvýkrát nachádza u Konštantína Porfyrogeneta. Tento spisovateľ ich spomína na mieste už často uvádzanom,^[255] a to v zozname slovanských národov poplatných kyjevskému kniežaťu, ale obšírnejšie správy o nich nepodáva. Rovnako nedostatočné, avšak na určenie sídel vždy o niečo platnejšie je to, čo o tomto národe zapísal náš Nestor. Podľa neho bývali Dregoviči medzi riekami Pripiaťou a západnou Dvinou.^[256] Na inom mieste ich zaraďuje medzi slovanské národy majúce niekedy vlastnú správu čiže domácu vládu, neskôr potom pričlenené k ruskému mocnárstvu.^[257] Iných podrobnejších správ o tomto národe ani u Nestora, ani v iných letopisoch niet; preto tak hranice ich krajiny, ako ani čas, v ktorom sa dostali pod vládu Rusov, podrobne a s dokonalou istotou určiť nemožno. Achmatov ich sídla umiestňuje do celej oblasti Bereziny; avšak čas ich pričlenenia k ruskému štátu je veľmi chybný, lebo je isté, že ich pričlenil k svojmu panstvu až Vladimír Veľký po porážke polockého kniežaťa Rogvoloda [980].^[258] Dávno predtým, okolo r. 949, uvádza ich Konštantín Porfyrogenet medzi poplatníkmi Rusov. Achmatov delí vlasť Dregovičov pred jej zaujatím Vladimírom na dve časti: hornú polovicu pripája k polockej vlasti čiže Rogvolodovmu kniežatstvu; dolnú nazýva turovskou vlasťou. Ak Rogvolod, ako sa predpokladá, dostal od ruského kniežaťa časť dregovickej krajiny do léna (područenstva), musela ona už skôr sa nachádzať v moci kyjevských Rusov. O turovskej vlasti Nestor len zbežne niečo načrtáva týmito slovami: Určite Rogvolod prišiel zo zámoria a vládol v Polocku, zatiaľ čo Tury v Turove, po čom dostali svoje meno aj Turovci.^[259] Archangeľský letopisec menuje síce Tura Rogvolodovým bratom; avšak toto jeho svedectvo je neisté, a výklad Nestora v tom zmysle, žeby i Tury bol Variago-Rusom, sa mi zdá veľmi neodôvodnený. Ako Turov a Turec, tak aj Tur, Tury^[260] je prastaré miestne i osobné meno u Slovanov. Som si istý, že Nestor sa dotkol celej tejto veci iba podľa národnej povesti, v ktorej sa hlásalo, že ako Kyjev od Kyja, tak aj Turov od Tura čiže Turyho sa odvodzoval. Títo údajní zakladatelia miest a otcovia rodín i národov sú príliš často iba výplodmi fantázie, nemožno na nich zakladať históriu. Turov bolo kedysi veľké a slávne mesto, teraz je to len biedne mestečko v Minskej gubernii v Mozyrskom okrese nad riekou Pripiaťou. Tam od konca 10. až do začiatku 13. stor. sídlili údelné kniežatá, t. odvtedy, čo Vladimír usadil v Turove [988 — 900] svojho syna Sviatopolka. Bolo tu zároveň sídlo osobitného biskupstva, zriadeného pravdepodobne na konci 11. stor. a nazvaného Turovskou i Minskou eparchiou.^[261] Obyvatelia mesta a tohto kraja sa nazývali Turovci, o ktorých je často zmienka v ruských letopisoch. Možno sa meno týchto Turovcov uvádza už v zemepisných zápiskoch Mníchovského rukopisu, kde čítame: Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, najukrutnejší ľud;^[262] hoci ja som skôr tej mienky, že týmto menom sa myslia Tiverci. Pravda, či Turovci patrili k Dregovičom, je vec veľmi pochybná. V našom čase, pokiaľ mi je známe, sa nezachovali žiadne stopy mena Dregovičov v ich vlasti, lebo žeby Dorogobuž, Drogičin a i. mestá boli tak nazvané podľa nich, ako predpokladajú ruskí a poľskí spisovatelia, to žiadny znalec slovanského jazyka nemôže prijať za správne.^[263] Koreň mena Dregovičov je mužské meno Drag, z toho sa odvodzuje pravidelné rodové meno Dragiči čiže Dragoviči (tak sa skutočne nazývajú ich rodáci v Bulharoch u Byzantíncov), a potom obyčajnou zmenou a na e po r je Dregoviči (porov. rus. rebenok, rebiata, Moreva, Naprežie, o čom nižšie č. 15). Dregoviči sa nachádzali aj v bulharských Slovanoch, ako uvidíme na príslušnom mieste (§ 30, č. 4), ba dokonca aj v Nemcoch, súdiac podľa mena dediny Dragaviz [nov. 946], Drogavizi [1150], neskôr Drogenz, Dreetz.^[264] — Vedľa vlasti Dregovičov, a to podľa môjho názoru severozápadne v susedstve Litvanov sídlili Suselci čiže Susola, o ktorých v ruských letopisoch, menovite v dodatkoch k Nikonovským a iným sa uvádza toto: Roku 1059 Iziaslav vytiahol na Ssolov, i nariadil im dávať daň po 2000 hrivien z celej krajiny; ale tí, hoci to prisľúbili urobiť, po odchode vojska sa vzbúrili a vyhnali Iziaslavových výbercov a mestá a dediny až pod Juriev (Dorpat) pálili. Nakoniec sa s nimi zrazili Pleskoviči i Novgorodci; Rusov bolo pobitých tisíc, a Ssolov nespočetné množstvo.^[265] Výklad tohto miesta neosvetľujú ani Tatiščev ani Karamzin; prvý ich zamieňa so Žmudinmi,^[266] druhý so Solodamistami, Sloncami, Solingami, ktorých spomínajú poľskí dejepisci. No meno Solodamisti, ako ho zapísal Karamzin, je vlastne spotvorene slovo sodomitae u Kadłubka, omylom sem vtiahnuté, Solingovia (u Cromera a Długosza Slonenses) čiže Slonci (Slonenejci u Blažowského, Slonejci u Naruszewicza) bývali v oblasti rieky Drvenca medzi Prusmi a Mazovmi, kde dodnes chudobné mestečko Słońsk opodiaľ odtiaľ na Visle uchováva ich pamiatku, a pritom nemá žiadne zväzky so Suselcami.^[267] V niektorých letopisoch vedľa slova Ssoli je, pravda, aj prípisok Kolyvanci, t. Revelskí, a v Livonoch na rieke zvanej Salis sa nachádzal okres Saletsa; ani tak sa mi nezdá pravdepodobné, žeby tu o takej malej hŕstke ľudu bola reč. Je omnoho pravdepodobnejšie, že týmto menom sa myslí národ Susola čiže Suselci, slovanského pôvodu, sídliaci hlbšie na západe medzi Litvanmi a Lotyšmi, o ktorom sa podľa Tatiščeva zmieňujú poľskí letopisci. Či boli títo Suselci potomkovia oných Suslov, s ktorými bojoval podľa Snorrových povestí švédsky kráľ Ingvar [asi v 6. stor.] niekde v Estónoch alebo v Kuronoch, tam ho zabili a pochovaný je v mohyle pri meste Adalsyssel, sa neodvážim tvrdiť, ale pokladám to za veľmi pravdepodobné.^[268] Slovanský ľud s tým istým menom, t. Susli, Suselci, u inojazyčných spisovateľov Siusla, Syseli, Siusili, Susali atď., sa objavuje aj v Germánii na rieke Mulde medzi Žiticmi a Koledicmi (§ 44, č. 10), a nemožno pochybovať o tom, že s inými Slovanmi vyšiel z tejto krajiny. Slovanstvo týchto západných Suselcov je spolu najsilnejším dôvodom slovanského pôvodu východných, aj keď hádam neskôr uprostred medzi Lotyšmi a Litvanmi odnárodnených a do nich včlenených. Hoci sídla Suselcov na rozhraní Slovanska, Litvy a Lotyšska nemožno uviesť s dokonalou určitosťou, predsa však, súdiac podľa polohy ostatných národov a niektorých zachovaných mien, pokladám za najpravdepodobnejšie, že sa nachádzali na ľavom brehu rieky Dviny, — vo východnom kúte Kuronska, kde sú dve riečky Susy, jedna pritekajúca zľava do Dviny nižšie od Jakobstatu, a druhá spájajúca sa s Nemmusom (Memelj) a s Weesitom do rieky Leelu (Aa), — s niekoľkými rovnomennými dedinami. Tak sa zdá, že od tejto rieky vzniklo aj ich meno.^[269] V liste Žolkewského 1610 nachádzam mužské meno Fedor Suselin.^[270] V mene dedín Siselgal, t. Suselský čiže Suslov koniec (porov. Serbi-gal, Let-gola, Prejsigola a i.) v Livonoch v rižskom kraji (podľa Olearia, u novších autorov skomolené Süssegall, Sissegall), Susi v gub. Kalužskej, Susly vo Volynskej bližšie k Novgorodu Vol., aj kolónie v Saratovskej, Suslovka v Mogilev., Suslovo v Orlovskej, Susalova a Suslova v Pskovskej, Susulov, Susulovka vo východnej a Seselov v záp. Haliči atď., trvá ešte až podnes pamiatka tohto slovanského národa. Boli odnožou Suslov aj v Štyrsku, o ktorej nižšie v § 36, č. 1.

7. Radimiči a Viatiči pochádzali podľa starobylého ľudového podania, ktoré nám zachoval Nestor, z pokolenia Lechov. Boli vraj dvaja bratia v Lechoch, Radim a Viatko, ktorí sa odtiaľ presídlili a usadili sa na severe — Radim na Soži, podľa neho sa nazvali Radimiči, a Viatko so svojím rodom na Oke, od neho dostali meno Viatiči. I žili tu dlho v pokoji s ostatnými slovanskými vetvami.^[271] Že meno obidvoch národov pochádza od otca rodu, dokazuje nám jeho zakončenie (Viatko je zdrobnené od Viata, u južných Srbov Vijata muž. m.), hoci podobné formy bývajú tvorené aj od miest. Je nad všetku pochybnosť, že Radimiči i Viatiči boli skutočne z rodu Lechov: za Nestorovho času pamiatka tohto sťahovania mohla byť v národe ešte čerstvá, a nepochybne aj v jazyku líšiacom sa od blízkych susedov, iľmenských Slovanov a Severanov. Týmto svedectvom sa veľmi zreteľne potvrdzuje sťahovanie Slovanov z krajín nadvislianskych na sever, o čom svedčia aj mnohé iné okolnosti. Nižšie zistíme, že aj kyjevskí Poľania pochádzali najpravdepodobnejšie z Kujav a vislianskych Polian (č. 10). Čo do času, som si istý, že to usadenie je staršie než tlačenica národov na západ i juh, ako aj sťahovanie Slovanov do Zaodria a Podunajska, ktoré sa začalo už v 2. a neskôr húfne v 4. stor. V tejto búrlivej dobe nie je pravdepodobné, žeby sa bol ktorýkoľvek slovanský národ vysťahoval proti prúdu na sever. Mravy Radimičov i Viatičov opisuje Nestor farbami nadmieru čiernymi a škaredými, čo mu však, ako priaznivcovi svojich rodákov Poľanov a nenávidiacemu vieru pohanských Slovanov, aj s ohľadom na takéto obmedzenie nemožno zazlievať.^[272] Radimiči a ich susedia Poľania, Severania i Viatiči, ako najďalej na severovýchode usídlení a vystavení do rany Uralcom, sa veľmi skoro dostali do poplatnosti Chazarov. Roku 885 ich správca Oleg pripojil k svojmu mocnárstvu a dohodol sa s nimi, aby neplatili viac peňažnú daň Chazarom, ale jemu.^[273] Roku 906 ich pluky bojovali pod Olegom proti Grékom.^[274] Neskôr sa usilovali vymaniť sa spod poddanstva ruských kniežat, ale Vladimírov vodca Vlčí Chvost ich premohol na rieke Piščane [984],^[275] odkiaľ vzniklo aj hanlivé porekadlo na Radimičov u ostatných Rusov: Piščanci pred Vlčím Chvostom utekajú.^[276] Od tej doby sa správali, ako hovorí Nestor, pokojne, zostali pod vládou Rusov, a potom sa už o nich viac nepíše. Viatičov, takisto z rodu Lechov, usídlených od svojich bratov Radimičov ďalej na východ na rieke Oke v gub. Kalužskej, Tulskej a Orlovskej, najbežnejšie spomínajú letopisci zajedno s nimi.^[277] Boli, ako sme už uviedli, poplatníci Chazarov,^[278] v ktorom stave zostávali o niečo dlhšie ako ich susedia Radimiči a Severania. Prekvapujúco sa r. 906 medzi Olegovými plukmi proti Grékom spomínajú aj Viatiči.^[279] Boli to hádam dobrovoľníci. Roku 964, keď ich navštívil Sviatoslav a chcel si ich získať, boli ešte poplatníci Chazarov, alebo aspoň sa za takých vydávali. Avšak o dva roky [966] si ich Sviatoslav podrobil silou.^[280] Je pravdepodobné, že to, čo východní spisovatelia rozprávajú o vpáde Slovanov poplatných Chazarom do Gruzie [944], sa má vzťahovať na týchto Viatičov.^[281] Za Vladimíra sa dvakrát [982 a 983] pokúsili o vydobytie svojej slobody, ale vždy boli porazení.^[282] Spomínajú sa ešte okolo r. 990, keď Vladimír počas vojny s Pečencami staval hrady a osadzoval ich Viatičmi a inými Slovanmi a Čudmi.^[283] Z miest nimi obývaných letopisec Nestor neuviedol žiadne po mene; je však pravdepodobné, že hrad Viatičesk založili aj obývali oni.^[284] Poľskí spisovatelia s veľkou námahou, hoci s malým úspechom, hľadajú pôvod a počiatočné sídla Radimičov i Viatičov v Poľsku, nachádzajúc ich na rieke Rade, tečúcej do Sanu, pri mestečku Radymna v Haliči atď.^[285] Ak však pochádzali z Lechov, nemohlo to byť odinakiaľ iba z Veľkopoľska a dolnej Visly: lebo v oblasti Sanu a vôbec vo východnej Haliči určite bývali pôvodne Chorváti.

8. Nestor uvádza Bužanov v zozname slovanských národov poplatných Rusom. Bužania, hovorí, sa tak nazývajú preto, že bývali na Bugu, neskôr Velyňania,^[286] t. v neskorších časoch sú nazvaní Velyňania, Volynci, podľa niekdajšieho mesta Volyne medzi Vladimirom a Ľvovom, ako to vhodne vykladá Karamzin.^[287] Pôvodca zemepisných zápiskov v Mníchovskom rukopise, starší od Nestora, poznamenal o Bužanoch toto: Bužania majú dvestotridsaťjeden miest.^[288] Na inom mieste u Nestora čítame, že meno Velyňanov za jeho času už bolo prešlo i na Dulebov.^[289] Z toho je zrejmé, že prímeno Velyňanov, niekedy oveľa obmedzenejšie, t. vzťahujúce sa iba na obyvateľov okolia mesta Volyne, blízko prameňov Bugu, v priebehu čias úplne vytlačilo staré a rozšírené mená Dulebov i Bužanov. Či sa na týchto ruských Velyňanov, alebo skôr na poľských Wieluńčanov, usídlených medzi Prosnou a Wartou, vzťahuje správa Zemepisca Bavorského: Velunčania majú sedemdesiat miest,^[290] ťažko, pravda, rozhodnúť. S trocha väčšou istotou sa možno domnievať, že títo Velyňania sa u Masudu uvádzajú ako Velinâna.^[291] Ešte iní Veliňania boli obyvatelia Velinu čiže Vinety na rovnomennom ostrove, o ktorých bude reč inde (§ 44, č. 6). Striedanie hlások e a o v slovách Velun, Volyň, Velyňania, Volyňania, Volynci je nášmu jazyku prirodzené; porov. pepel a popel, který a ktorý, bebr a bobr, Veles a Volos atď. V Lavrentijevskom rukopise Nestora je písané síce dvakrát Velyňania, avšak na treťom mieste je Volyň: Jaroslav vraj zobral Rusov, Variagov i Slovanov a vytiahol proti Boleslavovi a Sviatopolkovi, prišiel na Volyň, i stáli tu po obidvoch stranách rieky Bugu [1018].^[292] — Som si istý, že obyvatelia poriečia Narvy, vtekajúcej od severu do dolného Bugu, sa v mníchovských zemepisných zápiskoch nazývajú Neriuani, t. Nareviani, o ktorých sa hovorí, že majú sedemdesiatosem miest.^[293] Pravda, už vyššie som podotkol, že práve v týchto končinách, t. okolo dolného Bugu i Narvy, a odtiaľ ďalej vo vlasti Nestorových Dregovičov treba vykazovať sídla Srbov, ktoré Konštantín Porfyrogenet uvádza najmä medzi poplatníkmi Rusov (č. 3). — Do susedstva Bužanov, do vlasti neskorších Volyncov, dáva Nestor aj Dulebov, o ktorých, — ako sme vyššie vyložili, — podľa starého podania rozpráva, že nešťastným osudom boli upadli do ťažkého jarma hnusnej poroby neľudských Avarov, avšak čoskoro nato ich morová rana, ktorej ich utláčatelia podľahli, konečne vyslobodila (§ 27, č. 3).^[294] Na inom mieste Nestor spomína, že Dulebovia niekedy sídlili pri Bugu, tam vraj, kde sú teraz Velyňania.^[295] Kedy a ako sa dostali pod ruskú vládu, to som nikde nenašiel. V Olegovom vojsku sa na výprave proti Grékom [906] zúčastnili aj Dulebovia.^[296] Potom o nich v ruských letopisoch niet zmienky. Arabský spisovateľ Masuda zapísal ich meno v zozname Slovanov ako Dulabe.^[297] Neskôr Długosz ich nachádzal vo Volyni, považujúc ich za obyvateľov Lucka.^[298] Rodiny tejto vetvy sa už čoskoro rozptýlili ďaleko po Slovanstve. V listine Vladislava Sigismundoviča r. 1611 sa spomína Dulebino, dedina neďaleko rieky Paže, a v inej listine veľkého kniežaťa Joanna Vasilieviča r. 1504 Vasko Duliepin.^[299] Až dodnes sa tak v krajinách niekedy nimi zaľudnených, ako aj vzdialenejších zachovalo ešte meno Dulebov v niekoľkých dedinách, a to Duliby na rieke Turji blízko Turiska,^[300] Duliby blízko Horynu medzi Annapolom a Huščou, Duliby — tri dediny vo východnej Haliči,^[301] Duliby na rieke Stripe v gub. Podolskej, Dulevčizna čiže Dulebčizna v gub. Grodnianskej, Duleby na rieke Oľse, ľavom prítoku rieky Bereziny v gub. Minskej, Dulebina v gub. Tulskej východne od Kaširy na Smeve atď. Ak pripustíme, že mená Duleb a Dolob sa podobajú a vznikli z jedného koreňa (čo do formy porov. Kaš-eb, Ser-eb, gar-eb čiže ger-eb a i.), nájdeme Duleby i na mnohých iných miestach v Rusoch; tak napr. malé jazierko Dolobskoje čiže Dolebskoje (podľa niektorých i Dulebskoje), spomínané už r. 1101 v ruských letopisoch,^[302] na ľavej strane Dnepra pri Kyjeve, Dolobov, dedina v gub. Grodenskej, Dolbino a Dolbilovo v Kalužskej, Dolbenkino v Orlovskej, Dolobova v Haliči atď. Nemenej dôležité je to, že i v Čechách a v panónskom Zadunajsku niekedy bývali rodiny Dudlebov, rovnomenné a nepochybne príbuzné týmto volynským Dulebom (§ 40, č. 2, § 42, č. 2), lebo v slove Dudlebi d je iba vsuvka, ako v mydlo, sadlo namiesto mylo, salo atď. V súčasnej rusínskej výslovnosti Duliby pôvodné Ћ je pravidelne zmenené na И.

9. Drevľania čiže Derevľania, podľa Nestora tak nazvaní podľa lesnatej krajiny Drevy čiže Derevy, v ktorej bývali, susedili na severe s Dregovičmi, na východe s Poľanmi, na juhu s Uličmi a Tiverkami, na západe s Dulebmi. V tejto vlasti ich pozná už Konštantín Porfyrogenet, uvádzajúci ich ako blízkych susedov Pečencov, spolu s Uličmi, Lučanmi a inými Slovanmi. Nazýva ich Dervlenini (Drevlenin jedn. č., Δρβλνίνι).^[303] Od starodávna mali svoju zvláštnu domácu vládu.^[304] Ohľadom nepriaznivého opisu ich mravov a obyčajov u Nestora^[305] platí to, čo sme povedali vyššie o Radimičoch a Viatičoch. Na inom mieste ich Nestor obviňuje, že Poľanom kedysi robili ťažkosti za chazarských nájazdov.^[306] Askold i Dir s nimi bojovali ok. 864.^[307] Roku 883, súc porazení vo vojne kniežaťom Olegom, museli sa mu poddať do poplatnosti.^[308] Roku 996 ich pluky bojovali pod Olegom s Grékmi.^[309] Keď potom čoskoro po smrti tohto kniežaťa sa pokúsili odtrhnúť od ruskej vlády [913], predsa len ich knieža Igor premohol, boli potrestaní zvýšením dane a daní do poručenstva vodcovi Sveneldovi [914].^[310] A keď neskôr zase Igor, bez vážnejšej príčiny, iba ak preto, aby vyhovel vrtochom svojich lakomých vojakov, uvalil na chudákov Drevľanov novú, väčšiu daň, tí odmietli ďalej znášať takýto útlak a pod vedením svojho kniežaťa Mala siahli po zbrani a keď Igor prišiel aj so svojou družinou medzi nich druhýkrát vymáhať daň, na mieste ho zabili [945].^[311] Stalo sa to pri meste Iskorstene čiže Korostene, ktoré sa až dodnes nachádza v gub. Volynskej na rieke Uche.^[312] Pohromy ktoré sa navalili na Drevľanov a ktoré boli pomstou ľstivej Oľgy za toto zabitie, obšírne opisuje Nestor, ale či verne, alebo s primiešaním ľudových bájí a povestí, nemožno dodnes s istotou rozhodnúť [945 — 946].^[313] Knieža Sviatoslav odovzdal r. 970 svojmu synovi Olegovi do údelu Dreviansku krajinu.^[314] Počas sporov, ktoré prepukli medzi bratmi po Sviatoslavovej smrti, vtrhol do Drevian Jaropolk, zaútočil na Olega, a ten pri úteku do mesta Vručije čiže terajšieho Ovruča na rieke Norine v gub. Volynskej padol do hlbokej priekopy a tam ho utekajúci dav ušliapal [977].^[315] Onedlho potom Vladimír ovládol ostatné slovanské krajiny vrátane drevianskej a dal ich do správy svojmu synovi Sviatoslavovi.^[316] Neskorších správ o Drevanoch, pokiaľ mi je známe, niet. Rovnomenná vetva s týmito ruskými Drevanmi bývala niekedy v Polabí, o nej nižšie v § 44, č. 7.

10. Poľania, rus. Poľane, takmer najslávnejší a Nestorom najospevovanejší slovanský národ na severe, sa u iných starších spisovateľov, menovite u pôvodcu zemepisných zápiskov v Mníchovskom rukopise a Konštantína Porfyrogeneta, ešte nespomínajú. Nestor totiž, keďže i sám pochádzal nepochybne z ich rodu a zrejme medzi nimi pobýval, im bol oddaný zvláštnou priazňou a náklonnosťou, správy o nich zbieral usilovnejšie a ich mravy opisoval lichotivejšie ako iných, medziiným hádam aj preto, že oni prijali kresťanstvo skôr a ochotnejšie ako ostatní ich príbuzní medzi ruskými Slovanmi. Po rozvetvení sa Slovanov, v dávnej predhistorickej dobe, usadili sa vraj niektorí z nich na Dnepri, a nazvali sa Poľania.^[317] Žili pôvodne slobodne v čeľadiach a rodinách, a obchodná cesta z Variag (Škandinávie) do Grécka viedla po Dnepri cez ich krajinu.^[318] Keď vraj sv. Ondrej putoval po slovanskej krajine, Kyjev ešte nestál.^[319] Potom sa vraj objavili medzi Poľanmi, žijúcimi roztrúsené v poliach nad Dneprom, traja bratia — Kyj, Šček a Choriv so sestrou nazývanou Lybeď. Títo traja bratia sa usadili v horách pri rieke Dneper, pomenovaných podľa nich, a založili mesto Kyjev, nazvané tak podľa mena najstaršieho z nich. Kyj vraj bol nielen mocný otec rodiny, ale aj knieža svojho národa, ktorý sa vypravil až k Carihradu, hoci vraj iní, nepoznajúci pravdu, mylne o ňom rozprávali, že bol prievozník. V čase svojho návratu z Carihradu vraj založil mesto Kyjevec na dolnom Dunaji, ešte za Nestorovho času tak nazvané a teraz neznáme. Po jeho smrti kniežacia moc zostala v jeho rodine.^[320] Ktokoľvek nepredpojatou mysľou posúdi podstatu Nestorovho rozprávania o zakladateľovi Kyjeva, ľahko sa presvedčí, že prameň tejto podrobnej a zaujímavej správy nemožno hľadať nikde inde iba v národných povestiach, v historických spevoch pohanského ľudu. Tieto povesti, svojím pôvodom zaiste prastaré a ústnym podaním načisto preinačené, ba dokonca i zanečistené, už samy obsahovali nezrovnalosti: podľa jednej bol Kyj, zakladateľ mesta Kyjeva, iba prievozník, podľa druhej vznešený otec rodiny, knieža v Poľanoch, vodca národa. Tak ako sa nedá určiť čas, do ktorého by sa mohol zasadiť život a panovanie Kyja, už vôbec nemožno určiť ani historickú cenu týchto povestí, ktoré sa vynorili z prúdu minulosti a ktoré zaznamenal Nestor. Ani Nestor si nebol istý pri stanovení času týchto udalostí, keď iba poznamenal, že Kyjev za doby apoštolskej ešte nejestvoval; a veru kto by sa aj dnes odvážil to urobiť, ak by sa pritom v historickom bádaní chcel riadiť pravdou, alebo hoci len pravdepodobnosťou pravdy, a nie fantáziou a vymýšľaním?^[321] Čo sa týka pravdivosti vecí obsiahnutých v Nestorovej správe, menovite panovanie kniežaťa Kyja, jeho vojnové ťaženia atď., tak ako slepo vyhlasovať všetko za bájku a výmysel, rovnako ani bez rozpakov všetko za čisté zlato prijímať by nebolo náležité. Je celkom možné, ba dokonca veľmi pravdepodobné, že niečo z toho sa stalo. Skutočná udalosť sa stala predmetom národného básnictva, a z tejto dielne prešla do histórie.^[322] Pozoruhodné a trochu čudné je, že Nestor, ktorý vedel rozprávať o pôvode Radimičov i Viatičov z Lechov, o príbuznosti dneprovských Poľanov s leskými na Visle, ním vyslovene menovanými,^[323] nič neuvádza, hoci je veľmi pravdepodobné, že obidve národné ratolesti boli z jednej vetvy (§ 38. č. 4). Nasvedčuje tomu ani nie tak podobnosť mien — Poľania, čo môže byť, pravda, náhoda, podľa sídel obidvoch národov v rovných poliach (Poľania, porov. lat. Campani),^[324] ako skôr zhoda názvu Kyjev a Kujavy namiesto Kyjavy u leských Poľanov.^[325] Ak teda pripúšťame takúto príbuznosť, musíme zároveň konštatovať, že vysťahovanie sa leských rodín z Nadvislianska do Podnepria a ich usadenie sa medzi východnými Slovanmi sa uskutočnilo skôr, ako je doba posúvania sa slovanských národov zo severovýchodu na západ i juh, ktoré sa začalo už v 2. a potom mohutnejšie v 4. stor. po Kristu. Už sme podotkli, že Nestor maľuje krotké mravy svojich milovaných Poľanov až príliš nabielo, na ujmu ostatných Slovanov.^[326] Okolo r. 780 — 800, zdá sa, padli Poľania, utláčaní svojimi bratmi a susedmi, ako hovorí Nestor, do poplatnosti silných, pritom však nad iných cudzojazyčníkov krotších a uhladenejších Chazarov (§ 27, č. 4),^[327] pri ktorých zostali až do príchodu Variagov Askolda i Dira [864]. Po zabití týchto dobrodruhov Olegom dostali sa do moci ruských kniežat, ktorí si za svoju stolicu vybrali Kyjev [882].^[328] Po usadení sa ruských kniežat v Kyjeve rozmohlo sa toto mesto v krátkom čase do takých rozmerov, že spisovatelia 10. stor. o ňom rozprávajú ako o dive divúcom, velebiac jeho bohatstvo a slávu. Keď v ňom vládli Askold a Dir, ešte to bolo malé mesto.^[329] Roku 890 tiahli okolo neho Maďari.^[330] Konštantín Porfyrogenet ho nazýva hrad Kioava, Kiova (Kιάβα, Kιóβα), s poznámkou, že sa volalo aj Sambatas (Σαμβάτα),^[331] čo Dobrovský vykladá zo švédskeho sambăt, t. stanovište člnov (Sammelplatz der Böte).^[332] Podľa Dithmara medziborského [zomr. 1018] bolo za jeho času v Kyjeve (Cuievoa, Kitaua) viac než štyristo (?) chrámov a osem trhových námestí (mercatus), ľudí potom nesmierne množstvo.^[333] To isté opakuje po ňom Analista Saxo,^[334] a Adam Brémsky ho nazýva súperom carihradského žezla, najsvetlejšou ozdobou Ruska (Graeciae).^[335] U Helmolda sa nazýva Chue, hlavné mesto krajiny Chunigard,^[336] škand. Kaenugardhr (pozri č. 1). Meno tohto slávneho mesta bolo známe i na východe: Arab Nasireddin [umr. 1273] a Peržan Ulugbeg [umr. 1450] spomínajú mesto Kujavah, Kujah.^[337] Pravda, v jeho okolí uvádzajú Konštantín Porfyrogenet a Nestor aj názvy niekoľkých menších miest a dedín, ako Vitičevo, Rodňa, Belgorod, Vasilev, Vyšegorod, Boguslav, Krásna a i. Konštantín, hovoriac o každoročnej plavbe ruských kupcov do Grécka, spomína hrad Vitičev (ιττζέβη) na Dnepri.^[338] Stál poniže Kyjeva pri Tripoli.^[339] Rodňa, pevný hrad, na ktorom sa ukryl knieža Jaropolk prenasledovaný bratom Vladimírom [980], stál na tom mieste, kde sa rieka Ros vlieva do Dnepra.^[340] Belgorod, hrad bližšie ku Kyjevu, opevnený a zaľudnený Vladimírom [990], v ktorom sa rád zdržiaval sám knieža, sa stal známym najmä r. 997 tým, že ho obsadili Pečenci.^[341] Vasilev, hrad takisto spomínaný vo vojne s Pečenehmi, stál na rieke Stujne, je terajší Vasiľkov.^[342] Vyšegrad (Bσγράδ), známy Konštantínovi Porfyrogenetovi a preslávený v 10. stor., vlastný údel kňažnej Oľgy [946 — 969], bol v tom čase dedinou asi míľu od Kyjeva, pozoruhodnou svojou peknou polohou na vysokom brehu Dnepra.^[343] Ďalšími menšími mestami sa tu zaoberať nemôžeme.

11. Severania, strus. Severa, Sever, jedn. č. Severianin, mn. č. Severiane, susedia Poľanov na východnej strane Dnepra, ak sa nemýlim, sa spomínajú už u Ptolemaia a nemenovaného Ravenčana pod menom Savari, Saurices (§ 10. č. 10). Podľa ruských letopisov to bol národ ľudnatý a mohutný. Nestor o ňom hovorí: Slovania usadení nad Desnou, pri Seme a Sule sa nazývali Sever.^[344] Že ich povahu a mravy, ale aj Radimičov a Viatičov, maľuje príliš načierno, uviedli sme už vyššie.^[345] Tento národ sa stal čoskoro spoločne s Poľanmi a Viatičmi poplatný Chazarom.^[346] Roku 882 knieža Oleg, ruský vládca, ovládol hrad Severanov Ľubeč, týčiaci sa na Dnepri.^[347] V rokoch 884 — 885 si konečne podmanil Oleg celú severskú krajinu, ale obyvateľom stanovil iba veľmi miernu daň, aby ich odtrhol od Chazarov a prilákal k sebe.^[348] Potom r. 906 sa pluky Severanov nachádzali v Olegovom vojsku proti Grékom.^[349] Spomínajú sa ešte vo vojne kniežaťa Mstislava s Jaroslavom r. 1024.^[350] Neskôr sa meno národa vytratilo, ale o severskej krajine, severských hradoch sú počas celého stredoveku v ruských letopisoch a listinách časté zmienky.^[351] Ich hlavné a prastaré mestá boli Ľubeč a Černigov, obidve už menovite uvedené Konštantínom Porfyrogenetom. Meno prvého sa u Konštantína uvádza nesprávne Teliutza namiesto Liutza (Tλιτξα namiesto Λιτξα, t. spojku τ, omylom pripojenú k slovu, treba oddeliť).^[352] Tu sídlil ruský správca pod vládou veľkého ruského kniežaťa Olega už r. 906,^[353] tu stáli proti sebe vojská kniežat Sviatopolka a Jaroslava r. 1016, a nesvorné ruské kniežatá uskutočňovali svoje snemy r. 1097 a 1135. Černigov, r. 906 tiež sídlo kniežacieho správcu,^[354] nazýva sa u Konštantína Porfyrogeneta Tzernigoga (ζρνιγώγα).^[355] Mesto Perejaslavľ, r. 906 už takisto sídlo kniežacieho správcu, sa stalo známejšie r. 993 za vojny Rusov s Pečencami; pri tejto príležitosti Nestor pripisuje jeho založenie (či hádam len opravu?) Vladimírovi a zároveň, ale to vari nepodložene, vykladá vznik jeho názvu zo spojenia „prevzal slávu“.^[356] O iných starých mestách a hradoch Severanov (napr. Starodub, Novgorod Severský, Briansk, Priluky, Bielavež, iná než Chazarská čiže Sarkel, atď.), treba hľadať podrobnejšie správy v ruskej histórii. Možno, že z týchto Severanov pochádzali ich južní menovci rovnakého mena, obyvatelia podunajského hradu Severina a severínskeho banátu v terajšej Valachii, o ktorých pojednáme nižšie na príslušnom mieste (§ 30, č. 2). Severské kniežatstvo bolo aj v Poľsku, kde sa dodnes nachádza mestečko Siewierz.

12. Uliči, príbuzní a s najväčšou pravdepodobnosťou najbližší susedia Tivercov, sa nachádzajú až dosiaľ mimo pozornosti ruskej histórie, a na ich miesto sú nesprávne podstrčení Suliči a Lutiči.^[357] Vypočujme si najprv všetky svedectvá a potom súďme. Najstaršia zmienka o tomto národe sa nachádza v mníchovských zemepisných zápiskoch, kde sa uvádza toto: Unlizi, národ mnohopočetný, majú tristoosemnásť miest.^[358] Potom ich spomína Konštantín Porfyrogenet v zozname Drevľanov, Lučanov a iných Rusom poplatných Slovanov.^[359] Uňho sa nazývajú Ultini (’Όλτίνι) a podľa ich umiestnenia vedľa Drevľanov a Pečencov možno usudzovať, že bývali najjužnejšie medzi vtedajšími ruskými Slovanmi. U Nestora sa ich meno uvádza zvyčajne Uliči, Ulici, Uluči, ale aj Ugliči, a v niektorých rukopisoch skomolené Lutiči. Spomína sa potom o nich toto: Dulebovia žili pri Bugu, kde sú teraz Veliňania, a Uluči (takto je v Lavrentijevskom rkp.) i Tiverci bývali pozdĺž Dnestra dotýkajúc sa až Dunaja; bol ich zaiste veľký počet, lebo sa rozkladali pozdĺž Dnestra až k moru, kde ich mestá stoja až dodnes.^[360] Roku 864, keď variažskí dobrodruhovia Askold a Dir ovládli Kyjev, spomínajú niektoré rukopisy ich boje s Drevľanmi a Ugličmi, ale také správy v Lavrentijevskom rukopise ani iných nie sú.^[361] Keď si Oleg roku 885 podmanil Radimičov, hovorí Nestor, že panoval nad Poľanmi, Drevľanmi, Severanmi i Radimičmi, a s Uličmi i Tevercami viedol vojnu.^[362] Ešte sa o nich uvádza, že roku 914 ich porazil Igorov vodca Sveneld a dostali sa víťazovi do léna. Pri tejto príležitosti niektoré rukopisy uvádzajú, že jedno z ich miest, t. Peresečen, bolo tri roky v obležení, a až potom sa vzdalo, a že Uliči čiže Ugliči obývali územie pri dolnom Dnepri (?), potom prešli medzi Voin a Destr (?), a tu sa usadili.^[363] Podľa týchto zaujímavých podrobností by nebolo ťažké určiť sídla Uličov, keby neboli v rukopisoch mená tu uvedených riek skomolené. Moja domnienka ohľadom Uličov sa uzatvára takto: a) Podľa súhlasných výpovedí troch rozdielnych svedkov, Zemepisca Bavorského, Konštantína Porfyrogeneta a Nestora, nemožno pochybovať o tom, že existoval osobitný slovanský národ Uliči, sídliaci niekde v susedstve Tivercov a Drevľanov. b) Podstrčenie mena Lutiči a Suliči namiesto Uliči je viditeľný omyl; lebo Zemepisec Bavorský rozoznáva Uličov od Lutičov (uňho sú Lendizi hádam iba omylom pisára namiesto Leudizi, pozri č. 14), a v žiadnom prípade sa nejedná o Suličov, pretože obyvatelia rieky Suly boli Severania (porov. č. 11), nehovoriac o tvare Suliči, keďže od rieky Suly utvorené meno by malo byť Sulania.^[364] c) Sídla Uličov podľa vyššie uvedených svedectiev nemožno hľadať nikde inde, iba v susedstve Drevľanov, Tivercov a Pečencov. Pretože potom bývali Tiverci v oblasti Dnestra, najďalej k juhu a Dunaju, a v niektorých rukopisoch sa vydávajú Uliči za obyvateľov dolného Dnepra, predpokladám, že oni boli usídlení z obidvoch strán rieky Bugu až k samému Dnepru, hoci to nepovažujem za isté. Neskôr, nepochybne aj pod tlakom Pečencov, vysťahovali sa odtiaľ na územie Severanov, na rieku kedysi nazývanú Voin, teraz Viunka, vtekajúcu zľava do rieky Oster (niekedy hádam Ester,^[365] z čoho je v rkp. skomolené Destr, Drestr, Dnestr) pod Nežinou v gub. Černigovskej. Dôležité v tomto ohľade by bolo určenie polohy miesta Peresečenu: podľa Karamzina hrad toho istého mena stál neďaleko Perejaslavľa a Kyjeva.^[366] d) Forma Ugliči je tak písaná buďto omylom, buďto má svoj pôvod v zvláštnom vyslovení mena Uliči u rozličných slovanských národov, t. s prísuvkou g, bez toho aby bolo potrebné odvodzovať národ Uličov od rieky Ugle (Ugoľ) čiže Orelu (inokedy Erel). Pamiatka Uličov, ako sa zdá, veľmi skoro vyhasla: ja poznám len dediny Uluč v sanockom kraji, Ulično v samborskom, Ulicko v žolkievskom, Ula, mesto i rieka, Ulin, Ulov a iné dediny v Rusoch, pripomínajúce ich meno jasnejšie alebo zahmlenejšie. Odkiaľ by Uliči mohli pôvodne pochádzať, ťažko sa, pravda, domýšľať s nejakou pravdepodobnosťou. Uvedené mesto Ula stojí na rovnomennej rieke v gub. Vitebskej; možno Uliči prišli z ďalekého severu na juh a ich pomenovanie súvisí s názvom tohto mesta.

13. Tiverci, obyvatelia oblasti Dnestra, starobylého Tyrasu, sa nazývajú v niektorých rukopisoch i Teverci, Tirvici, a podľa môjho názoru sú uvedení už v zápiskoch Mníchovského rukopisu týmito slovami: Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, národ to najkrutejší.^[367] Vhodnejšie vysvetlenie tohto mena poskytnúť neviem. Určite boli Tiverci, tak ako aj ich susedia Uliči, ľudia mužní a bojovní. Konštantín Porfyrogenet ich uvádza pod menom Teverviancov (Tβρβιάνι, čo sa nesprávne číta oddelene ako τ Bpβιάνι) v zozname slovanských národov za jeho času poplatných Rusom.^[368] V uvedenom mieste vyššie hovorí náš letopisec, že bývali vo veľkom počte a vo svojich vlastných mestách pozdĺž Dnestra a tiahli sa až k Dunaju.^[369] Roku 885 bojoval s nimi Oleg s cieľom si ich podmaniť.^[370] Niet pochýb, že v tom čase alebo onedlho potom tak Tiverci, ako aj ich bratia Uliči sa dostali do ruskej poddanosti.^[371] Roku 906 sa spomínajú vo vojne Olegovej proti Carihradu,^[372] takisto r. 944 za Igorovej výpravy proti Grékom.^[373] Nedá sa odhadnúť, aký národ sa skrýva u Kadłubka pod menom Tibianov za údajom, že r. 1096 v spoločnosti Uhrov pomáhali poľskému kniežaťu Vladislavovi proti jeho odbojnému synovi Zbygnevovi, a že r. 1145 s Vladislavom II. dobývali Poznaň, a napokon, že r. 1182 sa spolu s Kumánmi nachádzali vo vojsku vojvodu belzského, usilujúceho sa odraziť kráľa Kazimíra II. od obležania Brestu.^[374] Thunmann toto meno vykladá i cez Vlachy, považujúc ho za rovnaké s albán. tjuban, tur. čoban, čuban, perz. suban (pastier); iní naproti tomu mienia, že je v ňom ukrytý názov Tivercov.^[375] V neskorších časoch sa o tomto ľudnatom a mohutnom národe na dolnom Dnestri nenachádza žiadna pamiatka. Usadením sa Pečencov v Multanoch a na Čiernomorí sa tam v 11. stor. stenčilo slovanské obyvateľstvo, neskoršie potom (v 15. stor.) valaština vytlačila slovančinu, a zostali iba zvyšky miestnych mien, ktoré dodnes sú v tomto okolí väčšinou slovanské. Naproti tomu v oblasti horného Dnestra a Bugu Slovania nikdy nemuseli ustúpiť inému národu. V tejto oblasti sa až podnes zachovalo mesto Tyvrov (hádam lepšie Tivrov?), ležiace na Bugu proti Sutisku niže Vorošilovky v gub. Podolskej, ako posledná pamiatka na niekdajší ľudnatý a mohutný národ Tivercov v týchto krajinách.^[376] Jeho mená sa vyskytujú v ruských letopisoch v týchto formách: Tiverci, Teverci, v rukopise Lavrentijevskom [1377], v iných Tiverici, Tivireci, Tverici, Tirvici, Tirvoci atď. Pôvod i pôvodný význam tohto mena, ako aj staršie sídla národa, predtým než zostúpil k dolnému Dnestru a Čiernomoriu, sa ukrýva v tme. Ak by sme vychádzali z formy Tirvici, Tirevci — prešmyknutie spoluhlások v slovančine je dosť bežné (porov. Multany namiesto Muntany, Inflant namiesto Liflant atď.) — mohli by sme pokladať Tiverkov za potomkov i dedičov mena starých Tyrigetov čiže Tyrangitov, obyvateľov oblasti Tyrasu, ktorých niekdajšie tamojšie prebývanie pripomínajú aj teraz mestečko a dve dediny Tyrava vo východnej Haliči (§ 10, č. 10).^[377] Avšak je možné aj to, že títo Tiverci zostúpili zo severných krajín na Podolie a Čiernomorie a že ich meno je príbuzné s menom Tveričov (v let. Novgor. Tferiči), obyvateľov mesta Tveri a rieky Tverca. V starých ruských letopisoch, menovite v novgorodských, namiesto Tver’, Tverca, obyčajne sa uvádza T’chver, T’chverca, T’chverka (ь namiesto и), čo je hádam len odvodená čiže nárečová forma namiesto Tiver, Tiverca. Je pozoruhodné, že tu na severe, pod Veľkým Novgorodom, sa v 14. stor. spomína Tiverský hrad, ale nevieme, prečo sa tak volá, možno po Tivercoch čiže po Tveri.^[378] Napokon by sme mohli pokladať za pravdepodobné i to, že v nedohľadnom šere dávnych vekov tirevskí Slovania, azda utekajúc pred nátlakom Galov, preniesli sa ďaleko na sever a zaľudnili tverskú vlasť. Ale istota sa tu dosiahnuť nedá.

14. Až doteraz sme sledovali slovanské národy staroruského štátu podľa domácich prameňov, menovite Nestorovho letopisu, porovnávajúc ich s cudzozemskými prameňmi, ak, pravda, sme z nich mohli získať nejaké poznatky. Teraz nám ešte zostáva dotknúť sa nakrátko niektorých iných, ktorých mená sa nám zachovali iba v zemepisných zápiskoch Mníchovského rukopisu. Uvedený popis národov sa síce nachádza v rukopise pochádzajúcom až z konca 11. stor., avšak jeho pôvodca, súdiac podľa obsahu, chýb prepisovača a iných okolností, žil omnoho skôr, a s najväčšou pravdepodobnosťou ho možno datovať na koniec 9. stor. [asi 866 — 890]. Začiatok a koniec týchto zápiskov nás nezaujímajú, ale prostredná časť, v ktorej sa uvádzajú najviac ruskí Slovania, je takáto: Phesnuzi majú sedemdesiat miest.^[379] Thadesi majú viac než dvesto. Glopeani majú štyristo alebo aj viac miest. Zuireani majú tristodvadsaťpäť miest. Busani majú dvestotridsaťjeden miest. Sittici, krajina nesmierna, s množstvom ľudu a prepevnými mestami. Stadici majú päťstošestnásť miest a nespočetné množstvo ľudí. Sebbirozi majú deväťdesiat miest. Unlizi, mnohopočetný národ, majú tristoosemnásť miest. Neriuani majú sedemdesiatosem miest. Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, národ najkrutejší. Eptaradici majú dvestošesťdesiattri miest. Vuillerozi majú stoosemdesiat miest. Zabrozi majú dvestodvanásť miest. Znetalici majú sedemdesiatštyri miest. Aturezani majú stoštyri miest. Chozirozi majú dvestopäťdesiat miest. Lendizi majú deväťdesiatosem miest. Thafnezi majú dvestopäťdesiatsedem miest. Zerinani, krajina je taká veľká, že, ako tvrdia, z nej pochádzajú všetky slovanské národy. Prissani majú sedemdesiat miest. Velunzani majú sedemdesiat miest. Bruni zaberajú viac, ako je od Enisy k Rýnu. Vizunbeire. Caziri majú sto miest. Ruzzi. Forsderen. Liudi. Fresiti. Serauici. Lucolane. Ungare.^[380] Hoci dokonalé vysvetlenie všetkých tu uvedených národov, najmä pre nesprávnosť mien, sa ani pri najväčšej usilovnosti a zručnosti sotva niekedy niekomu podarí, predsa len cítime potrebu pokúsiť sa o túto preťažkú vec.^[381] Podľa mojej domnienky národy uvedené v tejto zmesi sú dvojakého rodu:

a) Neslovania, a to Phesnuzi, t. Pečenci, Bruzi, t. Prusi, Prušania, Vnizumbeire, čítaj Vizun-Beire, t. Bieli Beiri čiže Biliri (Bulhari), Caziri, t. Chazari, Ruzzi, t. Variago-Rusi, Forsderen, t. vetva Čudov toho istého mena (Fors-Deren, porov. Terfinni slv. Ter’), Liudi takisto vetva Čudov (porov. Luundinkeeli, t. čudský jazyk, Ludin koniec v Novgorode atď.), Ungare, t. Uhri.

b) Slovania bývajúci v Rusoch: Thadesi, Glopeani, Zuireani, Busani, Sittici, Stadici, Sebbirozi, Unlizi, Neriuani, Attorozi, Eptaradici, Vuillerozi, Zabrozi, Znetalici, Aturezani, Chozirozi, Lendizi, Zeriuani, Prissani, Velunzani, Fresiti, Serauici a Lucolane. Z týchto niektorí, menovite Busani, t. Bužania, Unlizi, t. Ulici, Neriuani, t. Narevania, Attorozi, t. Tiverci, Zeriuani, t. Srbi, Velunzani, t. Velyňania čiže Volynci, sú už nami spomenutí vyššie; o ostatných tu v krátkosti vyložíme svoju domnienku. — Thadesi, s dvoma stami a viacerými mestami, súdiac podľa mena, by mohli byť Dedoši, Ďadoši, príbuzní Dedošanom v Sliezsku, ktorých nazýva náš spisovateľ Dadosesani (§ 38, č. 5). V Rusku je hojnosť mestečiek a dedín Dedoši, Ďadoši, Dedoševci, Ďadoševci, v Haliči Dedušice atď., ale kde by sa mal hľadať národ Dedoši, neviem povedať. — Glopeani, so štyrmi stami alebo aj väčším počtom miest, bezpochyby Kolpiani, obyvatelia rieky nazývanej Kolp, ktorých je v Rusoch viac, napr. Kolp, vedľajší prítok Sudy v gub. Novgorodskej, aj iné vedľajšie prítoky do Oky v gub. Vladimirskej, Kolpinka, rieka pritekajúca do Iľmenu v gub. Novgorodskej, Kolpita, pobočná rieka pritekajúca do Besedu v gub. Mogilevskej, Kolpna, postranná rieka pritekajúca do Upy podľa Boľš. čert., dediny Kolpaki, Kolpec, Kolpenskaja, Kolpičia, Kolpinek, Kolpino atď. v rozličných guberniách. Rieky a dediny s takýmito názvami sú známe aj u iných Slovanov: napr. Kulpa, chorv. Kupa, lat. Colapis, v Chorvátoch, dedina Kolpin v Polabsku;^[382] Golbe, teraz Šventejna, vedľajší prítok Pisy v Prusoch, Golba vo vojv. plockom a i. Oblasť Kolpy v Novgorodsku, ako zvláštne územie (volosť, kraj) sa v staroruskej histórii spomína dosť často, napr. v list. veľkého kn. Jána Vasilieviča r. 1497 a i.^[383] Nebude teda nesprávne, ak tu usadíme týchto starých Kolpianov. — Zuireani, Sviriani, obyvatelia okolia jazera dodnes nazývaného Svir, v gub. Vilnianskej, okrese Sviencianskom, kde je i osada Sviriany, Svirany, zachovávajúca staré meno tejto vetvy. Ohľadom veku a rozšírenosti názvu možno uviesť Svir, rieku v gub. Oloneckej, vtekajúcu do Ladogy, aj inú v Haliči, pritekajúcu do Dnestra; tam je i dedina Svirz, Svirze, Svirskie Hlibovice, v Čechách Sviretice, Sviratice, Svirynič, vyslanec, okolo 1481,^[384] Šťastný Svirskij, Litovčan, r. 1605^[385] atď. Od kmeňa svir (sibilus), či svir (ferus), slv. svirep? — Sittici, nesmierna krajina, s množstvom ľudu a mohutnými mestami, podľa mojej domnienky najskôr Žitiči, vari obyvatelia okolia mesta Žitomiru na Volyni (mir znamená v stslv. jazyku župu, okolie, svet, porov. Ušomir, Lugomir, Vlkomir a i.), alebo jazera teraz Žid, pôvodne hádam nazývaného Žit, v gub. Vilnianskej, újazde Mozyrskom, lebo zmena spoluhlásky t na d a naopak je síce v slovančine zriedkavá, ale predsa len nie je celkom bezpríkladná (tak aj sama dedina, ležiaca neďaleko tohto jazera, písaná tam Židkoviči, inde zase Žitkoviči). Od jazera Žitu pravidelné meno by bolo, pravda, Žiťania, ale je pravdepodobné, že jazeru zostalo skrátené meno Žit od mena Žitice; porov. Čudské, Slovenské, Litevské jazero atď. Pokiaľ ide o toto meno, možno uviesť ďalej: Žitici, župa v Polabí (§ 44, č. 10), Žitava, mesto v Lužici, Žitiče i Žitičina (Sittich), dedina v Krajine, Žitino v Rusoch, Žitkov (djak) v list. cára Joanna Vasilieviča 1566, Žytovice, Žytoviški, Žytovo v Poľsku, tiež Židany, Židičin, Židiniči, Židimerskij les v list. 1504 a i. v Rusku, pri ktorých si kladieme otázku, či nemôžu byť všetky odvodzované od mena Žid (Judaeus). Pravda, sú v Rusku rieky Siť, Sitňa, osady Sitick, Sitkova, Sitkovcy, Sitna, Sitnica, Sitnikov, Sitnikova, Sitno, Sitomľa, Sitovka atď., ktoré by tiež mohli patriť k menu Sittici. Iné miestne meno, ktoré sem patrí, je Sytiči, menovite okolie (volosť) Sytiči pod Kozelskom na rieke Vyre, v list. veľkého kn. Joanna Vasilieviča r. 1504, s ktorým čo do koreňa možno porovnať Sytiny, spomenuté miesto v tej istej listine, a Sytkovo v inej z r. 1523.^[386] Príbuzné sa zdajú byť aj mená miest Suten blízko hranice Poloveckej,^[387] mestečka Sutan v gub. Vilnianskej, dedina Sutisk na Bugu v gub. Podolskej a i. Pretože ale v rkp. bavorskom sa píše z namiesto slov. s a s namiesto slov. ž, onen prvý výklad pokladám za oveľa pravdepodobnejší. Je zvláštne, že v popise národov v Lib. Alex. M. de proeliis asi z 12. stor. sa tiež spomínajú Síttici.^[388] — Stadiči — u nich sa uvádza päťstošestnásť miest a ľudu nespočetné množstvo, ale kde by sa mali hľadať, ťažko určiť. Meno, tak otcovskej, ako aj rodovej formy, pravda, vidí sa byť prastaré. Sú dediny Stadnica v gub. Podolskej, Stadňa v Poltavskej a i.^[389] Je teda možné, že Stadici bývali niekde v Rusku, čo dosvedčuje navyše aj množstvo ich miest a rozľahlosť sídel. Ich súmenovci sa vyskytujú aj inde: porov. Stadice, dedina v starých Čechách, rodisko Přemyslovo, Stada, mesto v Hanoversku nad Labem (žeby ho tak nazvali Slovania?), Stadnicki, poľský šľachtický rod (Stadnicii domini a Zmigrod, žeby odtiaľ pochádzali?) atď. Rozlišujem Stadičov od Stoderanov, títo určite sa u nášho spisovateľa nazývajú Hehfeldi; hoci nie je nepravdepodobné, že obidva kmene tak meno, ako aj pôvod mali rovnaký (porov. suzd. stod, boh, stslv. stado, pohanský sviatok okolo letníc podľa Długosza atď.). — Sebbirozi, majúci deväťdesiat miest, by mohli byť zaradení k Severanom, známej ratolesti slovanského kmeňa v Rusku (bb namiesto v, ako Bethenici namiesto Vetnici), ale spoľahlivejšie, podľa môjho názoru, možno doložiť ich pôvod skrz Sebircov čiže Sabercov, t. obyvateľov buďto oblasti jazera Sebira čiže Sabra a rieky Saby v gub. Petrohradskej, újazde Lužanskom, alebo jazera Sabra v gub. Tverskej, medzi Seligerom a Penom. Sebiro a Sabro čiže Siabro je jedno a to isté slovo, so zvyčajnou zmenou hlások e čiže ě a a.^[390] Z toho istého koreňa vznikli mená Sablia, vedľajší prítok do Nerle v gub. Jaroslavskej, Sebež, jazero a mesto v gub. Vitebskej, Sibrovici, dedina neďaleko Querfurtu v Nemciach podľa listiny cis. Ota r. 955 a i. Forma Sebirci vznikla zo Sabirci, zmenou hlásky a na e, ako Dregoviči namiesto Dragoviči. — Eptaradici, ktorým sa pripisuje dvestošesťdesiattri miest, sú takisto neznámi. Meno sa ukazuje byť zložené, ako Sieradiči, Kuradiči, Narodiči a i., a to najpravdepodobnejšie z Obradiči, ktoré vzniklo z muž. m. Obrad. Pôvodca týchto zápiskov, rodený Nemec, určite nahradil slv. ob podľa nem. ab, ktoré znelo stnem. apa, v zloženinách aj apt, napr. aptcot, apcot (Abgott),^[391] premeniac okrem toho podľa nemeckého zvyku náslovnú hlásku o na e (napr. Debrogora, Gestici, Gestimulus, Redigast, Jereslav atď.). V Minsku, v újazde Mozyrskom, priteká zľava do Pripiati, medzi Cnou a Lanom, rieka Oberodnica čiže Obradnica,^[392] zachovávajúca stopy mena tohto ľudu; pravda, je to malá riečka, ale tak ako riečka Raška v Srbsku, významná pre svojich obyvateľov; s týmto menom porov. Radunia, rieka v Poľsku, Radnica v Bavoroch atď. — Vuillerozi, súdiac podľa ich polohy uprostred medzi národmi patriacimi do Rús a podľa množstva ich miest, ktorých sa im pripisuje stoosemdesiat, treba hľadať tiež niekde tu. Znamenitá rieka Bulera v Kuronoch, lot. Leela uppe čiže Leelas uppes grihve, nem. Bulleraa i Bulderaa, sa sem svojím menom veľmi dobre hodí (vv namiesto b, ako Vulgarii, Zeriuani). Je teda možné, že asi podľa tejto rieky sa nazvali obyvatelia Bulerci. Oni sú teraz Korsáci, ratolesť Lotyšov, ale na začiatku stredoveku sa na všetkých týchto územiach, aj inde, nachádzali i Slovania. — Zabrozi, čítaj Zaprozi, podľa poľskej výslovnosti namiesto ruskej Zaporozi, sa môžu najvhodnejšie odvodzovať od Záporožcov, hoci sa im pripisuje príliš veľký počet miest, t. dvestodvanásť. O tom, že územia v oblasti dneprovskych prahov, alebo aspoň v ich blízkosti, už v najstarších dobách obývali Slovania, by sme nemali pochybovať. Neskôr, s prílivom Pečencov a iných cudzojazyčníkov slovanského obyvateľstva v týchto krajinách ubúdalo, až napokon sa celkom vytratila. U Konštantína Porfyrogeneta majú dneprovské prahy slovanské mená, ktoré musia byť staršie ako variažské čiže škandinávske, lebo Slovania sú starší obyvatelia a splavovatelia Dnepra (porov. č. 15). Nestor spomína tieto prahy niekoľkokrát,^[393] a z Vladimírovho príkazu, aby roztrieskané modly boli spustené po rieke až za prahy, uzatváram, že až tak ďaleko, t. za prahy siahalo slovanské obyvateľstvo. Ostrovy poniže týchto prahov a priľahlá krajina sa nazývali už v dávnej dobe u Rusov i Poliakov Zaporogi, Záporožie, obyvatelia potom Zaporozi, Záporožci,^[394] boli pre lúpeživosť svojich ľudí, zmesi Variago-Rusov a Slovanov, predchodcov neskorších Záporožcov, široko-ďaleko neslávne známi.^[395] V mene Zabrozi namiesto Zaprozi sa prejavuje poľský spôsob vyslovenia hlásky o namiesto a po pr. — Znetalici mali sedemdesiatštyri miest, ale ako sa vlastne nazývali a kde bývali, to si teraz netrúfam povedať; že niekde v Rusku, o tom nepochybujem. Možno sa tá vetva nazývala Netolici, teraz Netolice, v Čechách v r. 1088, Nietulisko, dve dediny v Poľsku v Sandomirsku a i.; možno sa volali Svietiliči, od otca rodiny Svietila, ako Tverdiliči od Tverdila, porov. Svetiloviči v Rusku a i. Porovnaj okrem toho ešte i Cvietyň, vedľajší prítok Oky podľa Boľš. čert., Svetickoje čiže Sventickoje jaz. (ináč Vygonošče) v gub. Minskej, Svadickoje jaz. v Smolenskej, Svietica, rieka v Kostrom., Sveta čiže Sventa, rieka vo Vilenskej, Svitiaž čiže Sviatež jaz. a mesto vo Volyn., Švantenskoje jaz. a Švet i Švite, rieka v Kuronoch, Zuetie (Svetie čiže Švetie, teraz Zvethau) u Polabanov v list. 980, Zuetna tamže v list. 1004, Usviat, jazero i mesto, a Usviata, rieka v gub. Vitebskej a i. — Aturezani mali stoštyri miest, ale či to boli Turovania, alebo skôr Turičania, nie je ľahké rozhodnúť. O Turovanoch, obyvateľoch Turova a jeho okolia, sme hovorili už vyššie. Súdiac podľa mena, najbližšie k nim sa zdajú byť Turočania, obyvatelia okolia mesta Turoča v niekdajšom kniežatstve Sluckom,^[396] a ešte viac Turičania, žijúci v Turisku na rieke Turiji vo Volynsku, kde je aj dedina Turičane.^[397] S menom pochádzajúcim od tura, u Staroslovanov mimoriadne obľúbeným, porov. Tura, vlasť Toropecká, Turiec, stolica v Uhrách, Turopole, župa v Chorvátoch, a preveľký počet osád v Rusku, v Poľsku atď. — Chozirozi, ktorým sa pripisuje dvestopäťdesiat obranných miest, majú nejasné meno i polohu; pokým nenájdeme vhodnejšie príklady, môžeme uviesť napr. Kasoriči, dedina v gub. Volyn., Kašira, mesto v gub. Tulskej, Kasorža, rieka v Kurskej gub., ďalej Kazeroči v gub. Černigovskej blízko Smolina,^[398] Kozyrev, niekedy hrad na Pripiati^[399] atď. V Germánii, menovite v Durínsku, je známe miesto Chotirodizzi, t. Chotirodici, od muž. m. Chotirod, z list. Ota r. 971. Je teda možné že i v Rusoch sa nazývala niekedy táto vetva Kasoriči či Kazeriči alebo naposledy Chotirodiči. — Lendizov, s ich deväťdesiatimi ôsmimi mestami, pokladám síce za Lutičov, avšak rozdielnych od predodrianskych Luticov čiže Veletov. Bola to nepochybne ich vetva, ktorá sa zo starej vlasti Vilkomirska rozšírila na východ i juh. Stopy Luticov v miestnych menách sa objavujú vo všetkých krajoch Ruska. Bez ohľadu na to, že v niektorých Nestorových rkp. sa namiesto Uliči píše Lutiči, pravda, omylom, avšak vždy ako dôkaz, že toto meno bolo kedysi v Rusi známe, pripomeňme len rieku Lutosňu v gub. Moskovskej (v list. 1504 Lutosna), na ktorej je aj územie Lutosna čiže Lutosenskaja v list. 1389,^[400] Lutošica, potok pod Dmitrovskom v list. 1504,^[401] Lutava, hrad v Severanoch r. 1175,^[402] Luta, Lutcy, Lutkina, Lutkovo, Lutna, Lutoviska čiže Lutovisko, Lutinka, Lutča, Lute, Lutoryš, mestečká i dediny v Rusoch, Haliči a Poľsku, ďalej Ľuta, vedľajší prítok Pľusy v gub. Petrohradskej, Ľutenka v Poltavskej g., Ľutica, vedľajší prítok Styru vo Volyni, Ľutnica, vedľajší prítok Dviny vo Vitebskej g., Ľutin, hrad, v list. 1686 a i.,^[403] Ľutinka, hrad a územie pod Gadiačom, v list. 1665,^[404] Ľutikovo, územie Zakubežská v list. 1504,^[405] Ľutaja, Ľutenka, Ľutkino, Ľutomľa, Ľutovka, Ľutkovščina, Ľutyč a iné mestá i dediny v Rusoch. Z týchto príkladov je zrejmé, že toto meno sa píše rozdielne, Lutiči i Ľutiči, t. s tvrdým i mäkkým l, čo je však iba nárečový rozdiel.^[406] Pochádza ono od mužského prímena Ľut, a toto od slovka ľut (acer), čes. lítý. Aj pri všetkej hojnosti miestnych názvov je však ťažké vlastné sídla Lutičov v Rusoch doložiť podrobnejšie: usilovnejší výskum hádam i tu dodá viac svetla. — Thafnezi, majúci dvestopäťdesiatsedem miest, by síce mohli byť pokladaní za obyvateľov riečky Daveny vo vojvodstve Augustovskom, teraz osídlenom Litvanmi, ale táto riečka je dosť malá, preto je oveľa náležitejšie odvodzovať ich od Tanevcov, vynikajúcich krajanov, lebo už aj Długosz uvádza rieku Tanvu (Tanew, u Crusia Tanef) v Haliči a vojvodstve Lubelskom, pravý prítok Sanu, na ktorej je aj dedina Tanewska Wólka (u Crusia Tanefska wólka), preto aj obyvateľské mená Tanevci, Tanefci, a potom u Zemepisca Bavorského Thafnezi.^[407] — Prissani, so sedemdesiatimi mestami, uvádzam tiež medzi severnými Slovanmi, by mohli byť Pružania, ktorých meno sa zachovalo v názve mesta Pružany v gub. Grodnianskej. V list. veľkého kn. Vasilija Dimitrijeviča r. 1389 sa spomínajú „slobodné usadlosti“ Pružianske, niekde pod Moskvou.^[408] Existuje aj dedina Pružinky v gub. Voronežskej. — Fresiti sa uvádzajú pred Žeravcami a Lukomľanmi, ale či patria k Slovanom čiže Čudom, je sporné. Podľa mena, a snáď aj podľa pôvodu, keďže prešli zo severu na juh, by s nimi mohli byť príbuzní Berziti v Macedónii alebo v Tesálii (§ 30, č. 4); preto ich pokladám skôr za Slovanov. Dopátrať sa k ich pravému menu je ťažké: buď sú to Breziči (od mesta Brezy), alebo Brežiči (od mesta Breg, Bregy) čiže Vrežiči, Verežiči, Veržiči (buď od neznámeho hradu, alebo otca rodiny), alebo napokon Verežci, Veržci od riečky Vereže. Ber- a Ver- namiesto Bre- a Vre- je zvláštnosť litovčiny a niektorých polabských i starobulharských podnárečí. Porov. mená riek, miest a dedín v Kuronoch Berse, Bersen, v Litve Beržy, Beržany atď. (od béržas, breza), v Rusku Verežani a Varzino niekedy pod Novgorodom,^[409] Veržava, územie v list. 1503,^[410] miestne mená Verežani, Veržali, Veržby atď., v Srbsku Beršiči atď.; porov. tiež rus. verzilo, verzilišče (velikán) a i. — Seranici, bez vyznačenia počtu miest, buďto Seravci, alebo Žeravci. V hornej Macedónii sa nachádza rieka Serava, Sierava, známa zo starosrbských letopisov a listín; v Rusku však rieky s takýmto menom nenachádzam, ale sú mená riek s rovnakým koreňom, napr. Sereža v gub. Pskovskej a Nižgorodskej, Serena čiže Šerena v Kalužskej atď. Podľa môjho názoru by bolo náležitejšie odvodzovať toto meno od Žeravcov, obyvateľov rieky Žeravy čiže Žerevy, porov. Žerev, vedľajší prítok rieky Uše v gub. Volynskej, Žerevica, niekedy rieka v krajine Novgorodskej, od ktorej dostal svoje meno Pažerevickoj pogost,^[411] Žeryn, kraj v list. 1503,^[412] Žerespeja, rieka, a Žeresper, kraj v Smolensku a i. — Lucolane, vedľa Žeravcov, rovnako bez vyznačenia počtu miest, nie bezdôvodne sa môžu pokladať za Lukomľanov, obyvateľov mesta Lukomle a rovnomenného jazera i jeho okolia v gub. Mogilevskej, senskom kraji. Mesto Lukomľa sa už okolo r. 1078 — 1084 spomína v ruských letopisoch niekoľkokrát.^[413] Takéto mená sú aj v iných ruských guberniách, napr. v Pskovskej a Vitebskej, osady Lukoma, Lukomľa sú však menej známe. V Sandomirskom vojvodstve sa niekedy jedna zem volala Lukovská, a v Pomorí blízko Chojnice bolo podľa Długosza jazero Lukamia, to však sem veľmi nepatrí. — Z toho, čo sme v rámci možností predniesli na osvetlenie tohto drahocenného pamätníka, je zrejmé, že na dosiahnutie žiaduceho cieľa treba ešte veľa vykonať. Usilovnosť a um našich nástupcov nech dokončí to, čo sme my nestihli. Na dovŕšenie tohto článku pripomeňme tu ešte nakrátko niektoré vetvy a kraje podľa ruských letopisov, menovite o Porosanoch, Nizovcoch, Brodnicoch a Morave. Porosiani, obyvatelia rieky Rosi čiže R’si, vtekajúcej do Dnepra poniže Kyjeva, sa pod týmto menom v ruskej histórii objavujú až neskôr. Roku 1031 veľkokniežatá Jaroslav a Mstislav vyrazili proti Lechom a po opanovaní mnohých červenských miest previedli odtiaľ leský ľud na rieku Ros čiže R’s, kde sa ich potomkovia nachádzali i za Nestorovho času.^[414] Roku 1157 nachádzame v ruských letopisoch, že kraj Por’sije dostal sa kniežaťu Vasilkovi.^[415] — Nizovci, obyvatelia krajiny Nizovskej čiže Nizu, sa po prvýkrát spomínajú v dejepise r. 1131, keď sa s veľkým kn. Mstislavom zúčastnili na výprave proti Litve, ktorú vyplienili.^[416] Neskôr sú o nich veľmi časté zmienky najmä v novgorodských letopisoch. Menom Niz (Niederland) a Nizovskaja zemľa, ktoré sa odvodzuje od spádu riek, sa v uvedených prameňoch rozumie okolie mesta Vladimíra na Kľazme, niekedy aj celé kniežatstvo Vladimirské.^[417] Brodnici, o ktorých je v letopisoch prvá zmienka v r. 1216, a potom neskôr ešte niekoľko ďalších, boli nepochybne Slovania sídliaci niekde v Povolží. Neskôr sa spomínajú v spoločnosti Muromcov, Gorodčanov i vojakov krajiny Suzdaľskej. Roku 1224 stáli na strane Tatárov, vylákali ruské kniežatá, aby sa im vzdali, potom ich vydali Tatárom a tí ich povraždili.^[418] — Moravsk, hrad, mesto a územie Severanov, teraz Morovsk, Moreva (e namiesto a), hrad v Litve, rovnaké meno má aj mesto a jeho okolie v Novgorodsku na riečke nazývanej Vaga, Moravnin, mestečko na Lovate pod Novgorodom, — takéto mená sa spomínajú v ruských letopisoch a listinách,^[419] čo je dôkazom niekdajšej rozšírenosti tohto u Slovanov obľúbeného mena v severných krajinách.

15. Toto sú najvýznamnejšie vetvy veľkého slovanského kmeňa, rozloženého na šírom priestranstve neskôr nazvanom Rusko, o ktorých sme čerpali údaje z nám dostupných prameňov. Niet pochyby, že v tých mnohých ruských letopisoch, ktorých značná časť ešte dodnes nevyšla tlačou na svetlo, sa nachádzajú aj iné staroslovanské národné a rodové mená, vytvorené v neskoršej dobe, ktorých zhromaždenie a výklad sa musí ponechať rodeným Rusom, lebo pre nich je to jednak povinnosť, jednak majú lepšie možnosti ako my, vzdialení ochotníci. Na záver ešte obrátime svoju pozornosť na mená dneprovských prahov zaznamenaných Konštantínom Porfyrogenetom. Je až takmer neuveriteľné, koľko námahy museli učení bádatelia vynaložiť na vysvetľovanie tejto otázky.^[420] Názvy prahov, ktoré sa začínajú poniže vtoku Sumary do Dnepra, podáva Konštantín Porfyrogenet vo dvoch jazykoch, t. variagoruskom čiže škandinávskom a slovanskom, pridávajúc k nim aj svoj grécky výklad.^[421] Podľa neho sa nazýval prvý prah Nessupi (σσνπή, v tlačenom texte ’Eσσνπή, ale koncové ν v predchádzajúcom slove έπνμαζμνν treba zdvojiť), čo sa vraj v ruskom i v slovanskom jazyku vykladá ako „nespi“ (μή κιμάσδαι, nespať).^[422] Myslím si, že ten prah sa volal Násyp, a podľa osobitnej výslovnosti niektorých Slovanov i Nesyp; porov, stčes. osep, gesep. Teraz mu hovoria Kudak, Kodak, Kajdackoj, Starokajdackoj. Variagoruské meno buď Konštantín nepoznal, buď obidva národy používali slovanské. Druhý prah sa nazýval po rusky Ulvorsi (’Oνλβρσί), po slovansky Ostrovuni prach (’Oστρβνίπραχ), čo vraj znamená ostrov spádu čiže vodopádu (τό νησίν τν ραγμ).^[423] Podľa toho slv. meno bolo oстрокьныи прагь insularis cataracta; variagoruské Holm-fors podľa Thunmanna a Lehrberga znamená to isté. Teraz sa tento prah nazýva Lochan, Luhan, Lochanskoj. Tretí prah sa volal Gelandri (Γλανδρί), čo vraj preložené do slovančiny znamená zvonenie čiže zvuk spádu (’ηχ ραγμύ) ,^[424] z čoho vysvitá, že je to terajší Zvonec, Zvonskoj, Zvoneckoj. Škand. Gjallandi, Gjallandri, znamená toľko, čo jačiaci; slv. meno istotne buď vypadlo, buď zostalo Konštantínovi neznáme. Štvrtý prah sa volal po rusky Aifar (’ιάρ), slv. potom Neasyt (ασήτ), čo sa vykladá ako иегасыть, lat. pelecanus.^[425] Neasyt čiže Nejasyt je hádam zvláštna forma m? иѣсыть, ako Preaslav, Pereaslav, Perejaslav namiesto Prieslav. Variagoruské meno podľa Strubeho označuje to, čo hol. oyevaer; Lehrberg ho porovnáva s isl. aefr (fervidus). Tento prah si dodnes zachoval svoje staré meno: určite sa nazýva mrus. Nenasytec i Nenastynskoj. Piaty prah sa nazýval po rusky Varuforos (Bαρόρ), slv. Vulniprach (Boλνηπράχ), vraj preto, že spôsobuje veľké pleso (μγάλνλίμνην).^[426] Slovanský názov кольныи прагь sa nehodí k jeho povahe a miestu; hádam lepšie by bolo кльиѧныи прагь (cataracta fluctibus abundans). Škand. Baruforos podľa Lehrberga znamená tiež nnem. Wellenfall. Teraz ho nazývajú Volninskoj, Vovninskoj, Volnoj. Šiesty prah sa volal po rusky Leanti (Lάντι), slv. Veruci (Bρτζη), čo vraj znamená vír vody (βράσμα νρύ).^[427] Je zrejmé, že slv. meno znelo кpoучии, cyr. кpжщии, stčes. vrúcí; porov, stsrb. vrula (fons), čes. vřídlo. Variagoruské pochádza podľa Strubeho od koreňa lain, lein, t. vrieť, kypieť; podľa Lehrberga od landen, pristáť, čo je obidvoje neisté. Tomuto prahu teraz hovoria Tavolžanskoj, Tavalšanskoj, Zavolšonoj. Siedmy prah sa nazýval po rusky Struvun (Στρύβν), slv. Naprezi (Nαπρζή), čo vraj znamená malý vodopád.^[428] Nepochybujem, že slv. názov je напрежьє, cyr. напражиѥ, s obyčajnou zmenou hlásky a na e, od koreňa пpагь.^[429] Pri variagoruskom mene Lehrberg uvádza isl. Strondbun (Uferzaun). Tento posledný prah má byť terajší Ličnoj, Lizianoj, Lizianka. Je zvláštne, že Konštantín Porfyrogenet namiesto prag dvakrát napísal πραχ, hoci inokedy tak on, ako aj ostatní Byzantínci slv. g vyjadrujú písmenom γ. Z tohto výkladu je zrejmé, že zo starých mien sa viac nezachovalo, iba tieto tri: Zvonec (Gelandri), Nenasytec, t. Niesyt, a Volninskoj čiže Vovninskoj. Ostrovy ležiace povyše a poniže prahov majú takisto svoje vlastné mená.^[430] Celé to okolie, v ktorom sa nachádzajú tieto prahy, bolo svojou prirodzenou polohou mimoriadne vhodné na usadzovanie a zdržiavanie sa v ňom vojenských dobrodruhov. Zdá sa, že už v 10. stor. sa na týchto ostrovoch nachádzalo stanovište lodiek variagoruských lúpežníkov. Arabský kozmograf Dimeška, čerpajúc zo starších spisov, hovorí o ostrovoch v ústí Dnepra približne toto: Je tam sedem ostrovov, ktoré sa menujú ruské ostrovy; žijú na nich zbojníci, podnikajúci ustavičné nájazdy na všetky strany. Na týchto ostrovoch sa usadil národ menovaný Rusi. Sú to kresťania, na ich ostrovoch sú mestá, dediny, vinice, záhrady i stáda. Tieto ostrovy sú neobyčajne hornaté a bohaté na lesy.^[431] V tomto popise arabského spisovateľa nemožno nepoznať neskorších Záporožcov. Určite sú to prvé zárodky neskoršieho chýrneho kozáctva. — Končiac tento popis vetiev ruských Slovanov a území, ktoré obývali, pri pohľade dozadu, na cestu, ktorú sme spolu s nimi prekonali, s údivom sa musíme pozastaviť jednak nad počtom tunajších národov, a jednak nad rozľahlosťou ich sídel. Toto sú krajiny medzi Tatrami, Vislou, Iľmenským jazerom a hornou Volgou i Donom, o ktorých už Tacitus a Ptolemaios povedali, že ich obýva preveľký národ Venedov (έν μέγιστν); sú to krajiny, v ktorých rozsadzuje Jornandes po nesmiernych priestranstvách ľudnatý kmeň Vinidov (ab ortu Vistulae fluminis per immensa spatia Vinidarum natio populosa); krajiny, v ktorých Prokop vykazuje domov a vlasť nespočetným národom Antov (ulteriora ad septemtrionem habent Antarum populi infiniti); krajiny, z ktorých sa po tri storočia [pr. 638] nespočetné pluky ozbrojeného i neozbrojeného ľudu vydávali na juh i západ, do Európy i Malej Ázie; krajiny, ktoré svojou ľudnatosťou pokryli polovicu Germánie, časť Anglie i Batávie, celú Dáciu, Uhry, Ilyrikum, Byzantsko atď.; krajiny, v ktorých aj po tomto veľkom sťahovaní a po krutých bojoch tu ostávajúcich domorodcov s cudzojazyčníkmi, dorážajúcimi na nich od východu i západu, Zemepisec Bavorský, opisujúci nepochybne iba niektoré územia severného Slovanstva, napočítal do dvesto rozličných národov a vyše tritisícsedemstošesťdesiat opevnených miest (u najľudnatejších vetiev Srbov, Žitičov a i. ani neudávajúc počet miest); krajiny, ktoré, ako hovorí náš domáci Nestor, boli osadené mnohopočetnými slovanskými národmi s pevnými hradmi ešte pre príchodom Variagov, a boli to podľa neho a vôbec podľa celej histórie národy milujúce slobodu viac ako vlastný život;^[432] boli to napokon krajiny, o ktorých Matúš, biskup krakovský [ok. 1150] zvolal: Ruthenia… to je akoby celý svet… národ ruský, ten vo svojom bezpočetnom množstve sa rovná hviezdam nebeským (Ruthenia… quae quasi est alter orbis… gens Ruthenica, multitudine innumerabili ceu sideribus adaequata). O takýchto krajinách niektorí novší ruskí spisovatelia, Senkovskij, Muraviov a im podobní s obľubou tvrdili, raz že už od prastarodávna to bola dedina Škandinávcov, ktorej sa zmocnil Rurik, hoci nebol na to povolaný, a prisvojil si ju ako svoje dedičné právo; inokedy, že až do čias Vladimírových to bola iba nekonečná pustatina, po ktorej sa tu i tam potulovali biedne rodiny kočujúcich lovcov a pastierov dobytka, ktorým sa hovorilo čeloveci, t. rabi, otroci, chlapi, z čoho neskôr ruskí letopisci utvorili skomolené meno Slováci, Slovania, prenesúc ho na vymyslený národ, ktorý nikdy nejestvoval.^[433] Kto by sa nerozcitlivel pri čítaní alebo počúvaní vynikajúceho pevca Slávy dcéry:

1. Slovanov usadených v niekdajšej Mézii a v priľahlých krajinách postretol ten istý osud ako ich spolukmeňovcov na severe, totižto keď sa dostali pod vládu panovníkov z cudzieho národa, uralskočudských Bulharov, ktorí ovládli r. 678 Méziu, stratili svoje domáce meno a osvojili si prímeno národa nad nimi panujúceho, t. Bulharov. My tu pod menom bulharských Slovanov v najširšom zmysle zahrňujeme všetkých niekdajších Slovanov v Multanoch, Valachii, Sedmohradsku a južných Uhrách od Prutu severnou stranou Dunaja až k ústiu Drávy, ďalej v starej Mézii a terajšom východnom Srbsku, od ústia Dunaja až k Morave, potom v Trácii, Macedónii, Albánii, Tesálii, ostatnom Grécku, ba aj v samom Peloponéze a na ostrovoch k nemu priľahlých, ktorí sčasti preto, že takmer všetci boli niekedy podrobení jednej vláde, sčasti tiež, že podľa jazyka sa ukazujú byť najpríbuznejší, a tak v našich starožitnostiach môžeme ich pokojne chápať ako jeden celok. O vystúpení týchto Slovanov zo svojich starodávnych sídel a rozložení sa na severnom brehu Dunaja, v Multanoch, Valachii a južných Uhrách, ktoré sa udialo nepochybne najskôr v dobe hunského panovania, sme uviedli predbežne niečo už vyššie (§ 25, č. 5). Hojnejšie a určitejšie správy o nich sa začínajú v byzantských letopisoch s ich vpádmi do Mézie, Trácie a Ilyrika, za panovania cis. Justiniána. K stanovenému cieľu prítomného diela náleží, aby sme tu podali aspoň krátky obsah týchto správ. Pred nastúpením vlády cis. Justiniána sa neuvádza nič o vojnách Slovanov s Grékmi, buďto že Slovania sa vo svojich sídlach na severe Dunaja správali skutočne pokojne, alebo že ich byzantskí dejepisci ešte náležite nerozoznávali od iných cudzojazyčníkov, a stotožňovali ich s menami Hunov, Bulharov atď. Avšak za panovania citovaného cisára [527 nasl.] rok čo rok, ako tvrdí Prokop, Huni (t. Bulhari), Slovania a Antovia^[434] plienili krajiny rímskeho cisárstva. Ilyrikum, Trácia, vlastné Grécko (Hellas) a Chersonesus, všetky krajiny od Jónskeho zálivu až po samotný Byzant, strašne trpeli vpádmi uvedených národov, ktoré im spôsobovali škody na ľuďoch aj na majetku, hoci ani samy sa nezaobišli bez značných strát.^[435] Hneď na začiatku Justiniánovho panovania [527] silné vojsko Antov, susediacich so Slovanmi, prekročilo Dunaj a dostalo sa do Trácie, kde bolo vodcom Germanom na hlavu porazené.^[436] Po ich opätovných vpádoch sa proti nim postavil r. 530 trácky veliteľ Chilvud, ktorý im po tri roky statočne odolával, často ich prenasledujúc až do ich vlasti za Dunajom, až napokon sám r. 533, keď vyrazil s malým počtom svojich ľudí hlboko medzi nich, v boji zahynul. Odvtedy nikto nebol schopný ubrániť sa pred ich nepriateľskými vpádmi cez Dunaj.^[437] V čase po Chilvudovej smrti mali Slovania a Antovia od Grékov pokoj, žili si svojím obvyklým životom, bojujúc v domácich sporoch jedni proti druhým. Tak sa stalo, že zajatý Ant vystupujúci pod menom Chilvud (Chlivut?), po tom, ako si osvojil latinský jazyk, sa dal nahovoriť akýmsi chytráckym Grékom v slovanskom zajatí, aby sa vydával za gréckeho vodcu Chilvuda, a keď ho Narses vyslal do Carihradu, bol pristihnutý pri podvode [534 — 546].^[438] V rozsiahlej rozprave o týchto udalostiach sa okrajovo spomína aj tento nový vpád najprv Antov [medzi 534 — 546], potom Slovanov do Trácie [546], avšak tých potom Philimut, vodca Herulov, zahnal naspäť.^[439] Roku 546 vyjednával cis. Justinián prostredníctvom poslov s Antmi a ponúkal im do držby staré spustnuté mesto Turris na severnom brehu Dunaja (najpravdepodobnejšie Turna pri vtoku Aluty), ak by s ním uzavreli zmluvu a chránili hranice cisárstva proti vpádom Hunov (t. Bulharov a i.).^[440] V treťom roku po tejto zmluve s Antmi vstúpili ich bratia Slovania s veľkým vojskom do Ilýrie, všetko navôkol až po samotné mesto Epidamnus čiže Dyrrachium (teraz Durač, Dráč, alb. Dures) strašne pustošili, dobývali hrady, plienili majetky a hmotné statky, časť zajatcov zabili, časť odvliekli do zajatia. Velitelia Grékov so svojimi 15 000 ozbrojencami v Ilýrii postupovali opatrne za nimi a neodvážili sa s nimi stretnúť.^[441] Roku 549 sa spomínajú Slovania v rozprave o nepokojoch, ktoré prepukli medzi Longobardmi v Panónii a Gepidmi v Dácii. Prenasledovaný longobardský kniežací syn Ildisg hľadal útočisko u Slovanov, aby mu pomohli dosiahnuť vládu, ale nepochodil.^[442] V nasledujúcom roku [550] vojsko Slovanov zložené z 3000 mužov, prepraviac sa cez Dunaj a prekonajúc rieku Hebrus (dnes Marica) v Trácii, rozdelilo sa na dve skupiny a lúpilo po Trácii a Ilýrsku, všade úspešne zdolávajúc slabý odpor Grékov. Južný oddiel tohto vojska sa vojenskou ľsťou zmocnil mesta Toperus pri Egejskom mori (dnes zrúcaniny Boar-Kalesi).^[443] Pri tejto príležitosti rozpráva Prokop o hrozných ukrutnostiach, ktoré páchali Slovania po dobytí spomenutého mesta a inde v llýrii a Trácii. Roku 551 vpadli nové pluky Slovanov, početnejšie ako predchádzajúce, cez Dunaj k Naisu (Niš), že hrozilo dobytie Solúnu (Thessaloniki), avšak veliteľ German ich zahnal cez ilýrske hory do Dalmácie. V tom čase iné pluky, podľa Grékov povzbudení k tomu Gótmi, sa prebili zo Zadunajska do Dalmácie, tam sa rozdelili na tri prúdy, hrozne plienili po všetkých gréckych krajinách, a keďže sa nikoho neobávali a cítili sa bezpečne ako doma, tu aj prezimovali. Grécky veliteľ Scholastieus sa s nimi stretol pri Adrianopole, a bol na hlavu porazený: na to sa Slovania rozliezli po Astike, tráckej krajine, dostali sa až k dlhému múru postavenému za cis. Anastazia na obranu Carihradu, všetko navôkol ničili a plienili. Tu narazili na odpor, preto sa aj s lupom obrátili naspäť cez Dunaj.^[444] Roku 552 sa vyrútili s obrovskou silou na Ilýriu a po jej vydrancovaní sa preplavili cez Dunaj do svojej vlasti. Gepidi, sídliaci v tom čase v Sedmohradsku a v Zátisí, ich vraj ochotne prevážali na svojich lodiach cez Dunaj, berúc od každej osoby po zlatej minci, a Justinián sa márne usiloval skrotiť ich lakomosť.^[445] O tomto cisárovi sa pochvalne zmieňuje Prokop, že proti Slovanom a iným cudzojazyčníkom dal mnohé hrady na Dunaji sčasti znovu postaviť, sčasti poopraviť, ako pevnosť Adinu v Mézii blízko mesta Palmatae, alebo Ulmitu v malej Skýtii, ktoré obidve predtým slúžievali Slovanom pri ich vpádoch ako skrýše a útočište.^[446] Po objavení sa hrozných Avarov na Ponte a neskôr v panónskom Podunajsku boli Slovania zatiahnutí do nových spolkov a zmätkov, čo im spôsobilo nové ťažkosti a pohromy [559], ale neprekazilo pritom ich dávne cesty do gréckeho cisárstva.^[447] Roku 559 Anti a Kuni (t. Bulhari) spoločne vtrhli do Trácie a po prelezení napoly zbúraného Anastaziovho múru v blízkosti samého Carihradu, kde ležali mestečká Nymphae, Drypia a Chittos, vrhli sa za lúpežou. Dostali sa až k mestám Curulu (teraz Čorli) a Arkadiopolu, porazili tu Grékov, ktorí sa im postavili do cesty, a stiahli sa až vtedy, keď im cisár pohrozil, že im svojím loďstvom zahatá návrat domov cez Dunaj.^[448] Potom byzantskí letopisci niekoľko rokov o Slovanoch mlčia. Až okolo 565 — 578 o nich uvádzajú, že medzi nimi a Avarmi prepukli nepokoje. Avarský chán Bajan, vládca Panónie, vyslal svojich poslov k Slovanom, sídliacim bezosporu na severnom Dunaji, v Banáte, vo Valachii a v Multanoch, aby od nich vymáhal poplatky a poddanosť, avšak vojvoda Slovanov Lauritas (Lovreta) sa hrdo vzoprel jeho žiadosti,^[449] a zádrapčiví avarskí poslovia boli pri hádke so Slovanmi zabití.^[450] Keď r. 581 mohutné vojsko Slovanov (v počte 100 000 mužov) vtrhlo do Trácie a preniklo až do Grécka, cisár Tiberios Konstantinos požiadal o pomoc avarského chána, a ten, rozhorčený nad urážkou svojho národa, využil túto príležitosť na pomstu a cez Sávu (nie, ako sa mylne vykladá, cez Dunaj) sa prepravil do Ilýrie a cez Méziu a malú Skýtiu (terajšiu Dobruč) tiahol do krajiny Slovanov. Keď sa preplavil cez Dunaj do Slován, asi pri meste Noviodunum čiže terajšom Izakči, začal tu vypaľovať dediny, pustošiť polia a všade naokolo plieniť a drancovať. Slovania sa s ním neodvážili bojovať na podunajských rovinách, preto ustúpili do nepriechodných lesov.^[451] Že toto plienenie slovanskej krajiny neznamenalo jej koniec ani definitívne podmanenie, je zrejmé z ďalšieho priebehu dejín (porov. § 27, č. 3). Lebo už roku 582 sa avarský chán chystal na novú výpravu tou istou cestou cez Méziu do Slován, udávajúc ako príčinu, že Slovania mu odopreli sľúbené platenie dane a jeho posla usmrtili. Slobodný život Slovanov môžeme doložiť aj tým, že iného Bajanovho vyslanca, ktorý u cisára v Carihrade dojednával slobodný prechod vojska cez Ilyrikum a Méziu do Slován v Zadunajsku (Dácii), pri návrate domov prepadli a zabili Slovania, ktorí práve vtedy vtrhli s vojskom do Ilýrie.^[452] Roku 583 vtrhli Slovania, ako vravia letopisci, vyslaní a podnecovaní (submissi ac subornati) Avarmi, do Trácie až k dlhému múru. Prenasledoval ich Commentiolus, veliteľ cis. Maurícia, ktorý s nimi trikrát bojoval, pri rieke Erginii, pri Adrianopoli s vojvodom Radgostom (Ardagastos), a potom pri zámku nazývanom Ensinum, až ich napokon z Astiky vyhnal.^[453] Avšak r. 587 znovu hrozne vyplienili Tráciu.^[454] Po dobytí mesta Sirmia (dnes Mitrovica) Avarmi [586] prevaha Slovanov v južných Uhrách upadla, a niet pochyby, že ich tamojšie vetvy sa dostali do poddanstva Avarom. Keď sa r. 591 chystal avarský chán do vojny proti Grékom, Slovania hotovili na jeho rozkaz lode potrebné na prepravu vojska po rieke Sáve.^[455] Približne v tom čase alebo o niečo skôr sa stala udalosť, ktorá sa v legende o sv. Demetriovi popisuje ako neúspešný útok piatich tisícov Slovanov na mesto Solún (Thessaloniki).^[456] O niečo neskôr, podľa toho istého prameňa, keď avarský chán, nemohol od cis. Maurícia vymôcť, čo bol od neho žiadal prostredníctvom svojich poslov, vypravil proti Solúnčanom nesmierne množstvo jemu poddaných Slovanov, ktorí po osem dní s päťdesiatimi vojenskými zariadeniami márne dobýjali mesto.^[457] Tým sa vtedy skončili vpády avarských Slovanov do južnej Macedónie. Naproti tomu východní Slovania, sídliaci v Multanoch a Valachii, užívajúc si oddávna slobodný život, neprestali ďalej napádať grécke krajiny. Roku 592 bol proti nim vyslaný Priskus s rozkazom, aby ich skrotil v ich vlastnej krajine. Zo sporu, ktorý vtedy prepukol medzi ním a avarským chánom, jasne vysvitá, že Gréci považovali Slovanov za samostatný národ, nezávislý od Avarov.^[458] Priskus sa prepravil cez Dunaj, prekvapil v noci slovanského vojvodu Radgosta, zajal mnohých jeho ľudí a poslal ich pod dozorom akéhosi Tatimíra (ako ukazuje meno, Slovana) do Byzantu. Na druhý deň Priskom vyslaný oddielový veliteľ Alexander prekročil rieku Ilivakia, t. Ilovači (terajšia Jalomnica) a pustil sa do márneho stíhania Slovanov v ich neprístupných bydliskách, až napokon sám Priskus, sprevádzaný zradcom Gepidom, zbehom zo služby u Slovanov, prenikol cez nepriechodné bažiny a lesy do stolice kráľa (ρηξ) Mužoka (Mσωκι), nachodiacej sa za riekou Paspirius (hádam dnešné Buzeo; porov. Pasiaces u Ptol.), a uvedeného vládcu, hanebne podvedeného Gepidovým klamstvom, v noci, po slávení tryzny pri víne a spevoch, živého zajal, pričom mnohých z jeho ľudí zabil, iných vzal do zajatia.^[459] V nasledujúcom roku [593] podnikol nový vpád cez Dunaj do krajiny Slovanov, mnohých ľudí zajal aj nabral bohatú korisť a na cisárov príkaz sa rozhodol prezimovať v cudzej vlasti.^[460] Keď sa potom [594] vracal so zajatcami a svojou korisťou cez Dunaj, vypočul si výčitky avarského chána, predstierajúceho, že toto plienenie Slovanov, vraj jemu poddaných (hoci ich on nechránil!), ho urazilo, zatiaľ čo v skutočnosti iba závidel Grékom ich šťastie a obával sa vzrastu ich moci; Priskus bol nakoniec prinútený odovzdať mu pod jeho právomoc päťtisíc zajatcov, aby tak aspoň s ostatnou lúpežou mohol spokojne odtiahnuť.^[461] Roku 595 malá skupina Slovanov prekročila Dunaj a plienila mestá Zaldapu, Akys a Skopje;^[462] avšak na spiatočnej ceste prepadol ich tábor grécky veliteľ Peter a napriek zúfalému odporu ich premohol a všetci do jedného zahynuli pod mečmi.^[463] Keď sa r. 596 Slovania vyhrážali Carihradu novým vpádom, Peter z príkazu cis. Maurícia sa rozhodol zakročiť proti nim ráznejšie. Vydal sa na výpravu južnou stranou Dunaja (od východu na západ) cez mestá a hrady Pistum (teraz Ruhčuk al. Maretin), Zaldapa, Jatrus (na rieke Jetre), Latarcium, Novae, Teodoropolis, Kuriska čiže Sekuriska a po odpočinku v Asime (neďaleko ústia rieky Osmy) začal sa prepravovať cez Dunaj. Slovania im síce statočne bránili v prechode, ale po smrti svojho vojvodcu Pirogosta (Piragastos), ktorý padol v boji, cúvli cez vyprahnuté polia až za rieku Ilovači (Ilivakia). A Petra, za to, že ich pri tejto rieke nezdolal, cisár pozbavil veliteľskej funkcie. Tým sa táto výprava skončila.^[464] V mierovej dohode uzavretej r. 599 medzi Avarmi a Grékmi bolo okrem iného ustanovenie, že Dunaj bude hranicou medzi jednou a druhou ríšou a Gréci sa budú môcť voľne prepravovať s vojskom cez uvedenú rieku proti Slovanom, usídleným podľa mňa v Dácii,^[465] z čoho je takisto zrejmá ich nezávislosť. Zatiaľ západní Slovania zostávali naďalej v avarskej poddanosti, bojujúc spolu s chánom r. 600 v nešťastnej bitke pri Tise proti Grékom.^[466] Roku 601 brat cis. Maurícia Peter, opäť povolaný do vodcovskej hodnosti, v snahe jednak menším ťažením odvrátiť vpád Avarov, chystajúcich sa na boj, jednak zásobiť svoje vojsko potravinami, vypravil cez Dunaj do slovanskej krajiny Gundia, ktorý tam lúpil a drancoval a keď potom nemohol prinútiť svoje vojsko na prezimovanie v nepriateľskej krajine, navrátil sa so svojou lúpežou cez Dunaj a blízko mesta Kurisky čiže Sekurisky i Asimu (Osmy) sa utáboril, márne tu snovajúc nové vpády do Slován.^[467] Odvtedy sa o vojnách Grékov so Slovanmi dozvedáme zriedkavejšie. Roku 626 dobývali Avari spolu so Slovanmi, zaiste pozbieranými v Uhrách, Carihrad. Medzi tu zabitými Slovanmi sa nachádzali aj ženy.^[468] Cisár Konštantín II. v šestnástom roku svojho panovania [657] vyrazil na vojnovú výpravu do Slován (κατά Σκλαβινία), zajal veľký počet ľudí a ich krajinu si podmanil.^[469] Toto je prvé svedectvo v byzantských letopisoch vzťahujúce sa na Slovanov z južnej strany Dunaja čiže usadených v Mézii. Kedy a ako sa sem dostali, na to teraz musíme obrátiť našu pozornosť.

2. Doteraz sme sa zaoberali Slovanmi, ktorí sa podľa jazyka a spoločenských vzťahov neskôr zaraďujú k bulharským Slovanom, a to na severnej strane Dunaja, v niekdajšej Dácii čiže v terajších Multanoch, Valachii, Sedmohradsku a juhovýchodných Uhrách, od rieky Prutu takmer až k ústiu Sávy a Tisy do Dunaja. Videli sme, že Slovania usadení v Uhrách sa dostali čoskoro pod avarské jarmo; a naproti tomu ich bratia v Dácii si stále počínali ako samostatný národ, hoci Avari, osobujúci si akési panstvo nad nimi, chvastavo ich vydávali za svojich poddaných, a takisto Gréci ich pokladali za taký národ. O prebývaní týchto Slovanov v starej Dácii, teraz zabratej Valachmi, Sekelmi a Sasmi, nemôže byť ani najmenšia pochybnosť. Vyplýva to nielen z vyššie uvedených svedectiev o prechode Slovanov cez Dunaj pri nájazdoch do Grécka a naopak, Grékov do Slován pri prenasledovaní Slovanov až do ich vlasti, sú tu aj svedectvá obsahujúce isté zemepisné prvky, napr. rieky Ilovača (Jalomnica) a Paspirius (Buseo), mesto Turris čiže Turna, prepravovanie sa cez Dunaj pri vtoku Osmy atď., a vrchovatou mierou to dokladajú aj jasné vyjadrenia súvekých spisovateľov. Tak Prokop hovorí, že Slovania bývajú za Dunajom, blízko brehov, aj inde, že väčšia časť krajín ležiacich na severnej strane Dunaja je v ich držbe;^[470] cis. Maurícius označuje sídla Slovanov za Dunajom v Dácii jasnými slovami.^[471] Že títo Slovania tu mali svoje stále obydlia, je zrejmé z toho, čo sa spomína o vypaľovaní ich dedín, ničení polí atď. Na druhej strane je nemenej isté aj to, že Slovania už veľmi skoro prechádzali cez Dunaj do Mézie a začali sa usadzovať na spustnutých územiach tejto krajiny. História ich tu nachádza, ako sme podotkli, roku 657, omnoho výraznejšie r. 678, keď Bulhari po vtrhnutí do Mézie si podmanili sedmoro rodov Slovanov, sídliacich od Čierneho mora pri Varne až k avarskej krajine, t. k sútoku srbskej Moravy a Dunaja.^[472] O období, v ktorom sa títo Slovania v uvedenej krajine usadili, história úplne mlčí; a teda iba na základe úvah a niektorých vedľajších okolností nie je možné v tomto ohľade nadobudnúť úplnú istotu. Obyčajne, hoci podľa môjho zdania nie celkom odôvodnene, sa predpokladá, že títo Slovania zaujali Méziu až po smrti cis. Maurícia [602], za panovania Phokusa [602 — 610] a Heraklia [610 — 641], a potom sa odtiaľ rýchlo rozšírili do Trácie, Macedónie, časti Albánie, Tesálie, až do samého Grécka a Peloponézu.^[473] Je však oveľa pravdepodobnejšie, že slovanské rodiny sem prichádzali ticho a pokojne a usadzovali sa na spustnutých nivách obidvoch Mézií už omnoho skôr, a síce už na konci 5. stor., s povolením gréckej vlády, možno sem aj cieľavedome začali privádzať slovanských vojnových zajatcov; a tak to prebiehalo po celé 6. stor. Svoju domnienku opieram o tieto hlavné dôvody.

a) Nepriateľské vpády zadunajských Slovanov do gréckych krajín neprekážali Grékom prijímať iných Slovanov do svojej služby, a to tak vojenskej, ako aj civilnej, a potom im prepúšťať do držby a na obrábanie polia v Mézii, Trácii, Dardanii a Macedónii, opustené po úbytku pôvodného obyvateľstva. Sú príklady, že v tom istom čase, keď prebujnení Slovania zachádzali z Dácie cez Dunaj do Grécka a lúpili krajinu, iní ich bratia bojovali s Grékmi proti Gótom, Peržanom, dokonca aj samým Slovanom. Tak r. 536 — 537, aj 547 jazdci vybraní z Antov a Slovanov slúžili v Belizarovom vojsku proti Gótom vo Vlachoch.^[474] A v r. 555 — 556 boli Antovia Dobrogost a Vsegrd poctení velením v gréckom vojsku proti Peržanom: Dobrogostovi zverili velenie nad morským loďstvom.^[475] Súdiac podľa mena som si istý, že Jánom Biklarským spomínaný Angastus, patricius,^[476] t. Onogost [r. 574], aj z Priskových výprav proti Slovanom známy grécky veliteľ Tatimír [r. 592, 593] boli tiež rodení Slovania: obidve mená sú určite slovanské, u našich predkov často používané.^[477] Podľa toho možno zhrnúť, že Gréci nerobili Slovanom prekážky pri ich usadzovaní sa v Mézii, ak sa podriadili gréckej vláde.

b) Mnohé mená obsiahnuté v bohatom Prokopovom popise miest a hradov v Mézii, Trácii, Macedónii atď. jasne a bez akýchkoľvek etymologických naťahovačiek svedčia o ich slovanskom pôvode, z čoho možno uzavrieť, že už vtedy [ok. 552] sa v spomínaných krajinách nachádzali nezriedka slovanské osady. Medzi týmito menami sa uvádzajú napr. Milareka, Kavetza (dnes Kavica), Labutza (dnes Labica), Debre (dnes Debr’), Dolebin (Dulebin, porov. Dulebi), Miletis, Berzana, Klesvestita (dnes Kleštevica), Vratzista (dnes bul. Vračišta), Streden a i., ktoré tak formou, ako aj svojou matériou sa znalcom jazyka zdajú byť slovanské, a v mnohých týchto krajinách to takto pretrváva až dodnes.^[478]

c) Zo správ, ktoré podáva Theophilus [umrel 534] v životopise svojho zverenca Justiniána o pôvode a domácich menách tohto panovníka i jeho rodiny, možno nie bezdôvodne uzatvárať, že aj uvedený cisár pochádzal zo slovanskej rodiny, ktorá sa už koncom 5. stor. usadila v ilýrskej Dardanii. Jeho otec, nazývaný u Prokopa a Theophana Sabbatius, nazýval sa podľa Theophila domácim menom Istok (sol oriens), čo je slovanský výklad tráckofrygického mena Sabbatios, Sabbazios;^[479] jeho matka a sestra sa nazývali Bigleniza čiže Vigleniza (ιγλνίζα), manželka Justina, cisárovho strýca — Luppicina (Λππικίνη), ktoré meno sa považovalo za hanlivé (καταγλάστν, ignominiosum). Samotného cisára Justiniána, podľa toho istého Theophila, jeho krajania volali Upravda čiže Vpravda (Όπράδα), čo sa dáva do súvisu s latinčinou, lebo jus, justitia znamená v stsl. pravda, a ν je v mnohých jazykoch obyčajný prídych.^[480] Jeho rodisko sa nazývalo Vederiana (δριανά) v oblasti hradu Tauresium, neďaleko terajšieho mesta Kjostendilu (Justiniana prima) v hornej Macedónii. Ak prijmeme toto za hodnoverné, musíme pripustiť, že začiatky slovanských osád v Mézii, Dardanii a Macedónii možno datovať už do konca 5. stor.

d) Všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že slovanské rodiny pri hľadaní nových sídel prichádzali do Mézie a priľahlých oblastí nie naraz a s bojovným hrmotom, ale postupne a v tichosti, a usadzovali sa tam s vedomím i súhlasom gréckej vlády. Také pokojné a pomalé usídľovanie sa roľníckeho ľudu nevzbudilo pozornosť gréckych dejepiscov, ženúcich sa len po hluku vojny a výparoch v bojoch preliatej krvi, preto o tom ani nič nezaznamenali. Keby boli Slovania dobyli od Grékov tieto krajiny v krvavom boji, určite by sa o tom v byzantských letopisoch zachovala nejaká stopa. Ale ak sa tu usídľovali pozvoľna, sčasti dobrovoľne, sčasti privádzaní Grékmi v čase vojen zo Zadunajska, muselo sa to, pravda, začať veľmi skoro, lebo tieto krajiny nachádzame v polovici 7. stor. už takmer úplne zaľudnené Slovanmi. Zvažujúc toto všetko a pre nedostatok iných výrazných svedectiev prijímajúc to za pravdivé, čo je najpravdepodobnejšie nemôžem mať iný názor, než že Slovania sa usídlili v Mézii a priľahlých krajinách už v priebehu 6. stor. Aký bol ich pôvodný stav v tejto novej vlasti, či sa nachádzali v úplnom poddanstve, či len v područenstve Grékov, t. síce pod gréckym cisárom, ale s vlastnými domácimi kniežatami, to sa s istotou nedá nikde potvrdiť. K prvému tvrdeniu sa prikláňali neskorší Gréci a vyslanci ugorských Bulharov v Carihrade;^[481] kým o druhom svedčí sedmoro rozličných slovanských vetiev, s ktorými sa tu stretli Bulhari r. 678, ďalej výpoveď cis. Leona a Theophanovo svedectvo o ťažení cis. Konstansa. V takejto nejednotnosti vyzerá najspoľahlivejšia výpoveď cis. Leona, ktorú treba vykladať v tom zmysle, že Slovania, buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne usadení v Mézii, Dardanii, Macedónii atď., nachádzali sa spočiatku v poddanstve Grékov, neskôr v područenstve cisára pod vlastnými kniežatami a staršími, v priebehu času, ako sa stali silnejší, sa usilovali úplne odtrhnúť od Grékov.^[482] Tým sa vysvetľuje ťaženie cis. Konstansa II. do Slován (κατά Σκλαβινία), t. buď do Macedónie alebo do Mézie, a podmanenie ich krajiny r. 657 (porov. č. 1). Je veľmi pravdepodobné, že v čase tejto závislosti Slovanov v Mézii, Dardanii a Macedónii od Grékov sa semeno kresťanskej viery, rozsievané gréckymi duchovnými, najprv ujalo medzi nimi, aby potom po vpáde ugorských Bulharov bolo síce potlačené, ale nie celkom udusené.^[483]

3. Od druhej polovice 7. stor. začínajú byť správy o Slovanoch v Mézii, Trácii, Macedónii a Grécku hojnejšie, a naproti tomu ich bratia, ktorí zostali na severnom brehu Dunaja, sa zo scény dejín postupne vytrácajú. Podbalkánskym Slovanom nebolo dopriate ani si dlho užívať svoj starý slobodný život, ani žiť v podriadenosti oslabnutej carihradskej vlády, lebo ich dávni nepriatelia, uralskí Bulhari, ktorí sa sem nahrnuli vzápätí za nimi, našli prostriedok ako si ich podmaniť pod svoju vládu. Títo príbuzenci Hunov a najmä Kuturgurov, sídliaci pôvodne medzi Donom a Volgou v takzvanom Veľkom Bulharsku, dávno upreli svoje lakomé oči na krajiny gréckeho cisárstva, lebo už r. 487, a to, pokiaľ je známe, najprv cez Dunaj vtrhli do Byzantska, kde však utrpeli zdrvujúcu porážku od ostrogótskeho kráľa Teodorika, i sám ich knieža Busas bol zabitý. Roku 493 vpadli druhýkrát do Trácie a túto krajinu znovu hrozne vyplienili. O šesť rokov neskôr [499] svoj útok zopakovali, pričom páchali strašné ukrutnosti, a byzantské vojsko pod Aristosovým velením, ktoré im to malo prekaziť, bolo na hlavu porazené, takže od toho času sa ich vpádom už nedalo zabrániť. Potom si ich okolo r. 558 podmanili Avari a boli v ich poslušenstve, až kým ich knieža Kubrat medzi rokmi 634 — 641 nevyslobodil z avarského jarma a tých násilníkov z Bulharska vyhnal. Po Kubratovej smrti si jeho päť synov, podľa mierovej zmluvy s cis. Herakliom, rozdelilo vládu nad krajinou [ok. 660 — 688]. Tretí z nich,^[484] Asparuch, opustil svoj domov na severe a cez Dneper a Dnester sa priblížil k hraniciam Byzantskej ríše, a tu, medzi sedmohradskými Alpami a Dunajom, v oblasti nazvanej po bulharsky Onklos,^[485] sa utáboril. Z tohto svojho táboriska Bulhari podnikali výpady do Mézie s cieľom podmaniť si túto krajinu. Cisár Konštantín Pogonat sa im síce r. 678 postavil do cesty, ale nebol úspešný, iba ich za sebou pritiahol až za Dunaj. Takto sa ešte toho istého roku dostali Bulhari do Mézie, tam sa najskôr rozložili okolo Varny, neskôr si podmanili celú Slovanmi zaľudnenú Méziu, a v nej už natrvalo zostali. Túto veľmi významnú udalosť nám podávajú byzantskí letopisci takto: „Keď sa Bulhari prepravili cez Dunaj k mestu Varne, ležiacemu blízko Odyssu, predrali sa odtiaľ do samého jadra tejto zeme. Tu našli celú túto krajinu výborne ohraničenú zozadu riekou Dunajom a spredu z obidvoch strán tiesňavami (priesmykmi) a Pontským morom. A po tom, čo si sedmoro rodov tu žijúcich Slovanov uviedli do poddanosti, pridelili Seberom územie od Beregavského priesmyku na východ a ostatným siedmim im poplatným rodom určili sídla odtiaľ na juh i západ až k hraniciam avarskej krajiny.“^[486] Ak teda, ako je pravdepodobné, Slovania žijúci v Mézii od r. 657, kedy ich cis. Konstans II. bol podmanil, pretrvávali v poddanstve Grékov, stratili teraz Gréci hlavnú krajinu svojho cisárstva, predsieň a takpovediac bránu k ostatným svojim krajinám. Bulharský panovník, upevniac svoju moc v Mézii, uzavrel s gréckym cisárom zmluvu a donútil ho nielen zrieknuť sa svojho práva na uvedenú krajinu, ale zaviazal ho zároveň platiť ročnú daň a jeho nástupcovia z času na čas ovládli okrem toho ešte časť Trácie, Macedónie, Albánie; a po troch storočiach moc a sláva bulharského cára sa vyrovnala moci a sláve gréckeho cisára. Pokiaľ ide o polohu miest a národov uvedených v citovanej správe, nedajú sa odstrániť všetky pochybnosti. Stanoviť, ktoré zo štyroch známych prechodov cez Balkán boli oné Beregavské tiesňavy čiže priesmyky (bulh. klissury), nie je ľahká vec. Spomínajú sa totiž aj v inom čase, ale vždy bez výrazných miestopisných znakov.^[487] Keďže nám chýba rukolapné svedectvo, o ktoré by sme sa mohli oprieť, musíme sa uspokojiť aj s tým, čo je najpravdepodobnejšie. Hlavné priechody cez Haemus čiže Balkán od východu na západ sú tieto:

a) Z Provatu do Aidosu, teraz Čengel a Nadir-Derbent, za starodávna nazývaný Sabulen a Sondis.

b) Zo Šumna do Karnova (Karnabat), u starých spisovateľov Sidera čiže Porta ferrea, za našich čias označený menom Bocazze, pri dedine Čalikavak (Djalakova).

c) Z Kotla (Kazan) do Karnova, neznámeho mena.

d) Vyše Slivna, po turecky nazývaný Demir-kapu, t. Železné vráta.

Ak sa pod menom Beregava neukrýva nejaký teraz neprístupný a neznámy priechod z Varny do Anchialu (Ahioli) popri morskom brehu, z čoho pochádza azda aj názov Beregava, potom sa musí vzťahovať na niektorú z uvedených štyroch tiesňav, a síce najskôr na prvú alebo druhú. Tak či onak, je zjavné, že Beregavský priesmyk sa musí hľadať niekde vo východných končinách Balkánu, a teda potom sídla Sebrov sa nachádzali odtiaľ na severovýchod, zasahujúc cez terajšiu Dobruč. Naproti tomu Slovania podrobení Bulharmi, podľa Theophanovho vymerania, sídlili odtiaľ na juh i západ až k avarskej krajine (ad Avariam usque). Sčasti zo zmyslu týchto slov, sčasti z niektorých svedectiev spomínajúcich Slovanov pod prímením Timočanov, Kučanov, Braničevcov a Bodricov, poddaných Bulharom, môžeme uzatvárať, že sídla spomínaných siedmich rodov, ktorých mená sa nám, bohužiaľ, nikde nezachovali, siahali na západ až k srbskej Morave, ba dokonca až k samému Belehradu, kde sa nachádzali hranice vtedajšej ríše Avarov. Na juhu bolo panstvo Bulharov ohraničené Balkánom, na severe sa tiahlo až k Dunaju, ba dokonca, ako vysvitá z neskorších správ, i za Dunaj cez celú dnešnú Valachiu a juhovýchodnú časť Uhier, a tu sa v priebehu čias rozšírilo až k Tatrám. Slovania roztrúsení po Trácii, Dardanii a Macedónii zostali ešte značný čas v poddanstve gréckych cisárov, neustále sa usilujúc vytrhnúť sa z neho, až ich nakoniec, ako hneď uvidíme, bulharskí panovníci postupne pričlenili k svojej ríši.

4. Prechodom poduralských Bulharov do Mézie, podmanením Slovanov, ktorí tu boli už pred nimi a venovali sa roľníctvu i mierovým remeslám, ktorí neboli pripravení klásť odpor dobre vycvičeným a početným bojovníkom, a ktorých neochránili ani Gréci, a napokon založením prekvitajúcej bulharsko-slovanskej ríše na rozvalinách východného cisárstva sa začína nová éra v histórii týchto južných Slovanov. Je teda správne, aby sme sa pri tejto takej pamätnej a významnej udalosti pristavili o niečo dlhšie. V nejednom ohľade sa nám naskytá podobný obraz, aký sa o necelých dvesto rokov neskôr zopakoval na Rusi, a to príchodom Variagov do Slován. Vodcovia ozbrojených plukov, síce málopočetných, ale pritom udatných a vo vojenskom remesle vycvičených, vtrhli do mierumilovných krajín Slovanov, zaoberajúcich sa obrábaním pôdy a hospodárstvom, prevzali nad nimi vládu, usídlili sa tu a tak si zvykli na pohodu ich života, že po krátkom čase sa so svojimi novými poddanými tak zblížili, že napokon prijali ich reč, mravy, spôsob života, ba dokonca spolu s nimi aj kresťanské náboženstvo, a napokon úplne zmenili svoju národnosť a z uralských Čudov sa stali balkánskymi Slovanmi. A na druhej strane Slovania prijali od týchto svojich pánov a zachovali až dodnes ich meno, t. B’lgare, jedn. č. Bl’garin, srb. Bugare, rus. Bolgare, práve tak, ako ich severní bratia prevzali meno Rusov od Variago-Rusov, Galovia meno Francúzov od nemeckých Frankov a privlastnili si ho. Stalo sa to v priebehu dvoch storočí, od r. 678 až do 860. Boli síce spisovatelia — inšpirovaní duchom novôt, alebo vedení osobitnými názormi na národnú česť a slávu, či napokon pre neschopnosť a nedostatočný úsudok — čo týchto uralských Bulharov, ktorí prišli r. 678 do Mézie, vyhlásili za pravých Slovanov;^[488] avšak tento názor, ak ho zhodnotíme nezaujato a nahliadneme do prameňov histórie obidvoch národov, ľahko uznáme za neodôvodnený. Nepovažujúc za potrebné rozširovať sa o veci už dávno vystavenej na svetlo historickej pravdy,^[489] dotkneme sa tu len niektorých najdôležitejších okolností.

a) Všetci byzantskí letopisci, na čele s Theophanesom [817] a Nicephorusom [828], vydávajú Bulharov, ktorí prišli od Volgy a Donu, za príbuzných Hunov a Kuturgurov, nie Slovanov. I sám náš ctihodný Nestor, vychádzajúci z ľudového podania, nepočíta Bulharov do radu slovanských národov, ale práve naopak, do radu ich úhlavných nepriateľov, t. Avarov, Uhrov a Chazarov, a nachádza ich spolu s Avarmi, Uhrami a Chazarmi v Skýtii, čiže v krajine Chazarov.^[490] Kto teda uznáva Bulharov za Slovanov, ten by mal aj Hunov, Avarov, Chazarov, Uhrov čiže Maďarov atď. za takých vyhlásiť a pôvodné sídlo Slovanov umiestniť do Uralu, alebo celé sťahovanie národov odtiaľ na západ i juh úplne poprieť, o čo sa súdny historik sotva kedy pokúsi.

b) Bulhari usadení v Mézii tvorili iba asi pätinu celého kmeňa: jeden rod pod vodcom Batbajom zostal vo svojej vlasti, na severe Azovského mora a Kubáne, medzi Donom a Volgou, neskôr sa odtiaľ pred nátlakom Chazarov presídlil na hornú Volgu a Kamu, kde ho nachádzajú arabskí a ruskí letopisci v 10. stor. O týchto Bulharoch, ktorí prijali už skoro [ok. 700 a druhýkrát 922] mohamedánske náboženstvo, vieme, že neboli Slovania, čo podľa uvedených prameňov je vec istá a preukazná. Ruskí Slovania bojovali s nimi ako s cudzím národom, až ich premohli a podmanili si ich. Ani ich bratia v Mézii nemohli teda byť slovanského pôvodu.^[491]

c) Získané správy o dunajských i kamských Bulharoch, síce skromné a neúplné, poskytujú toľko podrobností o jazyku, obyčajoch a spôsoboch tohto ľudu, že to na ich odlíšenie od Slovanov celkom postačuje. Mená bulharských panovníkov a veľmožov, pred prijatím kresťanskej viery a poslovančením sa, ako napr. Kuvratus čiže Kubratus, Batias, Kotragus, Alticeus, Alzeko, Kuber čiže Kuver, Asparuch, Terbelis, Kormesius čiže Komersius, Teletzes, Sabinus, Paganus čiže Bajanus, Umarus, Toctus, Tzerigus, Kardamus, Krumus, Mortagon, Presiam, Boris, Almus, Ahmed, Talib, Mumin, Boilas, Cigatus, Marmaes, Kninus, Itzboklia, Alogobotur, Konartikinus, Bulias, Tarkanus, Kaluterkanus, Krakras, Elemagus, Kaukanus, Boritakan, Rchatzis, Dobetas, Billa, Boksu, Heten a i.,^[492] názvy miest u kamských Bulharov, ako napr. Bülar, Bulgar, Brahim, Sabakula, Čelmat, Ašli a i., alebo území u dunajských Bulharov, ako napr. Bular, Kutmicivi, Kotokium a i., všeobecné výrazy, ako napr. ropať, t. modlitebnica (porov. arab. ribat, robat), Boilades čiže Boliades, t. veľmoži, veľmuži (porov. avar. Beled, proceres), aul i dvor, dvorec (sídlo Krumovo podľa Zonara, porov. kirg. aul, kniežacie sídlo, maď. ól, stabulum), velermit, t. hodváb, echtbechti, t. istá štvrť mesiaca a i., sú pre nezaujatého jazykospytca tak významom, ako aj formou vzdialené od slovančiny. V cyrilskom jazyku a hádam aj v súčasnom jazyku Slovanov v Turkoch sa nepochybne nachádza nejedno pôvodne bulharské slovo, hoci rozoznať ho od iných je teraz už ťažké, ak nie nemožné. Rovnako aj spôsoby a obyčaje panovníkov z rodu Bulharov sú úplne neslovanské, napríklad zabíjanie ľudí a dobytka ako obeť bohom, posvätné umývanie nôh v mori, zástupy žien, padajúcich na znak úcty tvárou k zemi pri zazretí panovníka, nosenie konského chvosta pred vojskom namiesto práporu, skladanie prísahy na obnažený meč a pri tom rozsekávanie psov napoly, používanie ľudských lebiek namiesto čaší,^[493] bitie zlodejov pri vyšetrovaní kyjom do hlavy a bodanie ich železnými zahnutými hákmi do bokov, nosenie širokých nohavíc na spôsob Turkov, spúšťanie sa na kolená a zadkom na päty pri sadaní (obyčaj Peržanov), uprednostňovanie ľavého boku pred pravým ako čestného miesta, skoré zakorenenie sa mohamedánskej viery medzi podunajskými Bulharmi, stopy ktorej sa podľa listu pápeža Mikuláša videli u nich ešte aj po prijatí kresťanstva [860 - 866], najmä mnohoženstvo, prijímanie sviatosti bez pásu, prikrývanie hlavy turbanom v chrámoch, poverčivé zabíjanie dobytka, saracénske knihy atď.^[494] Je pravdepodobné, že dunajskí Bulhari aj po svojom usadení sa v Mézii udržiavali so svojimi bratmi, ktorí zostali na Volge, priateľské zväzky a nepochybne odtiaľ k nim už v 8. stor. začala prenikať mohamedánska viera, neskôr nahradená kresťanstvom.

d) Životopisec sv. Demetria [z 8. stor.] zreteľne oddeľuje národ a jazyk bulharský od slovanského. Hovorí na jednom mieste, že „knieža bulharský, strojac úklady, hľadal medzi svojimi radcami muža zbehlého v jazyku gréckom, rumunskom (macedovalaskom), slovanskom a bulharskom.“^[495]

Pri takých výrazných svedectvách o neslovanskosti pôvodných Bulharov je zbytočné odvolávať sa či už na svedectvo niektorých arabských spisovateľov, z hrubej nevedomosti často nesprávne používajúcich meno kamských Bulharov na označenie Slovanov, alebo tvrdiacich, že meno Bulhar, Bulhari pochádza od Volgy a označuje Slovanov tam usadených. Určite mená Volga a Bl’garin, pl. Bl’gare, vôbec nie sú príbuzné, hoci ich už Nicephorus Gregoras za také pokladal. Od Volgy, podľa podoby národných mien v slovanskom jazyku, nemohlo nič iné vzniknúť, ako Volganin, Volgania, čo sa v staroruských letopisoch skutočne nachádza: meno Bl’garin, Bl’gare, naproti tomu sa uvádza v starých prameňoch v týchto formách: Bulgari, Bulgares, Bulgarkh, Burgari, Burgian, Borgian, Burgan, Borgan, Borgal, Borgar, Burugundi, Vurugundi, Vurgari, Vulgari, Vulgares atď.^[496] Starostlivejším porovnaním týchto foriem s menami iných čudskouralských národov, zakončenými slabikou -gari, -gori, -guri, -giri, napr. Ungari, Hungari, Ungri, Ogori, Sabirugori, Onuguri, Hunoguri, Uturguri, Kutriguri čiže Kotragiri, Saraguri atď. zistíme, že meno Bulgari je zložené zo slabík Bul- a -gari, ktorých pôvodný význam tu nebudeme rozoberať (porov. § 16, č. 10). Vo forme Burgari je l zmenené na r, čo sa stáva dosť často; potom formy Vulgares, Vurgari sa uvádzajú len u tých latinských spisovateľov, ktorí grécke ß všade nahradili literou . Staroslovania, ako to vyplýva z povahy ich jazyka, prevzali to meno vo forme Bl’garin, Bl’gare; naproti tomu meno Ungari, Ongari, Onoguri sa v ich reči zmenilo na cyr. Ongrin, Ongri, poľ. Węgrzyn, Węgrzy (namiesto Wągrzyn, Wągrzy), rus. Ugrin, Ugri, stčes. Uhrin, Uhri atď. Boli teda títo poduralskí prisťahovanci, ktorých meno neskôr prešlo na Slovanov v Mézii, Trácii a Macedónii, svojím pôvodom a jazykom národ od Slovanov úplne rozdielny, a to podľa výskumu Klaprothovho a Frähnovho najpravdepodobnejšie ugorský čiže uralsko-čudský, veľmi skoro spríbuznený s Turkami. Ich poslovančenie sa mohlo udiať o to ľahšie, že ich neveľký počet po usadení sa medzi omnoho ľudnatejšími Slovanmi si zo svojich pôvodných sídel priniesol do novej vlasti sklon trvalo sa usadiť, ako aj akúsi túžbu po vzdelanosti. Bulhari boli totiž, všeobecne hovoriac, najpokojnejší a najšikovnejší spomedzi všetkých Uralcov, s mimoriadnym vzťahom k remeslám a najmä ku kupeckému obchodu. Pravda, územia obývané Slovanmi aj po usadení sa Bulharov v nich, až do 9. stor., neprestali sa nazývať Slovany (Σκλαβινία) , a jazyk slovanský sa ešte dlho rozlišoval od bulharského, ako na severe od ruského (variažského),^[497] až neskôr, v druhej polovici 9. stor., po zjednotení obidvoch národov vo viere kresťanskej, Slovanstvo nad Bulharstvom úplne zvíťazilo, a to nielen pokiaľ ide o meno, ale v každom ohľade.

5. Po vzniku Bulharskej ríše v Mézii a priľahlých krajinách [680 nasl.] správy byzantských historikov o krutých a takmer neustávajúcich vojnách medzi Grékmi a Bulharmi začínajú síce byť hojnejšie, ale vlastná história obidvoch národov, panujúcich Bulharov a podmanených Slovanov, stále zostáva temná a kusá, a tento nedostatok je tým bolestnejší, že sa nezachovali žiadne domáce pramene, alebo aspoň doteraz verejnosti nie sú prístupné, aby z nich bolo možné dostať sa k nejakému svetielku vzhľadom na uvedený predmet. Slovania usadení v obidvoch Méziách dostali sa síce do poddanstva bulharských panovníkov mimovoľne a nedobrovoľne, avšak napriek tomu možno na základe mnohých okolností s istotou uzavrieť, že tým sa vo vnútornej správe a ich mravoch a obyčajoch zmenilo len málo alebo nič. Vyššie krajinské úrady nachádzali sa tak v rukách Bulharov, ako aj Slovanov; lebo už r. 811 sa spomínajú slovanskí veľmoži hodujúci spolu s kniežaťom Krumusom, r. 812 bulharský vyslanec sa nazýval Dragomir,^[498] a udalosti druhej polovice 9. storočia jasne dosvedčujú, že Bulhari nemali záujem na vykorenení slovanskej národnosti, pravé naopak, sami sa potom ochotne podrobili ich moci. Pretože nám tu nejde o úplne a podrobne rozprávanie o všetkých vojenských činoch bulharských panovníkov, pripomenieme z tejto časti bulharskej histórie iba to najdôležitejšie a obšírnejšie sa zmienime iba o veciach, ktoré úzko súvisia s našou témou.^[499] Mier medzi Bulharmi a Grékmi, pravda, skôr vynútený ako úprimný, dlho netrval. Cisár Justinián Rhinotmetus, keď odopreli r. 687 platiť dane, a keď chcel podrobiť svojej vláde Bulharov i Slovanov, spočiatku síce s nimi úspešne bojoval, ale nasledujúce leto, prekvapený ich útokom, sotva sa sám zachránil.^[500] Asparuchov nástupca Terbelis, po tom, čo posadil do panovníckeho kresla odstaveného cisára Justiniána Rhinotmeta [704], dostal od neho okrem bohatej peňažnej odplaty ako dar oblasť Zagorje, ktorá však bola úplne pričlenená k bulharskému panstvu až r. 861. Lebo nevďačný cisár zrušil slovo a bez odkladu začal vojnu proti Bulharom, no nič nedosiahol a musel sa s hanbou od Anchialu vrátiť domov [705]. Za cisára Filipika sa Bulhari pri svojom pustošení dostali až k samým bránam Carihradu [711]. Na to cisár Theodosius s nimi uzavrel nový mier, v ktorom bolo okrem iného stanovené, že Meleona v Trácii^[501] bude tvoriť hranicu medzi obidvoma panstvami, a obidva národy budú medzi sebou riadne obchodovať [ok. 714]. Onedlho potom [717] loďstvo Saracénov (Arabov), zahnané od Carihradu, márne sa pokúšalo o Bulhariu.^[502] Keď prevzal vládu Kormesius čiže Komersius, pri vymáhaní poplatkov v tráckych osadách [755] sa dostal až k dlhému múru a všetko hrozne spustošil, za čo ho cis. Konštantín Kopronymos vojensky napadol a donútil ho uzavrieť mier. Avšak už r. 759 vypukla nová vojna medzi obidvoma mocnármi, v ktorej cisár postupoval cez Balkán až za Marcelly, ale tu, v beregavských tiesňavách, bol porazený a musel sa zachraňovať útekom.^[503] Onedlho na to sa v Bulharoch stala významná udalosť, neskorší zdroj dlhotrvajúcich vnútorných rozbrojov a zahraničných vojen. Bulhari sa vzbúrili, povraždili panujúci rod Kubraticov do ostatného člena [762] a zvolili si za knieža Teletzisa, muža hrdého a bojovného. V tomto čase, pre Bulharsko takom búrlivom a nebezpečnom, ohromné množstvo Slovanov (208 000) opustilo svoje pôvodné sídla, a nie je známe, či ako premožení prívrženci Kubraticov, či možno zo strachu pred novou vládou neprajúcou Slovanom, vysťahovali sa ku Grékom do Ázie, na rieku zvanú Artanas (porov. § 30, č. 6). Teletzis neotáľal, zhromaždil ľud zo Slován i Bulhár^[504] a začal hrozne pustošiť končiny byzantského cisárstva, avšak blízko Anchialu sa stretol v bitke s Konštantínom, bol na hlavu porazený, a čoskoro potom ho v tom nešťastí jeho vlastní ľudia nielen zradili, ale aj zavraždili.^[505] K moci sa dostal Sabinus, Kormesiov zať, a keď dosiahol kniežaciu hodnosť, nesmelo sa pokúšal dosiahnuť mier u gréckeho cisára; za to ho Bulhari na sneme pozbavili vlády a on utiekol k cisárovi Konštantínovi do Byzantu.^[506] Nový vládca Paganus sa vybral do Carihradu sám so svojimi bojarmi, aby zjednal mier [764]. Cisár sa s ním naoko zmieril, v skutočnosti ale nadržiaval kniežaťu Umarovi, zástupcovi zosadeného Sabina, vypravil sa s ozbrojeným ľudom do Bulhár a predral sa až k rieke Tyči;^[507] tu ho však pochytil nečakaný strach, a náhle ucúvol naspäť. Bulhari, podráždení porušením dohody, Umara zvrhli a hlavnú moc preniesli na Tokta, Bajanovho (čiže Paganovho?) brata [765]. Ten potom vytiahol do boja proti cis. Konštantínovi, ale v bitke, ktorá sa odohrala niekde medzi Dunajom a Varnou, spolu s bratom Bajanom, vojvodom Kampaganom a mnohými veľmožmi prišiel o život [765]. V nasledujúcom roku sa ten istý cisár rozhodol dobyť Bulhary, rozložil sa pri Beregave, ale prišiel o svoje loďstvo v búrke medzi Mesembriou a Anchialom.^[508] Po ôsmich rokoch [774], za panovania rozvážneho a udatného Tzeriga, prichystal bezmála dvetisíc lodí a vypravil sa po mori i po súši a prenikol až k Varne. Tu, keď zistil, že nemôže dobyť krajinu, rozhodol sa pre mier, čo navrhol prostredníctvom posla bojara Tzigata. Mier mal byť potvrdený písomnou zmluvou obidvoch strán. Keď sa však mala dohoda potvrdiť v Carihrade, dostala sa k vrtkavému cisárovi správa o vojenskej výprave z Bulhár do slovanskej krajiny Berzitie (nepochybne v Macedónii alebo Tesálii), ktorej cieľom malo byť prevedenie ľudí odtiaľ do Bulhár, preto cisár využil vhodnú príležitosť, priblížil sa potichu až k Balkánu, a neočakávane sa vrútil cez Litosóriu do Bulhár, ale nedosiahol výraznejší úspech. V nasledujúcom roku [775], v snahe odčiniť krivdu za zrušenú dohodu, s dvojnásobnou silou sa vrhol na Bulhary, avšak za búrky prišiel o loďstvo, a keď ho ešte aj lišiak Tzerigos hanebne oklamal, práve keď zamýšľal nové ťaženie, prekvapila ho smrť.^[509] Po pätnástich rokoch bulharský panovník Kardamus šťastne bojoval s cis. Konštantínom V., premohol ho najprv pri Provate na rieke sv. Juraja [791],^[510] neskôr potom blízko Marcell pri Balkáne [792], takže cisár musel potvrdiť, aj keď nerád, platenie povinných ročných darov Bulharom. Odopretie tejto platby alebo nenásytnosť bulharského panovníka vyvolala novú bitku [796], ktorá sa odohrala v Trácii pri lese Abrolevy a meste Bersinicia, bez zjavného výsledku, boj napokon ukončila cisárova smrť [797].^[511] V tom čase vystúpil na scénu dejín mohutný panovník Bulharov Krumus čiže Kremus, ktorého vláda [ok. 802?] siahala až do východných Uhier a Valachie. O Valachii sme už skôr podotkli, že bola pričlenená k Bulharskej ríši nepochybne už v čase jej založenia v Mézii: južné a východné Uhry sa dostali pod vládu Bulharov až po tom, ako Avari skrotili Frankov, a po konečnom zničení ich ríše v Podunajsku synmi Karola V. [798]. Je známe, že už okolo 668 — 678 Kubratov štvrtý syn so svojím ľudom, opustiac zadonské krajiny, preniesol sa do avarskej Panónie, t. do dnešných Uhier, a pokoriac sa vláde tu panujúceho avarského chána, ako sa zdá, usadil sa v okolí Tisy a Maroša.^[512] Je teda pravdepodobné, že potomkovia týchto Bulharov po páde a preriedení Avarov sa ochotne pripojili k svojim zadunajským bratom, a spoločne s nimi si podrobili zvyšky Avarov,^[513] čím rozšírili hranice bulharského panstva cez celé Potisie až k Pešti, hore k Matre a Tatrám nad pramene Tisy. Keď si Krumus takto upevnil svoju moc, o to smelšie sa postavil proti cis. Nicephorovi, hotujúcemu sa na výboje. Prvá výprava Grékov stroskotala pre domáce sprisahanie [807]; nové grécke pluky zhromaždené do druhej výpravy sa rozpŕchli po tom, čo Bulhari už skôr obsadili Sredec (al. Sofia, u starých Sardika. Serdika [809]; na tretej sa pošťastilo cisárovi vtrhnúť do Bulhár, vylúpiť a vypáliť tak nazývaný Dvorec kniežaťa Kruma (aula seu curtis Crumi), avšak, keď s hrozným Krumom odoprel uzavrieť mier, ten ho prekvapil na balkánskych svahoch, plných zásekov a závalov, a v krutej bitke, ktorá sa tu odohrala, bol zabitý [811]. Z jeho lebky dal Krumus zhotoviť čašu obloženú striebrom, z ktorej častoval na hodovaniach svojich slovanských bojarov vínom.^[514] Hneď potom vyplienil hornú Tráciu a keď dobyl mesto Debeltu, ležiace blízko Čierneho mora (dnes Zagora), odviedol mešťanov aj s biskupom a ostatnými zajatcami do inej krajiny (in aliam regionem), t. do Uhier. Márne sa usilujúc cez svojho posla Dragomira obnoviť starú zmluvu kniežaťa Terbelisa^[515] s cis. Theodosiom [714], zmocnil sa po krátkom obkľúčení Mesembrie [812], a po dlhom plienení v Trácii zviedol bitku s cisárom neďaleko Bersinicie [22. júna 813], tu ho porazil na hlavu, a čoskoro na to ho Leon pripravil aj o korunu. Krumus zveril obliehanie Adrianopolu bratovi a sám sa ponáhľal dobyť Carihrad, ktorý jeho ľudia obkľúčili od Blacherny až k Zlatej bráne.^[516] Keď si uvedomil, že mesto nemôže dobyť, rokoval s cisárom o mieri, pričom len-len že ho zradné nástrahy Grékov nepripravili o život. Rozzúrený nad touto hanebnou ničomnosťou, ukrutne vyplienil okolie Byzantu a iných miest, Adrianopol vyhladoval a donútil ho sa vzdať, zhromaždil nespočetné množstvo zajatcov po Trácii a najmä Macedónii, a nariadil, aby všetci boli odvedení do Bulhár za Ister (ί Bλγαρίαν κίδν τ Iστρ πταμ), t. do Uhier [813].^[517] Zavedením do Bulhár takého veľkého množstva kresťanského ľudu, medzi ktorým sa nachádzali aj biskupi a iní duchovní, začalo sa, ako byzantskí dejepisci vyslovene uisťujú, semeno kresťanskej viery mocne ujímať medzi Bulharmi. V nasledujúcom roku [814], po márnom rokovaní o mieri, dostal sa cis. Leo Armén s výpravou až pod Mesembriu, a tu, v podbalkánskych dolinách, sa stretol v bitke s Krumom, pričom jeho samého bezmála zajal. Odtiaľ sa mu otvárala brána do Bulharska, ukrutným plienením a zabíjaním sa usiloval nielen vyrovnať sa Bulharom, ale aj ich prevýšiť. Zajal množstvo ľudí, časť pobil, časť zavliekol do zajatia.^[518] Ako odvetu Krumus nasledujúcu zimu vpadol do Trácie, pustošil oblasť rieky Erginie, a po dobytí ľudnatého mesta Arkadiopolu, odvliekol z jeho okolia päťdesiattisíc väzňov do svojej krajiny. Chystajúc sa na budúci rok s ohromne veľkým vojskom zloženým z Bulharov, Avarov i všetkých Slovanov (ex Sclaviniis cunctis) pod Carihrad, zomrel na vykrvácanie, podobne ako Atila dňa 13. apríla 815.^[519] Mortagon, u franských dejepiscov Omortag, hneď na začiatku svojho panovania uzavrel mier s cis. Leonom na tridsať rokov, pričom posvätnosť zmluvy potvrdil bulharský knieža kresťanským obradom čiže dotýkajúc sa rukou obnaženého meča, zatiaľ čo cisár bulharským obradom čiže rozsekávajúc psov na dve časti a pripíjajúc na bulharské obyčaje (bezpríkladné prevrátenie zmyslu prísahy!) [816]. Roku 823 pomáhal Mortagon cisárovi Michalovi proti odbojnému vojvodovi Tomášovi v samom Byzante. Roku 824 sa začali spory a roztržky medzi Bulharmi a Frankmi, ktorých ríše sa dotýkali svojimi okrajmi na panónskom Dunaji. V prvom období po úpadku avarskej moci panoval medzi obidvoma národmi pokoj, lebo Karol V., ako hovoria letopisci, po páde Avarov pokladal susedstvo Bulharov za neškodné. Avšak odpadnutie troch slovanských národov, Bodricov, Kučanov a Timočanov, sídliacich v hornej Mézii medzi Timokom a Dunajom, od Bulharov a ich pripojenie sa k Frankom [818] náhle zmenilo stav vecí. Bulhari naliehali na Slovanov, hľadiac si ich podmaniť; tí sa potom r. 822 a 824, ako sa zdá, márne utiekali o pomoc k rímskemu cisárovi Ľudovítovi. V tom istom roku [824] predstúpili pred cisára bulharskí vyslanci, aby dojednali podmienky mieru, na čo cisár vypravil svojho posla do Bulhár na preskúmanie záležitosti. Roku 825 a 826 bulharskí posli, prichádzajúci jeden za druhým, už ostrejšie, ba už aj s vyhrážkami naliehali na cisára, aby vytýčil hranice oboch ríší. V nasledujúcom roku [827] sa Bulhari prepravili cez Drávu a vtrhli do Panónie, vyhnali odtiaľ franských zástupcov a nad tamojšími Slovanmi ustanovili svojich správcov a vládcov, potom sa odtiaľ bez odporu dostali až do hornej Panónie, ktorú vyplienili [828]. V tom istom roku sa proti nim vypravil mladý Ľudovít, ale nevedno, s akým úspechom. V ďalšom roku urobili nový vpád cez Drávu a vypálili niekoľko dedín.^[520] Hoci neskôr sa o vypudení Bulharov z Panónie v súvekých letopisoch nič neuvádza, predsa len z udalostí neskorších rokov je zrejmé, že toto ich panovanie tam dlho netrvalo. Jedine oblasť v kline medzi ústím Drávy a Sávy čiže Srem,^[521] východné Uhry od Pešti a Matry až k prameňom Tisy a územia medzi srbskou Moravou i Timokom zostali i potom, až do vpádu Maďarov, v ich držbe. Do týchto bulharských končín sa prichýlil Pribina, moravský knieža [831], onedlho nato aj Ratimír, iný slovanský knieža, márne tam hľadajúc pomoc proti svojim odporcom a utláčateľom. Prvému z nich, ktorý sa pripojil k Nemcom, dal cisár Ľudovít do léna časť Panónie vtedy už vyprázdnenej od Bulharov, v okolí Blatna.^[522] Nie je známe, či už v čase oných rozporov s podunajskými Slovanmi a Frankmi, alebo až neskôr došlo k prenasledovaniu kresťanov v Bulharskej ríši. Keď si Mortagon uvedomil, že kresťanstvo, šírené zajatými Grékmi i Slovanmi z Trácie a Macedónie, sa deň čo deň viac rozširuje medzi jeho ľudom, rozhodol sa, po márnych hrozbách, vykoreniť ho násilím, pričom mnohí znamenití muži, medzi nimi aj zajatý biskup Manuel, prišli o život. Roztržky, ktoré z toho vznikli ako aj ochota aspoň v niečom vyhovieť žiadostiam byzantského dvora, ho napokon primäli k tomu, aby ľud privedený do zadunajských Bulhár prepustil na slobodu^[523] čo sa však nezaobišlo bez odporu bojarov a krvipreliatia, pričom aj Uhri (pod menom Hunov) sa objavili prvýkrát na bojisku [836].^[524] Po ňom panoval v Bulharoch Presiam, o ktorom sa rozpráva, že po tri roky viedol neúspešnú vojnu so srbským kniežaťom Vlastimírom [medzi 836 — 843], hoci vraj až dovtedy obidva susedné národy žili spolu v dobrom priateľstve a mieri.^[525] Presiamov nástupca, jeho syn Boris, u Byzantíncov Bogoris, po krste nazvaný Michal, najslávnejší spomedzi bulharských panovníkov, obnovil priateľskú zmluvu s cisárovnou Teodorou [843],^[526] a r. 845 a 852 aj s nemeckým cisárom Ľudovítom,^[527] avšak pokračoval vo vojenských vpádoch nielen do Trácie a Macedónie, ale, navedený západofranským Karolom, sa spolu s posávskymi Slovanmi dostal až do Panónie,^[528] odolávajúc naraz dvom útokom, doma Grékov, v Panónii Ľudovítovmu vojsku. V tom istom čase prišiel Boris do kontaktu aj so Srbmi i Chorvátmi. Proti Srbom, u ktorých vtedy panovali synovia Vladimírovi, Muntimír, Strojimír a Gojnik, vytiahol do boja, aby pomstil porážku svojho otca Presiama; bol však na hlavu porazený, a aj jeho syn Vladimír^[529] sa dostal do zajatia. Zronený nad týmto nešťastím začal riešiť veci pokojnejšie. Muntimírovi synovia ho dokonca priateľsky vyprevádzali až k miestu menovanému Rasa (dnes Nový Pazar) na hranici Bulharskej ríše. Niečo podobné sa prihodilo, keď so svojimi ozbrojencami vyrazil do Chorvát, teda najskôr do dnešnej Slavónie, ale ani tu nič veľké nedokázal; napokon spory medzi obidvoma národmi zmierili a urovnali obojstranné dary. Podľa spomínaného mesta Rasy, akože ležiaceho neďaleko bulharských hraníc, z tvrdenia rímskych poslov na carihradskom sneme [869], že stará Dardania sa nachádza v Bulharaii,^[530] z Borisových ťažení do susedných Chorvát a napokon zo súdobých správ o bulharskej Morave, o moravskom arcibiskupovi Agathonovi, poslovi cis. Basilia v Nemciach 873, vysväcujúcom belehradského biskupa Sergija [ok. 878],^[531] prítomnom na sneme Photiovom v Carihrade [879], a predovšetkým z pôsobenia bulharského vladára Boritakana v srbskom Belehrade [885 nasl.]^[532] je isté, že za Borisovho panovania oblasť srbskej Moravy a Ibra čiže takzvaná dolná Morava patrila k bulharskému panstvu. V ktorom čase bola k nemu pričlenená, či už za Presiama, či až za Borisa, či hádam už pôvodne patrila k nemu, pre nedostatok svedectva nemožno určiť. Medzitým Borisov osud dospel náhle k svojmu naplneniu. K rozličným, už skôr spomenutým porážkam mimo svojej vlasti, ktoré ho postihli medzi r. 853 až 859, sa pridali hlad a mor doma a nakoniec výprava cis. Michala po mori i po súši na dobytie Bulhár r. 860 Toľkými nehodami zlomený na duchu a už dávno gréckymi duchovnými (Kufarom a Metodiom) i svojou sestrou kresťankou ovplyvnený, že jeho srdce sa približovalo ku kresťanskej viere, súhlasil napokon knieža Boris s uzavretím mieru a s nadviazaním priateľských zväzkov s gréckym cisárom.^[533] Táto zmluva bola spečatená a potvrdená zo strany bulharského panovníka a jeho bojarov prijatím krstu, potom zo strany gréckeho cisára konečným postúpením oblasti zvanej Zagorje Bulharom, ležiacej v kline pohoria Balkánu a rozprestierajúcej sa od priesmyku Sidery (Porta ferrea, al. Bocazze pri dedine Čalikavsku čiže Dialakovej)^[534] až k mestu Debeltu (dnes Zagora) a tiahnucej sa až k Čiernemu moru. Toto územie, už r. 704 prisľúbené cis. Justiniánom II. kniežaťu Terbelisovi a potom zradne odoprené, bolo táboriskom a akoby zbrojnicou gréckych armád proti Bulharom: jeho získaním sa usiloval dômyselný Boris napraviť dojem, aký za svoje vládnutie získal medzi ľudom.^[535] Nie je známe, v ktorom čase a akým spôsobom Michal Boris (alebo jeho predchodca Krumus ok. 813?) hornú Macedóniu čiže kraj Kutmitzivitza a Kotokion (nepochybne tak nazvané po bulharsky) pripojil k svojmu panstvu: lebo že jeho vládu uznávali, je isté tak zo životopisu Klementa bulharského, ako aj z Jána Kameniatu a iných svedectiev.^[536]

6. Obrátenie bulharského panovníka a jeho veľmožov na kresťanskú vieru je udalosť, ak berieme do úvahy celý rad jej ďalších dôsledkov v ohľade mravnom i politickom, najdôležitejšia v starej histórii zadunajských Slovanov: nech je nám teda dovolené zmieniť sa o nej niekoľkými slovami. Predovšetkým treba správne rozlišovať obrátenie Bulharov, o ktorom hovoríme teraz, od obrátenia Slovanov usadených v krajinách gréckeho cisárstva: jedno s druhým má spoločné len málo alebo nič. Lebo Slovania bývajúci v Mézii, Trácii, Macedónii, Tesálii a Grécku, sčasti v poddanstve Grékov, sčasti pod vlastnými kniežatami, podľa istých svedectiev a podaní už oveľa skôr ako Bulhari, ak už nie úplne, tak aspoň z väčšej časti boli obrátení na kresťanskú vieru. Grécki duchovní rovnako ako rímski neotáľali a v krajinách, v ktorých pôsobili, t. podriadených v podstate gréckej vláde, hneď ako sa slovanský ľud tam usadil, začali ho získavať pre Kristovo učenie. O Srboch a Chorvátoch, pokrstených už v 7. stor., sa dozvedáme z hodnoverných letopisov; a pre vážne dôvody to isté môžeme i musíme predpokladať aj o iných Slovanoch v Grécku. Slovania od polovice 6. stor. zastávali u Grékov vojenské i civilné úrady, ba objavujú sa až na cisárskom dvore v Carihrade, žili medzi kresťanmi, stýkali sa s nimi;^[537] možno potom súhlasiť s tým, žeby kresťanská viera sa k nim nedostala až do polovice 9. storočia? Na sneme v Carihrade r. 869 bulharskí vyslanci vyhlasovali, že ich predkovia, keď opanovali Méziu [r. 678], zastihli tam gréckych kňazov. Mézia bola vtedy obývaná Slovanmi, ktorí boli podľa všetkého poddaní Grékom (porov. č. 3).^[538] Nemožno z toho vyvodiť záver, že títo kňazi už vtedy šírili v Mézii kresťanstvo, ktoré síce bolo potom po vpáde Bulharov pritlmené, ale nie celkom udusené a vykorenené? V kánonoch konštantinopolského snemu, podľa paláca, v ktorom sa r. 691 uskutočnil, nazvaného Trullanským, sa kresťanom v Grécku prísne zakazujú sviatky nazývané Kalendae, Vota a Brumalia; Teodor Balsamon, tlmočiac toto miesto, menuje tu Rusalije (Poσάλια), čo sú staroslovanské sviatky (rus. Rusale, slk. Rusadle), ako i Koleda, takže je možné, že zákaz sa týkal Slovanov obrátených a vracajúcich sa späť k svojim pohanským zvykom.^[539] O kniežati Mortagonovi sme už vyššie spomenuli, že kresťanstvo šíriace sa v jeho ríši násilne potláčal a rozsievačov novej viery, t. kresťanov privedených z Trácie a Macedónie prísne trestal [pred 836]. Väčší počet takýchto kresťanov bol nepochybne slovanského pôvodu; pochádzali určite z Macedónie, vtedy takmer úplne obývanej Slovanmi,^[540] a medzi nimi sa nachádzal aj neskorší cisár Basilius so svojimi rodičmi, o ktorom podľa svedectva Hamzu a Gennesia je isté, že bol zo slovanského rodu. Napokon všetku pochybnosť v tomto ohľade odstraňuje svedectvo bulharského mnícha Chrabra, píšuceho vo svojej rozprave o zostavení slovanských písmen toto: „Pôvodne Slovania, súc ešte pohania, nemali písmená, ale vrúbkami (čiarkami, črtami) a rezmi čítali a hádali. Súc pokrstení písali z núdze rímskymi a gréckymi písmenami slovanskú reč bez ustrojenia. I tak zostávali po mnohé roky, až im Boh poslal Konštantína menovaného Cyril, ktorý im zložil abecedu sčasti podľa vzoru gréckych písmen, sčasti podľa potreby a povahy slovanskej reči“.^[541] Slovania v Grécku boli teda pokrstení už mnoho rokov pred Cyrilom a Metodom a používali grécke písmo, podobne ako Slovania chorvátski, korutánski a českí pred apoštolskou činnosťou Metodovou používali latinčinu. Tu treba povedať i to, že podľa najhodnovernejšieho Chrabrovho svedectva a srbských letopisov Konštantín zložil slovanskú abecedu už r. 855, začal prekladať čítanie z evanjelia a epištol,^[542] a až potom, r. 861, sa udialo obrátenie Bulharov: z čoho vyplýva, že uvedený vierozvestca na začiatku svojej misie nemal na zreteli Bulharov, ale Slovanov v Grécku, až doteraz možno ešte neukotvených pevne vo viere, a možno tu i tam ešte opantaných pohanstvom. Podunajskí Slovania, nachádzajúci sa pod vládou čudských Bulharov, ako sme už vyššie naznačili, pokrstení ešte pred ich vpádom, sa ani po odtrhnutí od Grékov [678] azda celkom nezriekli kresťanského náboženstva, ale v tom návale ho ani neprejavovali nejakými verejnými vystúpeniami. Ak teda po prestúpení kniežaťa Borisa na kresťanskú vieru čítame o vystúpení jeho ľudu proti kresťanstvu, treba tomu rozumieť tak, že sa to týka vlastných, kmeňových Bulharov, vládnuceho národa, ktorý sa až po svojom obrátení úplne poslovančil, a nie poddaných Slovanov. Okrem toho sa niektoré slovanské národy dostali Bulharom len do područenstva a poplatností, nie do úplného poddanstva, ako dolní Moravania, hornomacedónski Slovania a i., ktorí zostali pod správou svojich domácich staršinov; v ich krajinách, ako sa zdá, malo kresťanstvo voľnejší priebeh, pretože tu najskôr nachádzame arcibiskupa (Agathona) i biskupa (Sergija). Rozširujúcemu sa kresťanstvu medzi podrobenými a poplatnými Slovanmi nemohol vládnuci bulharský národ, — počtom neveľký a dookola obklopený Slovanmi, zotrvávajúci či už pri svojich starobylých zvykoch a poverách, alebo pri novo zvolenom mohamedánskom náboženstve, ktorého niektoré stopy sa tam objavujú už pred r. 866, — dlho odolávať. O Borisovom prijatí kresťanskej viery sa byzantskí historici v detailoch a vedľajších okolnostiach rozchádzajú; ale zhodujú sa v hlavnej veci, a síce v tom, že grécki mnísi Teodor Kufara a Metod, aj jeho sestra, v carihradskom zajatí vychovávaná v kresťanskom duchu, naklonili napokon Borisovu myseľ, sužovanú pohromami valiacimi sa na jeho krajinu i nešťastnými vojnami, na prijatie krstu. Podľa najvierohodnejšieho výkladu starobylých svedectiev tento krst vykonal v Bulharoch mních Metod, slovanský apoštol, brat Konštantína nazvaného Cyrilom.^[543] a to r. 861.^[544] Pri krste dostal meno gréckeho cisára Michala, a odvtedy sa v cyrilských rukopisoch obyčajne menuje Michal Boris. Po obrátení bulharského kniežaťa a zriadenia liturgie u gréckych i bulharských Slovanov obrátili sa bratia Konštantín a Metod do „vyšných Moráv“ čiže do vlasti dnešných Slovákov a Moravanov; a pretože o ich blahodarnom pôsobení máme tam hojnejšie správy ako tu, podrobnejšie si o nich pohovoríme nižšie (§ 41, č. 6). Borisovým obrátením sa situácia Bulhár zmenila: ostatky uralskočudských prisťahovalcov, aj tak už stenčené a odrodilé, stratili celkom svoju národnosť a splynuli so Slovanmi. Starší syn Borisov už dostal slovanské meno Vladimír a mladší Symeon bol nielen najhorlivejším podporovateľom novovznikajúcej slovanskej literatúry, ale aj sám napísal niekoľko kníh v slovanskom jazyku. Táto náhla zmena sa sa neudiala bez bojov. Väčšia časť bulharských bojarov nebola spokojná s týmito novotami, najmä s príkazom kniežaťa, aby všetci jeho poddaní prijali krst, spojili sa a ostatným ľuďom, ktorý sa búril proti kresťanskej viere, a obľahli knieža Michala Borisa v jeho hrade, avšak knieža aj s niekoľkými jemu vernými druhmi sa statočne postavil vzbúrencom na odpor a akoby zázrakom ich premohol. Po tomto víťazstve nariadil, aby päťdesiatdva bojarov a veľmožov spolu s ich rodinami bolo pripravených o hlavu. Keď to videli ostatní vzbúrenci, sami sa vzdali a súhlasili s krstom. Spory, ktoré práve vtedy prepukli medzi rímskym pápežom a gréckym patriarchom o tom, či Bulhary pričleniť k západnému alebo k východnému patriarchátu (r. 860 pápež Mikuláš, azda predvídajúc Borisovo obrátenie, žiadal od cis. Michala, aby mu bola prinavrátená duchovná právomoc v krajinách Epire, Ilyriku, Macedónii, Tesálii, Achaji, Dácii, Mézii čiže Bulharii, Dardanii a Praevalise, a to prostredníctvom jeho vikára, biskupa solúnskeho); rozhodné vystupovanie pápeža v dôležitých cirkevných veciach, preukázané najmä odsúdením carihradského patriarchu Photia [863]; neporiadky prejavujúce sa v Carihrade a rozvrátenosť tamojšej duchovnej i svetskej politiky; dlhodobé roztržky Bulharov s Frankmi, ktorí vtedy vládli pevnou rukou nad Panóniou a západnými Slovanmi a ktorí r. 864 hrozili Bulharom novou vojnou;^[545] snaha vymôcť od jednej aj druhej strany, teda od rímskeho pápeža aj franského kráľa, podobne ako predtým od gréckeho cisára, za svoje prestúpenie niečo na prospech svojho kráľovstva; napokon podpora rímskych kňazov, už v tom čase, — ako to vyplýva z otázok kniežaťa zaslaných do Ríma, — pôsobiacich v Bulharsku popri gréckych, arménskych, ba aj židovských rozsievačoch viery: všetko toto a hádam aj iné menej známe príčiny primäli Michala Borisa k tomu, aby vypravil slávne posolstvo do Nemiec k franskému kráľovi Ľudovítovi, takisto do Ríma k pápežovi Mikulášovi [866], s uistením o svojom kresťanstve a s prosbou o poslanie učiteľov, t. biskupov a kňazov, kníh, posvätných nádob a kňazského odevu. Pápež bez meškania vyslal do Bulhár biskupov Pavla Populonského a Formosa Portuanského s obšírnou a mimoriadne dôležitou odpoveďou na 106 otázok kniežaťa, ako aj s neodkladným splnením ďalších jeho žiadostí a s prísľubom skorého vyriešenia ostatných. Rovnako aj cisár vypravil tam Ermenrika, arcibiskupa pasovského, s mnohými kňazmi, avšak predstihli ho rímski biskupi, preto sa bez dosiahnutia svojho cieľa musel vrátiť naspäť.^[546] Grécki kňazi boli z Bulhár vyhnaní: Michal Boris prostredníctvom svojich vyslancov prosil v Ríme o vysvätenie Formosa za arcibiskupa, čomu sa však pápež vyhol, a namiesto predchádzajúcich biskupov vyslal do Bulhar iných kňazov. Medzitým Photius vyniesol na carihradskom sneme proti pápežovi Mikulášovi kliatbu a usiloval sa znovu podriadiť Bulharsko pod svoju správu [867], avšak jeho pozbavenie funkcie patriarchu po náhlej smrti cis. Michala mu zmarilo plány. Mikulášov nástupca pápež Hadrián, odložiac konečné zriadenie arcibiskupstva na iný čas, zveril správu cirkví v Bulharoch biskupovi Grimoaldovi a iným kňazom, vyslaným do Bulhar s bojarom Petrom [868]. Keď si knieža Michal Boris uvedomil, že sa aj so svojím ľudom ocitol uprostred medzi dvoma sporiacimi sa stranami, patriarchátom rímskym a gréckym, splnomocnil svojich vyslancov, a to už spomínaného veľmoža Petra s tromi bojarmi (Zerbulas, Zundicas a Tventarus), aby sa zúčastnili konečného vyriešenia sporu na všeobecnom sneme v Carihrade v r. 869 - 870, kde však napriek pápežovmu očakávaniu rozhodnutím ostatných východných patriarchov bolo Bulharsko začlenené pod carihradský patriarchát. Cisár Basilius a carihradský patriarcha Ignatius poslali do Bulhár arcibiskupa Theophylakta s gréckym duchovenstvom, na čo Grimoald s latinskými kňazmi buď z donútenia, buďto, ako niektorí píšu, dobrovoľne opustil túto krajinu. Tým sa najmä pričinením Ignatiovho nástupcu a Cyrilovho priateľa, patriarchu Photia [878 — 889],^[547] upevnila grécka duchovná vláda v Bulharoch, a slovanská liturgia, pápežom Jánom povolená aj na Morave [880], a spolu s ňou aj slovanská literatúra sa o to úspešnejšie šírila medzi gréckymi a bulharskými, ale aj srbskými Slovanmi. Keď po Metodovej smrti r. 885 museli slovanskí kňazi, Cyrilovi a Metodovi žiaci na Veľkej Morave, uvoľniť svoje miesta franským kňazom a opustiť krajinu, ich väčšia časť sa uchýlila do Bulhár a tam horlivo pokračovala v započatom diele slovanského písomníctva. Márne bolo úsilie rímskeho pápeža prinavrátiť Bulharsko: menovite jeho posolstvo v tej veci Ignatiovi [878], listy kniežaťu Michalovi Borisovi a grófovi Petrovi [878, 879, 882] atď.; dokonaná vec sa už nedala zmeniť, až napokon po vynesení kliatby na Photia [880] a rozdvojení cirkvi zhasla aj posledná nádej na získanie Bulharska pre rímsku stolicu. Trvalo však ešte dlho, kým bol zavedený duchovný poriadok v celej krajine podriadenej Bulharom a boli zriadené stále biskupstvá. Písomné pamiatky z tohto obdobia nám síce poskytujú niektoré mená bulharských exarchov, arcibiskupov a biskupov, ale keďže nepojednávajú o týchto veciach cielene a celkove, ale sa ich dotýkajú iba okrajovo, na odstránenie všetkých pochybností to, bohužiaľ, vonkoncom nepostačuje. Mnohé zdanlivé rozpory v spomínaných správach sa vysvetľujú tým, že uvedení biskupi boli zväčša len krajinskí (ep. regionarii), a nie stále usadení čiže obvodní (dioecesani), takže po pričlenení území v Trácii a Macedónii, predtým patriacich Grécku, k bulharskému panstvu za vlády Michala Borisa a jeho synov Vladimíra a Symeona, viacerí, už skôr tam pôsobiaci biskupi sa neskôr ocitli medzi bulharskými. Tak čítame, že r. 873 cis. Basilius vypravil arcibiskupa Agathona s posolstvom k nemeckému cisárovi Ľudovítovi, a tento Agathon (rímske pramene ho menujú Jurajom) sa neskôr menoval za arcibiskupa moravského (nepochybne dolnej čiže bulharskej Moravy, t. krajiny ležiacej na rieke Morave v terajších Srboch), Sergija vysvätil za biskupa belehradského [pred 878] a na carihradskom sneme 870 sa podpísal ako arcibiskup moravský. Na tomto sneme boli prítomní biskupi Symeon z Debeltu (dnes Zagora) a Gabriel z Ochridu (Achris), oblastí vtedy už bulharských. Okolo r. 911 bol Klemens, Metodov žiak a slovanský spisovateľ, kniežaťom Symeonom povýšený na biskupa drenovického čiže bielického v Macedónii, v ktorom kraji zastával učiteľský úrad už od r. 899 [umrel 916].^[548] Z cyrilských rukopisov vieme, že medzi 892 — 927 žili v Bulharoch dvaja osvietení muži a spisovatelia, exarcha (t. chorepiscopus čiže visitator, podľa mňa, cyr. selskyj episkop Ján a biskup Konštantín, nehovoriac o ďalších milovníkoch slovanského jazyka, o kňazovi Gregoriovi či o mníchovi Teodorovi Duksovi čiže Doksovi atď.^[549] A je tu Borisov syn, cár Symeon [892 — 927], učený panovník, milovník vied, ktorý sám tiež prekladal do slovančiny. Neúnavnou starostlivosťou týchto a im podobných mužov a ich nástupcov o náboženské i mravné vzdelanie slovanského národa slovanská literatúra v hornej Morave, Čechách, medzi Slovákmi a v Poľsku, už pri svojom vzniku potláčaná v Bulharoch (vrátane Trácie a Macedónie) a Srboch rozličnými spismi z oblasti bohoslovia a histórie, prekladmi Sv. písma, liturgických kníh, diel sv. otcov, cirkevného práva, letopisov atď., sa tak obohatila, že i teraz, keď po štyristoročnom pustošení tých nádherných krajín z nej zostali iba chudobné zvyšky, sa srdce každého znalca jazyka i veci samej pri pohľade na ňu a jej niekdajšie poklady napĺňa najvyšším obdivom.^[550]

7. Po utíšení domácich nepokojov a búrok, čo podľa prirodzeného chodu ľudských vecí súviselo so strastiplným prechodom bulharského ľudu ku kresťanskej viere, a po usporiadaní zahraničných záležitostí svojej rozsiahlej ríše, žil Michal Boris v nádeji, že posledné roky svojho pokročilého veku bude môcť tráviť v pokoji a pri napĺňaní nábožných skutkov. Preto odovzdal vládu svojmu staršiemu synovi Vladimírovi a sám sa vzdialil od hluku sveta a vstúpil do kláštora [ok. 885]. Vytúžený pokoj a šťastie si však neužíval dlho. Jeho nepodarený syn, ak máme veriť správe jedného nemeckého letopisca, sotva sa ujal vlády, hneď zahodil všetku doterajšiu pretvárku a vydal sa na cestu rozpustilosti a bezbožnosti, na cestu lúpeže, opilstva a chlípnosti, a tak dielo povznesenia národa, začaté jeho otcom, ba aj samo náboženstvo bolo ohrozené až v svojich základoch. Po štyroch rokoch otec, rozhorčený týmito zločinmi, opustil kláštor, zhromaždil hŕstku svojich verných a oboril sa na neverného syna, a keď ho premohol, uvrhol ho oslepeného na zvyšok života do žalára [ok. 888]. Čoskoro nato odovzdal žezlo vlády svojmu mladšiemu synovi Symeonovi, a sám sa opäť vrátil do svojho kláštorného zátišia, v ktorom r. 907 skonal.^[551] Symeon, povahou, mravmi a obyčajmi opak svojho nepodareného brata, priniesol menu Bulharov v letopisoch ľudstva najväčšiu slávu. „Cnosťou a dobrotou srdca sa vyrovnal svojmu otcovi,“ hovorí o ňom životopisec Klementa bulharského, „plápolal horlivosťou k cirkvi Božej.“ V histórii Slovanstva jeho meno je hodné večnej slávy ako podporovateľa slovanských náuk a prvého spisovateľa z kráľovského rodu medzi Slovanmi.^[552] Podľa príkladu svojich predchodcov používal na začiatku svojho panovania knižací titul (bul. hádam chán, gréc. άρχων, lat. princeps, slv. velij knęz’); ale v posledných rokoch, po rozšírení a upevnení svojho panstva, si osvojil titul cára (βασιλύ).^[553] Obmedzenie bulharského obchodu v Carihrade a jeho potláčanie v Solúne podnietilo Symeona k výboju proti cis. Leonovi [888], ktorý si po strate vojska v Macedónii na svoje nekalé úmysly proti Bulharom najal Uhrov keď tí prednedávnom ušli pred Pečenehmi z donskej krajiny a teraz vyčíňali za Dunajom vo Valachii. Po počiatočných porážkach bol Symeon prinútený hľadať útočište medzi múrmi Dristry a Mundragy, lebo Maďari prenikli až do Preslavy [889]; avšak v nasledujúcom roku ich na hlavu porazil v ich vlastnej krajine, a onedlho po tom ich kráľ Arnulf povolal odtiaľ na Moravu [893]. Roku 892 zas kr. Arnulf sa cez Symeonovo posolstvo usiloval odviesť ich od spoločenstva s Moravanmi.^[554] V čase ťaženia Maďarov do Moravy sa Symeon spojil s Pečencami a ich zvyšky vytlačil zo Zadunajska; avšak tí sa predsa len usadili v Uhrách, ovládli okrajové územia bulharského panstva a podmanili si Slovanov na Tise a Dunaji [894 nasl.]. Mier uzavretý po víťazstve nad Grékmi pri Bulgarophygu [ok. 893] vydržal až do Leonovej smrti [911]. Vpády Maďarov do okrajových oblastí Bulharska [895], ba dokonca až do vnútrozemia [896], boli vždy odrazené a nepriateľ utrpel veľké straty.^[555] Pre ľahkomyseľnosť cis. Alexandra, zdráhajúceho sa potvrdiť predchádzajúcu zmluvu, prepukla medzi obidvoma mocnosťami ďalšia ničivá vojna, počas ktorej Symeon postúpil niekoľkokrát až pod Carihrad [912, 917, 921, 923] a dvakrát dobyl Adrianopol a vrátil sa naspäť [914, 922]. Napokon bol r. 923 uzavretý mier,^[556] ktorý využil Symeon na hrozné pokorenie Srbska, zapleteného do sporov Grékov s Bulharmi. Srbi boli porazení a ich krajina obrátená na neobývanú pustatinu [923 - 927]. Naproti tomu jeho výprava do Chorvát sa nevydarila: bulharské vojsko pod vodcovstvom Alogobotura bolo úplne porazené [927]. V čase vojen s Grékmi dosiahol Symeon priateľské zblíženie s rímskou stolicou, a nie sme ďaleko od pravdy, ak povieme, že vtedy získaná koruna od pápeža ho primäla používať titul cára (imperator).^[557] Mladší syn a jeho nástupca Peter snažil sa odvrátiť nebezpečenstvo hroziace zovšadiaľ od závistlivých susedov sobášom s Máriou, dcérou cisára Christophora, a spriaznením sa s cisárskou rodinou v Carihrade. Jeho pokojné panovanie, po zvládnutí domácich rozporov a rozbrojov podnietených jeho bratmi, bolo prerušené opakovanými vpádmi Uhrov cez Bulhary do Byzancie [r. 934, 943, 959, 962], ktorým Bulhari podľa poslednej zmluvy uzavretej s nimi ponechávali voľný priechod. Cisár Nicephorus Phokas chcel túto zmluvu zrušiť a pomstiť sa Bulharom, preto prostredníctvom Kalokyra, syna svojho chersonského zástupcu, pozval ruské bojovné knieža Sviatoslava, aby proti nim zakročil [967]. A Sviatoslav udrel aj s celým svojím vojskom na Bulharov, porazil ich a v krátkom čase sa zmocnil ich osemdesiatich miest i hlavného mesta Preslavy (Marcianopolis). Romantické juhodunajské krajiny sa tak veľmi zapáčili ruskému kniežaťu, že mienil sa v nich usídliť, čím si však proti sebe popudil gréckeho cisára pre podozrenie, že nadržiava zradnému a po tróne dychtiacemu Kalokyrovi. Peter, po tom, čo sa zmieril s Nicephorom, zomrel r. 968.^[558] Keď jeho synovia Boris a Roman potlačili odboj veľmožov Dávida, Mojžiša, Arona a Samuela, synov Šišmanových, a keď začali upevňovať vo svojej krajine mier a poriadok, stali sa obeťou zhubnej vojny, ktorá vypukla medzi ruským Sviatoslavom a cis. Jánom Tzimiskom [970 — 971]. Rusi a Bulhari, ktorí sa k nim náhodou pridali, boli porazení pri Adrianopole a Preslave [971]: Boris bol zajatý a Sviatoslav zavretý v Dristre, a napokon donútený podpísať mier podľa podmienok výhodných pre Grékov. Po obsadení krajinských pevností gréckym vojskom a pričlenení Bulhár ku Grécku na rozkaz cisára bol cár Boris v Carihrade verejne zbavený hodnosti a kráľovskej moci, Roman potom bol vykastrovaný.^[559] Takto sa vinou Rusov skončilo kráľovstvo Bulharov v Mézii, ktorého hlavnými mestami boli Preslava (Marcianopolis) a Šumen (aula s. cortis Crumi, vertex Symeonis). Po smrti hrozného Tzimiskusa [976] prepuklo veľké povstanie Bulharov pod vedením vojvodu Šišmana a jeho štyroch synov Dávida, Mojžiša, Arona a Samuela. Prvým ohniskom tohto povstania bolo opevnené mesto Trnovo pri severnom úpätí Balkánu. Skoro však prišli na to, že čiernomorské ani podunajské pevnosti nemôžu dobyť, preto sa títo schopní náčelníci vrhli do Macedónie, Albánie a Tesálie, ktoré krajiny takmer úplne opanovali. Udatný, ale zároveň aj krutý Samuel si neslýchanými zločinmi, ba až vyhubením celej svojej rodiny, otca i bratov, vydobyl úplnú samovládu. Kráľovskú i arcibiskupskú stolicu založil spočiatku v Prespe, potom v Ochride [981]. Mladý a bojovný grécky cisár Basilius, neskôr prezývaný Bulharobijcom, po skončení východnej vojny rozhodol sa zničiť túto novú Bulharskú ríšu, čo sa mu po tridsaťročnej vojne [981 — 1019], sprevádzanej neslýchanými ukrutnosťami,^[560] aj podarilo.^[561] Gabriel, doma volaný Radomír, Samuelov syn, po krátkom panovaní [1014 — 1015] bol zradne zavraždený svojím synovcom Jánom Vladislavom, nie bez podozrenia gréckeho úplatku. Podobne aj srbský knieža Vladimír, Gabrielov švagor, lišiacky vylákaný do Prespy, padol za obeť tohto nešľachetníka [1016]. Takýto netvor nemohol byť oporou rozkývanej Bulharskej ríše. Ján Vladislav bol zabitý pri dobývaní Drače (Dyrrhachium); podľa ľudového podania ho porazilo od zúrivosti [1018]. Cisár Basilius Bulharobijca po vstupe do Ochridu vyhlásil Bulhary za svoj majetok, ustanovil tam cisárskych námestníkov, vladárov a správcov po krajoch, avšak zároveň im nariadil, aby dbali na národné obyčaje, zvyky a poriadok.^[562] Toto panstvo Grékov v Bulharoch nebolo však nikdy úplné, dokonalé ani trvalé: udatní bulharskí vojvodovia prichádzali jeden po druhom s ozbrojeným vystúpením (Doljan 1025 — 1041, Peter Bodin 1073 — 1075 a i.), usilujúc sa svojmu národu vydobyť pôvodnú slobodu, čo sa napokon podarilo uskutočniť až hrdinským bojovníkom bratom Asanovi a Petrovi r. 1186. Nimi vzkriesené bulharské cárstvo^[563] upevnilo sa medzi Balkánom a Dunajom; za hlavné mesto bolo zvolené opevnené mesto Trnovo. — Z tohto kratučkého načrtnutia dejín bulharských Slovanov od čias ich podmanenia čudskouralskými prisťahovancami až do prevahy Grékov v Mézii a Macedónii je dostatočne zrejmé, aké nestále a nepriaznivé boli osudy, ktoré ich stretávali. Bulharská ríša nikdy, ani v čase svojej najväčšej rozľahlostí, moci a slávy, nemala dostatočne pevné základy, ktoré by mohli zaistiť jej politické trvanie na dlhý čas. Nachádzajúca sa medzi navzájom si odporujúcimi svetskými i cirkevnými mocnosťami, cisárstvom carihradským i nemeckým, Konštantinopolom i Rímom, všelijako delená v závislosti od sporov dvoch strán, prenasledovaná ustavičnými nájazdami cudzích národov, najskôr Grékov a Frankov, potom Grékov, Maďarov, Pečencov a Plavcov, doma potom narúšaná a podrývaná zmesou navzájom si odporujúcich národov, vlastných Bulharov, Slovanov, Vlachov, Arnautov, Grékov, Arménov a i., a najmä po prepuknutí rozpustilosti, nemravnosti a gréckej podlosti priamo v jej strede musela nakoniec stratiť svoju silu a stať sa korisťou silnejších nepriateľov. Síce v prvom období [678 — 1019] slovanská národnosť prevyšovala všetky ostatné svojou vnútornou silou a životnosťou, čoho dôkazom je poslovančenie ugorských Bulharov a rozkvet cirkevnoslovanskej literatúry v Mézii, Macedónii i Trácii, avšak nadlho sa ani jej nepodarilo odolať vplyvu valaštiny, gréčtiny a albánčiny. Týmto vplyvom pozvoľna, najmä po úpadku ríše [1019], bola hovorová reč slovanského ľudu v týchto krajinách tak narušená a vo svojej podstate tak zmenená, že dnes aj učení znalci nášho jazyka považujú za takmer nepravdepodobné, aby bulharský jazyk mohol byť ratolesťou jazyka pestovaného Cyrilom a Metodom, ktorou on predsa v skutočnosti je. Pravda, rámec a cieľ prítomného diela nám neumožňuje, aby sme sa na tomto mieste rozširovali o vnútornom živote, obyčajoch, poriadku, vzdelanosti, obchode atď. starých Bulharov, o čom nám cudzozemské pramene, pri nedostatku domácich, zachovali len málo správ.^[564] Čo z toho prináleží k slovančine, nájde svoje miesto v druhej časti.

8. Až doteraz sme v predchádzajúcich kapitolách 3 až 7 hovorili o Slovanoch sídliacich v Bulharskej ríši, ktorá sa spočiatku rozkladala na území medzi Balkánom a Dunajom, v južnej Valachii a v oblasti srbskej Moravy, neskôr, pravda, bola rozšírená z jednej strany na severe cez Sedmohradsko a východné Uhry až k Tatrám, z druhej strany siahala od hornej Trácie, Macedónie, Albánie až po Solún. Teraz nám ešte zostáva, aby sme zavŕšili túto tému osobitným pojednaním o Slovanoch usadených v Trácii, Macedónii, Tesálii a ostatnom Grécku, sčasti nezávislých, sčasti poddaných Grékom, neskôr i Bulharom. Príbehy týchto Slovanov sú zväčša zahalené nepreniknuteľnou tmou. Byzantskí letopisci síce tu i tam spomínajú niektoré udalosti vzťahujúce sa na tieto vetvy, ale sú to správy také zriedkavé, zlomkovité a nejasné, že ich nemožno spojiť do súvislého celku a o stave a polohe týchto národov sa z nich nemožno dozvedieť nič určitého. Vyššie sme poukázali na to, že čas a spôsob, kedy a ako sa títo Slovania rozšírili cez hornú Tráciu, Macedóniu až do Epiru, Tesálie, Grécka, ba dokonca i do samého Peloponézu, nie je možné určiť: jedine o Srboch usadených v západnej Macedónii v meste Srbici a jeho okolí sa dozvedáme, že sa tam dostali v čase príchodu ich bratov do Ilyrika [636].^[565] V histórii 7. — 10. stor. sú už vyššie spomínané krajiny obývané Slovanmi, ba až do 10. — 11. stor. majú Slovania prevahu nad domácimi Grékmi a Valachmi (Rumunmi, miešancami pochádzajúcimi z pôvodných Trákov a Rimanov). Poprední dejepisci nášho veku pokladajú za isté, že od polovice až do konca 6. stor. Slovania sa začali postupne usadzovať vo viacerých oblastiach niekdajšieho Grécka.^[566] Prvá výslovná zmienka o Slovanoch plieniacich po Grécku sa objavuje u Menandra až r. 581.^[567] Ktovie či oní Avari, ktorí sa r. 589 usadili v severnom Peloponéze a sídlili v ňom dvestoosemnásť rokov, neboli buďto úplne, alebo aspoň spola Slovania. Vieme totiž, že Slovania vystupovali ako spolubojovníci Avarov, preto ich dejepisci veľmi často s nimi stotožňovali.^[568] Nedá sa určiť, proti ktorým vlastne Slovanom smerovalo ťaženie cisára Konstansa II. do Slován (κατά Σκλαβινία) r. 657, lebo pred príchodom Bulharov, ba sčasti aj neskôr Byzantínci určite nazývali Méziu Slovanskom (Sclavinia).^[569] Určitejšie a hojnejšie správy o Slovanoch sídliacich v Macedónii a Tesálii v 7. stor. a odtiaľ často vojensky napádajúcich hlavné mesto týchto krajín Solún podávajú životopisci sv. Demetria. Za cisára Konštantína IV. Pogonata [ok. 669 — 675] slovanský ľud v nespočetnom množstve, zložený z Dragovičov, Sakulatov, Velegostičov, Vojničov, Brezičov a iných nemenovaných vetiev, prepadol a plienil Tesáliu, ostrovy, Achajsko, Epir, Ilýriu, časť Ázie, obľahol napokon Solún z pevniny i z mora, a po jeho dobytí sa v ňom chcel usadiť, ale keď narazil na silný odpor a stratil mnohých udatných mužov, medzi nimi aj vodcu Chotuna (Xατξών), musel od svojho predsavzatia upustiť. Títo Slovania mali vtedy už v Macedónii pevné sídla.^[570] Po dvoch rokoch [ok. 678] vraj Slovania vyzvali avarského chána (?) a Bulharov na boj proti Solúnčanom, a znova tridsať dní obliehali mesto, ale i tentoraz márne, iba čo vymohli od obkľúčených nejaké dary.^[571] Onedlho nato solúnsky vládca krivo obvinil Prebuda, knieža Runchinov, na jeho rozkaz ho zajali a neskôr v Carihrade bol zradne usmrtený, z čoho vznikli medzi Slovanmi a Grékmi nové nepokoje a roztržky. Runchini sa spolčili so Strumanmi, Sakulatmi a Dragovičmi a v priebehu niekoľkých rokov sa trikrát pokúsili dobyť Solún, pričom vyplienili priľahlú krajinu a cez more sa dostali až do Propontu, zháňajúc bohatú korisť [678 — 687], takže napokon sa proti nim musel postaviť s veľkým vojskom cis. Justinián II. Rhinotmetus, aby ich zastavil a pokoril [687].^[572] O tomto ťažení píše aj Theophanes, ktorý udáva, že spomínaný cisár sa r. 687 vypravil do Slován a Bulhár a po porážke Bulharov udrel na Slovanov v solúnskej oblasti, veľký počet zajal, ďalších získal lákavými sľubmi a presídlil ich do ázijskej krajiny menovanej Opsicium.^[573] Spomínaný cisár iných Slovanov osadil v hornej Macedónii, v oblasti rieky Strumice (Strymon), v úbočí hôr deliacich Macedóniu od Mézie a Trácie.^[574] Niet pochýb, že títo Slovania, naoko poddaní Grékom, boli v skutočnosti od nich nezávislí, a preto sa často prenajímali bulharským panovníkom ako spojenci a za žold sa zúčastňovali na ich vojenských výpravách.^[575] Medzi rokmi 746 — 799, za panovania Konštantína Kopronyma a jeho nástupcov, Slovania v Peloponéze a ostatnom Grécku sa tak rozšírili, že neskorší spisovatelia sa obávali poslovančenia celého Grécka.^[576] Roku 758 cis. Konštantín Kopronymus, podľa slov Theophanových, vyplienil územia Slovanov v Macedónii (Sclavinias in Macedonia positas),^[577] a ďalšie krajiny úplne podrobil svojej vláde; čoskoro sa však ukázalo, že ani toto podmanenie nemalo dlhé trvanie.^[578] Lebo už r. 768 spomínaný Konštantín bol prinútený vypraviť svojich poslov k slovanským kniežatám, aby vykúpili gréckych kresťanov, zajatých na ostrovoch Imbru, Tenedu a Samotrácii.^[579] Súdiac podľa polohy uvedených ostrovov a iných okolností, o ktorých sa zmienime nižšie, som si istý, že vlasť týchto nezávislých slovanských kniežat nemožno hľadať nikde inde než v Macedónii, Tesálii, Helade čiže Livadii a Peloponéze. Roku 783 vyslala Irena, matka cis. Konštantína V., vojvodu Stauracia s veľkým vojskom pokoriť Slovanov, a ten, keď od Slovanov v okolí Solúnu a v Grécku získal sľub poplatnosti, a keď sa prebil až do Peloponézu, vrátil sa s víťazným sprievodom, s lúpežou a zajatcami do Carihradu.^[580] Po šestnástich rokoch [799] v krajine Belzetii, ležiacej, ako sa domnievam, v Macedónii, sa spomína slovanský knieža Akamir, ktorý sa neúspešne pokúšal vydobyť slobodu a trón pre synov zavraždeného cisára Konštantína, žijúcim v Aténach vo vyhnanstve.^[581] Od tejto Belzetie sa neodlišuje Berzetia, do ktorej sa vypravili Bulhari r. 774, aby odtiaľ zobrali a priviedli slovanský ľud do Bulhar.^[582] Za panovania Nicephora I. [medzi 802 — 811] dobývali peloponézski Slovania mesto Patrae; boli však porazení, a hoci neradi, museli uznať svoju poplatnosť.^[583] V tom istom čase sa možno dostali pod ruku cisára aj iné Slovanmi obývané krajiny, lebo pre roky 809 — 810 sa uvádza, že cisár potrestal svojich vojakov tak, že rozkázal ich majetok rozpredať a im samým odobrať sa do Slován; čo vraj nemožno pokladať za nejaké vyhnanstvo či zajatie.^[584] Potom historické pramene o týchto macedónskych Slovanoch vysychajú, a nedá sa určiť, kedy a ako sa dostali pod vládu bulharských panovníkov. Je pravdaže možné, že sa to stalo už za Kruma, a to vtedy, keď tento vládca po odtrhnutí sa od Byzancie strašne vyplienil Tráciu a Macedóniu a ľud odviedol odtiaľ do Zadunajska [813]; je však pravdepodobnejšie, že sa to udialo až za Borisa [843 — 885], ktorého vláde bola podriadená celá horná Macedónia i väčšia časť Albánie.^[585] Na začiatku 9. stor., za panovania Teophila a jeho syna Michala [829 — 842], pokúsili sa peloponézski Slovania o vydobytie svojej stratenej slobody, čo sa im spočiatku aj darilo. Neskôr, po porážke od cisárovho vodcu Theoktista, sa jedni dostali do úplnej poddanosti Grékov, iní, ako Jezerci (Ezeritae) a Milenci (Milengi), iba do ich poplatnosti.^[586] Pod gréckou vládou zostávala aj dolná Macedónia so svojimi rumunskými a slovanskými obyvateľmi. Za cisára Michala [842 — 867] sa spomínajú Slovania z oblasti Subdelície, ktorým po tom, ako boli obvinení zo vzbury a neposlušnosti, bola na slávnostnom zhromaždení udelená cisárska milosť.^[587] Som si istý, že to boli Sakulati, najmä preto, že sa uvádza, že hneď po nich aj iní Slovania z Macedónie predstúpili pred cisára. Títo Sakulati vystupujú o niečo neskôr [pred r. 886] pod menom Sagudatov (Sagudati) spolu so svojimi susedmi Dragovičmi (Druguvitae) ako obyvatelia solúnskej oblasti a poplatníci tohto mesta, kde ich spomínajú aj iné pramene. V ich susedstve, v oblasti rieky Strumy, sídlili iní Slovania pod správou cisárskeho vladára (στρατηγό). Jedni aj druhí, vynikajúci strelci, pomáhali brániť mesto Solún proti Saracénom [904], ale bola to pomoc nezištná, a teda bez nejakého prospechu.^[588] Za spoločného panovníctva Konštantína Porfyrogeneta a Romana Lekapena [919 — 945] povstali Milenci a Jezerci v Peloponéze a odopreli poplatky a poddanosť. Po tuhom boji, keď nemohli odolať gréckemu vodcovi, boli napokon zaťažení oveľa väčšou daňou, ktorú však im čoskoro na to cis. Roman Lekapen znížil na predchádzajúcu výšku. K takejto povoľnosti prinútil cisára ozbrojený nájazd iných, ázijských Slovanov do Peloponézu, už aj tak dosť otraseného domácimi roztržkami cisárskych vládcov.^[589] Pri opise týchto udalostí Konštantín Porfyrogenet odlišuje peloponézskych Slovanov — Sclavi (Σκλάβιστρατηγό) od nájazdcov — Sclavisiani (Σκλαβησιανί), t. obyvateľov ázijskej krajiny (thema) Opsicium, pochádzajúcej z macedónskej Sklavínie (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), podobne ako trácki vysťahovanci nazývajú Tracéziu (Θρακήσιι). Týchto Slovanov má určite na mysli aj anonymný carihradský letopisec, keď pri popise výpravy cis. Romana mladšieho na ostrov Krétu [960] uvádza, že jeho vojsko bolo pozbierané v Trácii, Macedónii a Slovanoch (Σκλαβησιανών), pričom nás mýli jedine to, že spomína aj Macedóniu, hoci o niečo nižšie, keď hovorí o tom istom vojsku, uvádza najmä Arménov, Rusov, Slovanov a Trakov, a vynecháva Macedóncov.^[590] Z tohto krátkeho prehľadu najstarších svedectiev o Slovanoch v Macedónii a priľahlých krajinách na východ i na juh je zrejmé, aké rozsiahle boli ich sídla a aké mohutné bolo ich vládnutie v uvedených krajinách v priebehu 6. — 10. stor. Nie je to teda nadsádzka, ak si skracovateľ Strabónovho zemepisu [ok. 1000] posťažoval, že celý Epir, Grécko (Hellas), Peloponéz a Macedónia sa dostali do držby Skýto-Slovanom;^[591] a najmä keď tu máme súhlasné svedectvo Konštantína Porfyrogeneta a potvrdzuje to predovšetkým história nasledujúcich dvoch storočí, preukazujúca podľa mien osôb, miest, riek, hôr a iných znakov, že slovanské obyvateľstvo na spomínaných územiach bolo v prevahe. Ak teda niektorí prehnaní velebitelia nového Grécka v našich dňoch niekdajšiu rozšírenosť Slovanstva v Tesálii, Helade a Peloponéze popierajú preto, že tam teraz Slovanov niet, a v gréčtine vraj možno zaznamenať iba slabučké stopy slovančiny, pochádza to jednak zo zaujatosti, jednak z nevedomosti: pretože z tých istých dôvodov by sa mohlo spochybňovať aj niekdajšie sídlenie Slovanov v severnej Germánii v 6. — 12. stor. Títo najjužnejší Slovania, rozdelení nepochybne podľa starého spôsobu na mnohé drobné obce a župy, si ani pri všetkej svojej udatnosti nemohli nadlho udržať svoju samostatnosť pred mocnejšími susedmi Bulharmi a Grékmi, ktorým sa dostali postupne do poddanosti, a nemohli si uchrániť ani svoju čistú národnosť pred vplyvom gréckej, valašskej a arnautskej cudzoty. Napriek tomu ani neskôr, počas celého stredoveku, ani po tureckom pustošení, ba až dodnes sa slovanský ľud v hornej Trácii, Macedónii, sčasti aj v Albánii a Tesálii, ešte celkom nevzdal svojho prirodzeného jazyka. Je však poľutovaniahodné, že o vnútornej správe a domácom živote, o sídlach, o rozdelení krajiny, o obrátení na kresťanskú vieru a iných okolnostiach týchto južných Slovanov sa žiadne hodnoverné a dostatočné správy nezachovali až do našich čias. Je nesporné, že Gréci sa všemožne usilovali týchto Slovanov podrobiť svojej vláde, ale rovnako sa starali aj o ich získanie pre seba cez kresťanskú vieru (porov. č. 6), hoci jedno i druhé sa im úplnejšie podarilo až v 9. stor. Panovanie Grékov nad Slovanmi v rozličných krajoch nemalo dlhú stálosť: z času na čas sa spomínajú u nich nezávislé kniežatá, inokedy sa zas o nich hovorí, že boli uvedení do úplného poddanstva, alebo že boli pod vládou vlastných kniežat, uznávali cisára za vrchného zemepána, a uspokojili sa aj s priemernou ročnou odplatou. Mnohí Slovania s Grékmi dobre vychádzali a zastávali vysoké úrady a svetské i duchovné hodnosti: spomeňme tu náčelníkov Dobrogosta, Vsegrda [554], Tatimíra [592], patrícia Onogosta [575] a i., ďalej sú to najmä Nicetas, patriarcha carihradský [766 — 780],^[592] Damian, komorník cisára Michala [842 — 867],^[593] Nicetas Peloponézsky, svokor Christofora, syna Romanovho [ok. 900],^[594] Gabrielopulus a Vasilitzes, miláčikovia cisárskeho poručníka a správcu Alexandra [911],^[595] Borilas a Germanus, dôverníci cis. Nicephora Botoniatu [1078]^[596] a i. Vieme s istotou aj to, že cis. Basilius prímenom Macedónčan [867 — 886] pochádzal zo slovanských rodičov, čo potvrdzuje tak jeho zápasnícký výraz (κατά πόδρζαν, t. podreza, succisio), ako aj svedectvo arabského dejepisca Hamzu.^[597]

1. Rozsiahle oblasti, rozprestierajúce sa po obidvoch stranách dolného Dunaja, do ktorých podľa povahy jazyka ich niekdajších slovanských obyvateľov umiestňujeme bulharských Slovanov, neboli v sledovanom období zaujaté ľudom jedného kmeňa, ani spojené do pevného, súvislého štátu, nemali preto ani jedno všeobecné a trvalé meno. Grécki spisovatelia ich označujú všelijako, raz starými menami Dácie, Mézie, Trácie, Dardánie, Macedónie, Tesálie, Epiru, Helady a Peloponézu, inokedy zase novými ako Bulhary, Slovany (Sclavinia s. Sclaviniae), Moravy, Berzetia č. Belzetia, Zagorje atď. Z týchto posledných mien, lebo staršie do oblasti našich skúmaní nepatria, je pre nás najdôležitejšie meno krajiny Slovany. Používa sa v dvojakom zmysle: po prvé, o krajine zaujatej Slovanmi, poddanými bulharským panovníkom, t. o starej hornej i dolnej Mézii, vrátane Dardánie; po druhé, o inej, menšej, ako sa ja nazdávam, ležiacej v Macedónii a končinách Albánie i Tesálie. Dajme príslušné svedectvá dohromady. Keď sa cisár Justinián Rhinotmet I. 686 — 687 vypravil proti Bulharom a do Slován (τύ τ λγάρ καί τά Σκλαβινία Theoph., tam Vulgares quam Sclavinias Anast., a nižšie κατά Σκλαβινία καί λγαρία Th., in Sclavinias et Vulgarias An.), vstúpil do Trácie a po odrazení Bulharov, ktorí sa mu postavili na odpor, dostal sa vraj potom až k Solúnu, pričom bral do zajatia Slovanov a odvádzal ich do Ázie.^[598] Zdá sa, že krajina Slavínia, tu na rozdiel od Bulharie menovite uvedená, je severná časť Macedónie, v ktorej cisár zajímal Slovanov. Roku 758 cisár Konštantín Kopronymus vpadol do Slován ležiacich v Macedónii (τά κατά ακδνίαν Σκλαβινία Theoph., Sclavinias penes Macedoniam positas Anast., lepšie: Sclavinias in Macedonia, alebo Sclavinias Macedonicas) zajal a odviedol množstvo ľudí a potom si úplne podrobil ostatné obyvateľstvo.^[599] Aj v tomto prípade ide o krajinu nezávislú od Bulharov i Grékov a jej poloha v Macedónii je výslovne uvedená. V rokoch 809 — 810 cis. Nicephorus rozpustil vojsko a poručil mu usídliť sa v Slovanoch {έπί τήν Σκλαβινίαν Theoh., έπί τά Σκλαβινία Cedr.),^[600] ktorý kraj sa vtedy nachádzal pod gréckou vládou. Roku 813 Krumus pripojil k svojmu vojsku pomocné pluky zložené z Avarov a zo všetkých Slovanov (πάσα τά Σκλβινία Auct. inc. ap. Theoph.), čomu rozumiem tak, že boli najatí za žold v nezávislej slovanskej krajine.^[601] Zdá sa, že odtiaľ pochádzali obyvatelia ázijskej krajiny Opsicium, ktorých Konštantín Porfyrogenet nazýva Sklavisiani (Σκλαβησιανί),^[602] rovnako ako ázijskí Tracesii pochádzali z európskej Trácie a boli to potomkovia tých Slovanov, ktorých cis. Justinián r. 687 začal presídľovať zo Slován a Macedónie do Ázie.^[603] Títo Slovania (Sthlavisiani) sa spomínajú i r. 960 ako pomocníci Grékov proti Kréte.^[604] Je teda isté, že už v prvých storočiach po usadení sa Slovanov za Dunajom sa krajina, ktorú zaujali, a to najpravdepodobnejšie severná polovica Macedónie,^[605] nazývala vlastným menom Slovany (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), aj keď jej hranice pre nedostatok jasných svedectiev nevieme presnejšie určiť. Avšak nemenej zaujímavé je aj to, že pôvodná Mézia, obývaná Slovanmi a potom r. 678 opanovaná uralsko-čudskými Bulharmi, sa ani po tomto zaujatí neprestala nazývať Slovany. Meno Bulhary (Bulgaria) sa aj tu, ako na severe od príchodu Variago-rusov Rusy, už od 8. stor. stávalo rozšírenejšie, ale popri ňom sa objavoval aj starý názov Slovanska. V rukopisnom slovníku Cyrila Alexandrinského sa uvádza: „Sklavinia to je Bulgaria“.^[606] Abulfaradž nazýva Symeona [888 — 927] kniežaťom Bulharov a Slovanov.^[607] Pôvodca životopisu sv. Klementa, majúc pred očami prenesenie cudzieho mena Bulharov na Slovanov, niekoľkokrát používa výrazy „národ Slovanov čiže Bulharov“ (τό ών Σδλβνών ίτύν Bλγαρών γέν), „jazyk bulharský“ (B???????? ???????), a zase „litery slovanské“ (τά σδλβένικα γράμματα), narážajúc tým zrejme na starobylosť a prvotnosť mena Slovanov v Mézii, neskôr zatemneného menom Bulharov.^[608] Teda v týchto krajinách, menovaných Slovany čiže Slovansko, sídlil slovutný a niekedy mohutný národ Slovanov, ktorého meno sa najprv v dejinách celého kmeňa udatnými činmi na dolnom Dunaji preslávilo a v ktorého jazyku Konštantín a Metod, vyučiac sa mu zamladi v samom meste Solúne,^[609] Sväté písmo a bohoslužobné knihy preložili, otvoriac tým bránu ku vzdelaniu ducha väčšej polovici slovanských národov. Po týchto Slovanoch nazval Konštantín svoje písmo písmom slovanským, a jazyk, ktorý použil na písanie, jazykom slovanským. O pôvode práve týchto Slovanov zo Slován horného Ruska prednesieme svoj názor nižšie. Okrem tohto prastarého, domáceho a slávneho mena sa nebudeme príliš zaujímať o iné názvy, ktoré dávali Gréci zadunajským Slovanom, ako Skythae, Mysi, Getae atď., ktorých pôvod a platnosť sme už buďto vysvetlili vyššie, buďto je to zrejmé samo osebe. Náš zreteľ obrátime radšej na rozbor správ o jednotlivých slovanských národoch, usídlených niekedy v obvode rozsiahleho panstva bulharského i gréckeho. Budeme o nich hovoriť podľa takého poradia, že začneme od najsevernejších vetiev čiže preddunajských, potom prejdeme na prostredné, t. bulharské a macedónske, a napokon zostúpime k najjužnejším, t. peloponézskym. Nedostatok podrobných správ o jednotlivých národoch sa pousilujeme vynahradiť podaním hojnejšieho popisu mien miestopisných,^[610] aby táto príprava poslúžila budúcim skúmateľom pri objasňovaní mimoriadne dôležitej otázky, akou sú títo južní Slovania pre celé naše Slovanstvo.

2. Z vyššie podaného obsahu dejín vyplýva, že Slovania, ktorí prišli do Mézie, na konci 5. a v prvej polovici 6. stor. sídlili v starej Dácii, t. v terajšej Valachii, v Multanoch a Sedmohradsku. Po ich odchode do vyššie uvedených krajín zvyšné slovanské obyvateľstvo v Preddunajsku, jednak preriedené týmto vysťahovaním, jednak rozprášené ustavičnými nápormi uralsko-čudskej zberby, Bulharov, Uhrov, Pečencov, Kumánov a i., sa premiešalo s domácimi, v pahorkatinách ukrytými Dákmi čiže Rumunmi. Že títo preddunajskí Slovania, ktorých zvyšky v Multanoch a vo Valachii sa stratili až v 13. stor., boli pokrvní zadunajských Slovanov čiže tých, ktorí sa usadili v Mézii a Macedónii, po nezaujatom zvážení dôvodov nemožno spochybňovať. Predovšetkým je isté, že títo Slovania prešli do Byzantska odtiaľ, a nie z Panónie a z Tatier. Predchádzajúci výklad dejín (č. 1, 2) to dostatočne dokazuje. Ďalej uveďme, že starí spisovatelia obidva národy označujú jedným a tým istým menom, nazývajúc ich Slovanmi v zvláštnom význame tohto slova. Sú tu slová nachádzajúce sa vo valaštine, ktorá, ako je známe, je hojne ovplyvnená slovančinou, a tie slová so sebou prinášajú zreteľné znaky jazyka zadunajských Slovanov. Môžeme v nich pozorovať všetko, čo je zároveň vlastnosťou jazyka bulharského: nosové zvuky ѫ i ѧ (ą i ę), pazvukové št a žd namiesto srb. ć, đ, rus. č, ž, čes. c, z, zámena hlásky ja, a, na je, e, a naopak je na ja, a, potom hlásky o na u, presuvka l, r, s inou zlúčené pred hláskami a, e, premena spoluhlásky l na j, alebo jej vysúvanie, zámena g na v, opačné používanie stredných a tenkých spoluhlások (mediae et tenues), jednotlivé slová v iných jazykoch nezvyklé atď. Uveďme tu len niektoré príklady. Nosové zvuky v zemepisných menách Dumbovica r., Dumbov r., Lunkavec r., Dumbrovník, Dumbrova, Lunka, Porumbeni, Strunga, Mundrešti atď., vo všeobecných zimbru (zubor, urus), porunke (poručenie), porunčesku (poručím), dumbrave (dúbrava, sylva, quercetum), genske (hus), gengavu (huhnivý), grinde (hrada), kolinde (koleda), oglinde (zrkadlo, slk. hladidlo, srb. ogledalo), munke (múka), munčesku (mučiť), munčitorju (mučiteľ), opinke (krpec, bačkora, od kor. opnu?), osende (odsúdenie), pendarju (pudič, custos vinae, bul. padar), prundu (arena, sabulum, cyr. прѫдъ), rendu (rad), pe rendu (po rade, ordine), sfentu (svätý) atď. Pazvukové št a žd v zemepisných menách Vladimirešt, Dragomirešt, Dragoješt, Popešt, Srbešt, Župunešt, Bogdanešti, Prodanešti, Mundrešti a premnohé iné na ešt, ešti, ktoré sa rovnajú rus. na ič, iči, čes. a poľ. ic, ici (teraz ice), srb. ić, ići,^[611] vo všeobecných nedežde (nádej), repštesku (reptať) atď. Zámena hlásky ja, a na je, e: brezda (brázda), česu (čas), hrestu (chrasť, spinetum), krečunu (Kračún, Vianoce), žele (žiaľ), nedežde (nádej), nepaste (napásť), neprasne (naprázdno), nesilniku (násilník), zelogu (záloh) atď., a naopak hlásky je, e na ja, a: Njagomir (Niegomir), Njamcu (Nemec), jazu (jez), jazeru (jazero), nevaste (nevesta) atď. Premena hlásky o na u: Muskalu (Moskvanin), brudine (brod), rudenie (rodina) atď. Presuvka spoluhlásky l, r zlúčenej s inou pred a i e: balte (blato), berna (brvno), gardu (hrad, septum), gardine (ohrada, margo) atď. Premena spoluhlásky l na j alebo jej vysúvanie: ibovnik (bul. ubovnik, srb. ljubovnik), jubesku (ljubiti), jubire (ljubov), jubit (ljubimyj), jute (ljut), jucesku (ljutiti), boerju (bojarin, stbul. boljarin) atď. Zámena g na v: movile (mogila, mohyla), pestravu (pestrag, pstruh) atď. Opačné používanie stredných a tenkých spoluhlások: dihoru (tchor, porov. valaš. varde s nem. warte, bul. Provad s rus. Provat, Provatovo) atď. Jednotlivé slová buď v iných jazykoch nie bežné, buď majúce výrazné znaky starobulharského jazyka: ape (aqua) cyr. vap, blidu (patina) cyr. bljudo, kipu (imago, idolum) cyr. kap, odkiaľ kapište, kobe (omen) cyr. kob’ (prestigia), kraku (crus) bul. kraka, gardine bul. gardina (záhrada), lebede (cygnus) cyr. lebeď, prundu cyr. prad (syrtis), tesle (ascia), mréže (rete), tizu (homonymus) cyr. tez, t’z, vertopu (locus paluster), mile (misericordia), miluesku (misereri) cyr. mil (misericors) atď. Z týchto a tým podobných ostatkov jasne vysvitá, že jazyk týchto preddunajských Slovanov, premiešaných s Valachmi, bol nielen rovnakej povahy s jazykom Slovanov v zadunajskej Mézii a Macedónii, ale aj v priebehu času podstúpil rovnaké premeny s ním. Videli sme, že po príchode uralských Bulharov do Mézie [678] za dosť dlhý čas t. ako sa ja domnievam, až do objavenia sa Uhrov a Pečencov, obidve krajiny, Mézia i Valachia, patrili k jednej ríši. Na počiatku 9. stor. sa ešte aj východné Uhry dostali pod moc Bulharov. Lebo Bulhari, po tom, čo r. 807 mocne udreli na Avarov, — už predtým porazených a zoslabených synmi Karola V, — a definitívne ich rozprášili, zaujali celé potiské okolie a rozšírili tým hranice svojej ríše až k mestu Pešti a odtiaľ popri podtatranskom pohorí až k prameňom Tisy.^[612] Túto severodunajskú časť Bulharskej ríše menujú Byzantínci Bulhary za Dunajom.^[613] Sem, do týchto žírnych, avšak vtedy polopustých oblastí, privádzali bulharskí panovníci ľud zajatý v Trácii a Macedónii, najmä slovanský, buď na ochranu severných hraníc, alebo, a to je pravdepodobnejšie, na obrábanie úrodných polí, ako sa o tom zmieňuje údaj vzťahujúci sa na r. 774 a 813.^[614] Jedna časť týchto zajatcov bola síce neskôr prepustená na slobodu, avšak ich väčšia časť zostala sídliť nepochybne tu s domácimi obyvateľmi, Slovanmi i Valachmi. Keď do krajiny nazývanej teraz Uhry vpadli Maďari, našli v nej Slovanov poddaných Bulharom, vyhubili ich alebo zahnali do hôr, a potom zaujali ich sídla.^[615] Zo slovanských žúp vznikli stolice uhorské, z ktorých mnohé si ešte podnes zachovali svoje staré slovanské mená, napr. Zemplínska (t. Zemlinská), Čongrádska, Solnocká, Bodrocká a i. Podtatranskí Slováci a Rusíni, podobne ako Moravania, Korutánci, Chorváti a Srbi, pretrvali prvú silnú búrku a ochránili svoju národnosť; ale ich odtrhnutí bratia v Sedmohradsku a vo Valachii, ktorých sa zachoval iba malý počet, preliali sa pomaly do Valachov. O Bodricoch a iných Slovanoch sídliacich v Uhrách budeme hovoriť nižšie (č. 3); tu sa pozrime najprv na zaniknuté vetvy v Dácii. Staré pramene nám žiadne ďalšie správy o týchto vetvách neposkytujú; ani len ich vlastných mien sa nikde nemožno dopátrať, a len odhadom, považujúc za pravé to, čo je iba pravdepodobné, vykazujú tu miesta pre slovanské národy Milošov čiže Milcov, Miličanov a Severanov. V často citovaných zemepisných zápiskoch mníchovských čítame po vymenovaní západoslovanských národov, okrem iného aj tieto slová: Títo potom bývajú vedľa končín tamtých, totižto Osterabtrezi, u ktorých je miest viac ako sto, Miloxi, ktorí majú miest šesťdesiatsedem, Phesnuzi majú miest sedemdesiat atď.^[616] Súdiac podľa známej polohy východných Bodricov a ich susedov Braničevcov pri stoku Tisy a srbskej Moravy s Dunajom, a podľa postupu spisovateľov pri výpočte Slovanov severných čiže ruských, som si istý, že Miloxi sa môžu hľadať najskôr vo Valachii. Naproti tomu Phesnuzi, umiestnení za nimi, zdajú sa mi byť Pečenehmi; nechajme teraz bokom prečo. Miloxi, ak sa nemýlim, sú Milkovci, Milci, Milčania, sídliaci vtedy v obvode milkovského biskupstva, pri rieke nazývanej až podnes Milkov, v oblasti Multán, ležiacej na pomedzí Valachie a Sedmohradska čiže v kraji (ispravnictve, správe) putenskom. Milkovské biskupstvo sa spomína v dejinách tej krajiny až neskôr medzi r. 1370 — 1462.^[617] O niečo ďalej odtiaľ na severovýchod, v dnešnej Besarábii, medzi Teleneštom a Kalarašom, leží dedina Milčeni, dosvedčujúca niekdajšie sídlenie rovnomenného národa v tejto krajine. Ich rovnomenní príbuzní sa vyskytujú v Peloponéze a v Polabí (nižšie č. 5, § 44, č. 10). Nemenej pravdepodobné sa mi vidí aj to, že v Severínskom banáte, v juhozápadnom kúte Ugrovlachie, sídlil niekedy slovanský národ menovaný Severania, po ktorom tu zostalo aj toto meno. V historických prameňoch 13. a 14. stor. sa o tomto banáte, čiže krajine riadenej zvláštnym vládcom (bánom) a niekedy poddanej bulharskému panovníkovi, neskôr uhorskému, sa nachádzajú veľmi časté zmienky. Kráľ Belo IV., súc podnietený pápežom Gregorom do vojny proti Bulharom, vo svojom liste r. 1237 krajinu Severskú (terram Zemram, čítaj Zevram alebo Zevrin),^[618] ležiacu v bulharských končinách, a inokedy vraj pustú, ale vtedy už dosť dobre zaľudnenú, vyhradil výslovne pre seba, aby ju podľa ľubovôle mohol pripojiť k tomu alebo onomu biskupstvu.^[619] Roku 1247 chcel postúpiť toto územie (terram de Zevrino) svätojánskym nemeckým rytierom, ale s výhradou, že bude slúžiť na ochranu proti Tatárom, z čoho však čoskoro zišlo, a banát zostal potom pod správou uhorských bánov, ktorých sa tam spomína v 13. stor. niekoľko.^[620] V našom období vidno už len niektoré zvyšky niekdajšieho hradu a mesta v rozvalinách neďaleko vtoku rieky Topolnice do Dunaja, pri dedine pomenovanej Valachmi Kimpul Severinuluj. Nablízku v tomto okolí leží iná dedina Severinešt na rieke Kosune. Pravda, týchto slovanských Severanov treba dobre odlíšiť od uralskočudských Seberov čiže Sebrov, o ktorých Teophanes hovorí pri r. 678, a ktorí, ako sme vyššie ukázali (§ 15, č. 6), sídlili ďaleko odtiaľ na východnom úbočí Balkánu a Dobriče. Vymiznutie či skôr povalašenie Slovanov vo Valachii, Multanoch a Sedmohradsku, lebo aj tu podľa svedectva zemepisných názvov, najmä mien riek (napr. Bystrica, Toplica atď.), niekedy bývali ich rodiny,^[621] by si zasluhovalo úplnejšie a dôkladnejšie vysvetlenie, aké je možné podať podľa nášho zámeru v prítomnom spise. Z Nestora vieme, že ruskí Slovania Tiverci a Uliči oddávna žili pri Dnestri až po samé more a Dunaj a mali množstvo miest alebo hradov. Z vyššie uvedených svedectiev sa dozvedáme, že zvyšky Slovanov sa v 9. — 12. stor. nachádzali aj vo Valachii. Haličské kniežatá v 12. stor. ovládali časť Besarábie i Multán, kde vtedy Valachovia čiže Rumuni, t. miešanci pochádzajúci zo starých Getov a Rimanov,^[622] sídlili spoločne so Slovanmi a niektorými Pečencami a Plavcami. V ruských letopisoch hrady a mestá Belgrad (dnes Akerman), Romanov, Sučava, Seret, Chotin sa pokladajú za ruské. Po páde haličského kniežatstva sa Multany stali krvavou obeťou Tatárov: táto krajina, občiansky zriadená Rusmi, sa znovu obrátila na smutnú pustatinu, mestá i dediny spustli. Keď potom Mongoli, prestrašení víťaznou zbraňou Ľudovíta, uhorského kráľa, sa okolo polovice 14. stor. stiahli od Dunaja, vtedy Valachovia vedení Bogdanom čiže Dragošom zostúpili z marmarošských a sedmohradských hôr, kde doteraz viedli pokojný pastiersky život, objavili sa na rieke Prute, a aj keď tam našli ešte mnohých Rusov, usadili sa medzi nimi na rieke Moldave. Títo prisťahovanci spočiatku vyhovovali domácim obyvateľom, cítili sa bezpečnejší, priúčali sa ich občianskym zvykom a poriadkom; napokon sa však títo hostia tak rozmnožili, že vytlačili hospodárov, obnovili staré mestá a založili nezávislé panstvo pod názvom Multany^[623] čiže Moldavy, ktoré Bogdanovi nástupcovia spravovali ako vojvodovia.^[624] Takýmto spôsobom vzniklo o niečo skôr aj kniežatstvo valašské. Zdá sa, že vládnutie Bulharov nad touto krajinou a tým aj prebývanie v nej Slovanov bolo ohrozené; natlačili sa tu Uhri a po nich Pečenci, Plavci, Kumáni a ďalší. V 12. alebo 13. stor. akýsi vodca Niger sa vydal s valašskými rodinami zo Sedmohradska, zaujal a obnovil Tirgovišt, Bukurešt a iné miesta, v ktorých potom vládol až do konca svojho života. Jeho nástupcami boli ďalší vojvodovia vyberaní národom, ktorí neskôr z času na čas záviseli od silných uhorských panovníkov.^[625] V obidvoch krajinách aj po ich zaľudnení Valachmi poriadok a zriadenie prijaté Slovanmi sa stále zachovávali. Slovanský jazyk bol až do 17. stor. nielen cirkevným, ale aj úradným, ako dosvedčujú pôvodné listiny multanských i valašských kniežat z toho obdobia. Temer všetci krajinskí a dvorskí úradníci mali a majú až dodnes slovanské názvy,^[626] napr. Veľký Bán, V. Dvorník, V. Kľučar, V. Stolník, V. Komorník, V. Pehrník (čašník, porov. slk. Pohár — Pohárnik), V. Posteľník, V. Medeničar, V. Služar, V. Šatrar, Bolieri, Župani, Ispravnici, Namestníci atď.^[627] Z toho, čo sme na túto tému povedali, je zrejmé, že jazyk i história Valachov sú tesne spojené s dejinami Slovanstva, a že skúmatelia našich starožitností, najmä dejepisci bulharských Slovanov, musia mať jedno i druhé na zreteli starostlivejšie ako doteraz.

3. O jednotlivých vetvách Slovanov v Mézii, o rozdelení ich krajiny atď. nám staré letopisy dávajú príliš málo správ. V čase príchodu uralskočudských Bulharov do Podunajska spomínajú síce Byzantínci sedem rodov čiže vetiev Slovanov, ktorí sa dostali do poddanstva týchto bojovníkov, ale ich mená nám, bohužiaľ, žiadny z nich nezachoval. Z rozsídlenia týchto bulharských Slovanov až k avarským hraniciam, t. až k stoku Sávy, Tisy a Dunaja, možno pomerne s istotou uzavrieť, že neskôr v tej krajine uvedení Bodrici, Braničevci, Kučevci, Timočania a hádam aj Severania v Dácii patrili k spomínaným siedmim rodom. Bertinianske letopisy, alebo skôr ich pokračovateľ Hinkmar Remešský na r. 866 (má byť vlastne 861) spomína desať bulharských žúp, ktorých ľud, popudený veľmožmi, sa vzbúril proti Michalovi Borisovi.^[628] Tomuto počtu rozumiem tak, že sú v ňom obsiahnuté iba vlastné bulharské župy, t. medzi Balkánom a Dunajom, ležiace od Timoku po Čierne more, a nie aj župy bulharskej Moravy, Zagorja a Macedónie. Zaiste nie je pravdepodobné, žeby taká veľká ríša mala iba desať žúp, ani to, žeby kresťanskí Slovania v bulharskej Morave, v Trácii a hornej Macedónii sa boli vzbúrili proti kniežaťu pre jeho obrátenie sa na vieru. Meno Bodricov a ich spojencov Kučanov i Timočanov sa najprv objavuje u Einharda, rozprávajúceho, ako r. 818 poslovia Bodricov a Bornu, kniežaťa Kučanov i Timočanov, ktorí sa iba nedávno uvoľnili z bulharského spoločenstva a boli prešli k Frankom, predstúpili pred nemeckého cisára Ľudovíta.^[629] Ten istý letopisec na r. 819 opäť udáva, že Timočania, potom, ako odstúpili od spoločenstva s Bulharmi a zlákali Frankov, pridali sa k panónskemu kniežaťu Ľudovítovi.^[630] Vo vojne vedenej v tom istom roku medzi Ľudovítom a prívržencom Frankov Bornom sa Kučania pridali na stranu Ľudovíta,^[631] ale čoskoro boli vo svojej vlasti znovu pokorení Bornom.^[632] Po smrti kniežaťa Bornu [821] je hneď v nasledujúcom roku [822] zmienka o posolstve k tomu istému cisárovi, a to rozličných, ako hovorí letopisec, východných slovanských národov, menovite Bodricov, Srbov, Veletov, Čechov, Moravanov, Braničevcov a zvyškov Avarov sídliacich v Panónii.^[633] Z týchto sem určite patria len Braničevci: lebo zaradenie Bodricov, či už ich severnú alebo južnú vetvu, je úplne sporné. Podobne r. 824 sa hovorí, že dve posolstvá, Bulharov i Bodricov zvaných Braničevci, sa uberali do Nemiec: cisár poručil Bulharom, aby očakávali jeho príchod v Bavorách, zatiaľ čo slovanských poslov pozval k sebe do Cách.^[634] Potom sa už meno týchto Slovanov v nemeckých letopisoch viac neuvádza; iba v mníchovských zemepisných zápiskoch sa nachádzajú v zozname slovanských národov „južní Bodrici (Osterabtrezi), u ktorých je viac ako sto miest“.^[635] Z porovnania a prehľadu týchto svedectiev sa dajú ľahko zistiť tak ich deje v uvedenej dobe, ako aj ich zemepisná poloha. Nachádzali sa totiž sprvu medzi Bulharmi a Avarmi, neskôr medzi Bulharmi a Frankmi, — boli pod tlakom jedných aj druhých a dostávali sa do ich poplatnosti, — avšak vždy sa usilovali zachovať si svoj domáci poriadok, s vlastnými kniežatami a svojimi staršími. Z udalostí, ktoré nastali potom, po mohutnom nástupe Bulharov na Dráve [827 — 829, 853] je dostatočne jasné, že od nepotrebného spojenectva s Frankmi sa opäť dostali pod nadvládu Bulharov, a pod bulharskými vládcami, napr. Boritakanom v Belehrade ok. r. 885 a i.,^[636] ich čakala bezosporu oveľa tvrdšia poddanosť, než akú mali predtým. Ich sídla sa tiahli po severnej strane Dunaja od vtoku Drávy cez dnešnú Báčku — Bodrockou stolicou a Banát až k Severanom, potom po južnej strane od srbskej Moravy až k Timoku. Od Bodricov (Abodriti, Oster-Abtrezi, t. východní Bodrici, na rozdiel od západných v severnej Germánii) dostala svoje meno župa čiže stolica Bodrocká, niekedy s rovnomenným hradom, teraz pričlenená k Báčskej stolici.^[637] Ich odnožou, ako možno uzavrieť zo slov Einhardových, boli Braničevci (Praedenecenti, Praedevecenti, Praedenescenti),^[638] sídliaci za Dunajom v oblasti mesta Braničeva čiže v neskoršom vojvodstve Braničevskom. Niekedy slávne mesto Braničevo, za Rimanov nazývané Viminacium, ležalo po obidvoch stranách rieky Mlavy pri samom jej vtoku do Dunaja, kde možno vidieť dodnes rozvaliny Braničevac i Kostolac.^[639] V srbských a uhorských dejinách sa mesto i vojvodstvo Braničevo (Branitzova, Buranitzova, Brandiz atď.) spomína mimoriadne často. V zápiskoch germánskych križiakov tiahnucich do Palestíny z 11. — 12. stor. celé to územie medzi Belehradom a Nišom, v ktorom sa nachádzalo i Braničevo a o ktoré sa vtedy naťahovali Gréci, Srbi i Maďari, sa nazýva Bulhariou alebo Bulharským lesom (silva Bulgariae). Po páde Bulharov r. 1018 sa tohto územia zmocnili byzantskí cisári, ktorí, hoci sami slabí, usilovali sa ovládať aspoň pevné mestá, ako Belehrad Braničevo, Chram, Niš a ďalšie. Najstaršia zmienka o Braničeve, po zániku starého mena Viminacium, okrem už uvedených svedectiev germánskych letopiscov, je u Theophylakta Achridanského [pred 1081], Anny Komneny [ok. 1114], Cinnama a i. V prvej polovici 12. stor. opanovali mesto i s hradom Uhri; čoskoro ho však získali späť do svojej moci Byzantínci. Roku 1154 ho dobývali znovu Uhri. Roku 1172 ho navštívil Henrich Lev, vojvoda saský, na ceste do Palestíny. Belo III., uhorský kráľ, ho vytrhol r. 1183 Byzantíncom, avšak už r. 1186 im ho zase vrátil. Roku 1189 tu pobýval cisár Fridrich počas svojho ťaženia do Palestíny; vtedy sa tu zdržal aj jeden grécky zástupca. Kedy a za akých okolností ovládli mesto Srbi, sa s istotou nevie. Je pravdepodobné, že už pred rokom 1189 zaujal Nemanja, hoci len nakrátko Sredec (dnes Sofia), Zemljen (rozdielny od Zemlinu na Dunaji), Štip, Niš atď., a pokúsil sa aj o Braničevo. Z listiny cára Asana [1186 nasl.] je isté, že za jeho panovania Braničevo náležalo Bulharom. Naproti tomu za kráľa Dragutina [1275] už bolo pod srbskou vládou. Odvtedy až do r. 1459 sa spomína dosť často, avšak neskôr, počas tureckej poroby, jeho moc a sláva definitívne upadla. Oddávna v ňom mala sídlo biskupská stolica. U Byzantíncov a v listinách uhorských kráľov sa Braničevo menuje vojvodstvom (ducatus).^[640] Ešte i dodnes sa jeho pamiatka pripomína nielen v národných piesňach („po Kučevu i po Braničevu“), ale i v mene Požareveckého kraja, ktorý sa medzi ľudom nazýva Braničevo. Einhardovu výpoveď,^[641] že Braničevci, susediaci s Bulharmi, sídlili v Dácii vedľa Dunaja, treba rozumieť tak, že išlo o pobrežnú Dáciu (Dacia ripensis) na južnej strane Dunaja; hoci nie je vylúčené, že sídla Braničevcov sa rozkladali po obidvoch dunajských brehoch. Bodricom pripisuje Zemepisec Bavorský sto miest, z čoho je zrejmé, akí boli rozšírení, ľudnatí a mohutní. K najstarším mestám v tejto krajine so slovanskými menami, lebo iné si podržali svoje starodávne mená, patria Báč [ok. 1163, Pagatzi u Cinnama], Zemlin pri stoku Sávy a Dunaja [r. 1123, Zeugmin u Cinnama, Zeugminon u Nicetu Choniatu], Sombor a i. — Kučevo čiže Kučajevo, tak sa nazývala krajinka okolo pohoria Kučaje,^[642] ležiaca na juhovýchod od Braničeva. Som si istý, že Guduscani čiže Goduscani u nemeckých letopiscov sú Kučania, Kučovania. Aj v Chorvátoch však bola krajinka Gacko (Gutzika u Konšt. Porf.), a Borna sa niekde uvádza ako chorvátsky knieža, a pochybnosti, ktoré týmto vznikajú, sa vysvetľujú tak, že Borna aj so svojimi Kučanmi prešiel od Bulharov k Frankom do Chorvát, na uprázdnené miesta sa usadili iní susední Slovania, ktorí na pomenovanie územia používali svoje pôvodné meno.^[643] Srbská i uhorská história v 12. — 15. stor. sa často zmieňuje o tejto krajine, o ktorú sa po páde Bulharskej ríše, rovnako ako o Braničevské vojvodstvo, usilovali Gréci, Uhri a Srbi, až napokon sa jej úplne zmocnili Srbi.^[644] Za našich čias hora Kučaj sa spomína v národných piesňach, napr. A u svoju krasnu Ravanicu, pod visokom pod Kučaj planinom.^[645] V úbočí hory leží dedina Kučaina. — Einhardovi Timociani čiže Timaciani sa podľa mena zdajú byť Timočania, obyvatelia oblasti rieky Timoku, na pomedzí terajšieho Srbska a Bulharska. — Zdá sa, že uvedené tri slovanské národy v druhej polovici 9. stor. prináležali k bulharskej krajine, menovanej dolnou Moravou (cyr. nižnjaja Morava), spočiatku spravovanej rozličnými sčasti slovanskými kniežatami, neskôr potom bulharskými vládcami. O tejto krajine budeme teraz hovoriť podrobnejšie. Treba predovšetkým rozlišovať dve Moravy, jednu hornú čiže veľkú, v dnešnej Morave a v Uhrách Dunajom rozdelenú na dve (odtiaľ v cyr. rkp. dvojné čís. vyšnii Moravě), a druhú dolnú čiže bulharskú. Táto posledná bola pôvodne práve krajina ležiaca na srbskej rieke Morave (u starých Margus, ok. 1190 u Nicetu Moravos, u Arnolda Marova atď.), ktorú tvoria dve rovnomenné rieky, bulharská a srbská Morava, stretávajúce sa pri Stalate, a ktorá blízko Kulite priteká do Dunaja. Bulharské rameno čiže Binč-Morava, prameniace na úpätí pohoria Šaru (Scordus) neďaleko mesta Moravy, sa napája riekami Vranou, Toplicou, Tarenom a Tempeškou; srbské čiže východné rameno priberá znamenitú rieku Ibar. Krajina ležiaca medzi Ibrom a východným ramenom a po ich spojení po obidvoch stranách rieky, teraz, pravda, obývaná Srbmi, patrila podľa istých historických svedectiev v 9. — 10. stor. k bulharskému panstvu, a až po páde Bulharov [1019] pripadla Grékom, neskôr, po založení Srbskej ríše v Rase veľkým županom Nemanjom [1159 — 1195] sa dostala do podielu Srbom, ktorí tu potom založili svoju hlavnú stolicu.^[646] Či jej obyvatelia v onej starej dobe i podľa jazyka patrili k bulharským Slovanom, neviem potvrdiť; určite mohli používať aj iný, od podbalkánskych Slovanov odlišný jazyk,^[647] a napriek tomu ich župani alebo kniežatá, podobne ako ostatných Slovanov, mohli byť podriadení bulharským panovníkom. Je pravdepodobné, že Bulhari opanovali krajinu ležiacu medzi Timokom, Dunajom a Moravou hneď po svojom príchode [678],^[648] a ostatnú krajinu medzi bulharskou i srbskou Moravou a ďalej od Moravy po Drinu, zachádzajúc do Slován a Macedónie, možno ovládli až neskôr za Borisa Michala (porov. § 29, č. 5).^[649] Po rozšírení hraníc bulharského panstva až ku Dráve [pred 828] sa celá táto krajina nazývala dolnou (nižnou) Moravou, na rozdiel od hornej (vyšnej), sčasti nezávislej, sčasti poddanej Frankom, v ktorej panovali slovanské kniežatá Mojmír, Rastislav, Pribina, Svätopluk atď. Svedectvá k tejto dolnej čiže malej Morave náležiace sú tieto. Na sneme Photiovom konanom r. 879 uvádza sa podpísaný arcibiskup čiže metropolita Agathon Moravský (’Aγαδών Mωράβων), spolu s ďalšími dvoma bulharskými biskupmi Gabrielom Ochridským a Symeonom Debeltským.^[650] Že patrí do tejto bulharskej Moravy, možno uzatvárať z podpisu dvoch uvedených biskupov.^[651] U Zemepisca Bavorského táto južná čiže bulharská Morava sa uvádza takto: „Beheimare (t. Čechy), v ktorých je pätnásť miest. Marharii (t. severní čiže dnešní Moravania) majú jedenásť miest. Vulgarii (t. Bulhari), nesmierna krajina a početný ľud, majú päť miest, a pretože je ich veľké množstvo, nepotrebujú mať ohradené mestá. Je tu aj národ ktorý sa menuje Marehani (t. južní Moravania), títo majú tridsať miest.“ Hneď za nimi sa spomínajú Bodrici.^[652] Je očividné, že Moravania (Marehani), zaradení vedľa Bulharov a Bodricov, s tridsiatimi mestami, sú iní ako Moravania (Marharii) s pätnástimi mestami uvedení v susedstve Čechov, a nemôžu byť umiestnení nikde inde iba do tejto bulharskej Moravy, vtedy [ok. 829 — 890] siahajúcej až po Drávu. Konštantín Porfyrogenet v knihe o obradoch byzantského dvora medziiným uvádza oslovenie, používané cisármi v listoch ku kniežaťu (άρχντα) moravskému, týmito slovami: Ku kniežatám chorvátskemu, srbskému, zachlumskému, konavlianskemu, travunskému, duklianskemu, moravskému (ί τόν άρχντα ωραβία). Oslovenie znie: príkaz (κέλσι, mandatum) od Krista milovaných panovníkov ku kniežaťu tej a tej krajiny.^[653] O ktorú Moravu v tomto prípade ide, o tom sa za našich čias viedol učený spor medzi Dobrovským a Blumbergerom: Dobrovský slovo knieža (άρχων) vzťahoval na Rastislava a jeho nástupcu Svätopluka, Moravia potom na dnešnú Moravu, zatiaľ čo Blumberger oba výrazy vzťahoval na bulharskú Moravu.^[654] Majúc pred očami nezvratné svedectvo súdobého pôvodcu mníchovských zápiskov o dvoch Moravách, a zvažujúc jednak, že všeobecne používané výrazy „vyšní Moravě (dvoj. čís.), veľká Morava“^[655] by bez nižnej čiže malej Moravy nemali žiadny zmysel,^[656] jednak tiež, že byzantskí cisári by v nijakom prípade nemohli posielať nezávislým od nich a mocným kniežatám Rastislavovi a Svätoplukovi písomné príkazy (κέλσι, mandatum), lebo to mohli iba županom a slabým kniežatám Slovanov usadených v Ilyriku, voči ktorým si od čias ich príchodu uplatňovali svoju právomoc, a napokon, už samotné umiestnenie moravského správcu pri výpočte ostatných slovanských kniežat, — vedľa správcu duklianskeho, čo zodpovedá postupu od severozápadu k juhovýchodu, a teda začleneniu do bulharskej Moravy, — nás vedie k tomu, že bez váhania vzťahujeme toto svedectvo na často spomínanú južnú čiže dolnú Moravu. V pamiatkách srbského písomníctva z 13. — 14. stor. je dosť často zmienka o tejto Morave, napr. v životopise sv. Symeona od sv. Sávu ok. 1208 Pomoravije, v nápise žičiamskom ok. 1222 Morava župa, v list. 1382 podpis „sija vsa napisaše se v Moravje v mjestje rekomijem Žiča“ atď. Áno, toto okolie, t. oblasť rovnomennej rieky až podnes národ nazýva Morava.^[657] V tejto Morave sa nachádzalo niekoľko miest toho istého mena. Najjužnejšie z nich, neďaleko prameňov Binč-Moravy, teraz po turecky nazývané Gölham, spomína sa u Cinnama pod menom Morovisdos r. 1018, v ktorom čase bolo ešte v držaní Bulharov.^[658] Roku 1342 sprevádzal Dušan svoju manželku, cestujúcu do Bulhar, až do Moravy, a potom sa stretol v Prištine s Kamakuzenom.^[659] O inom mieste, ležiacom, ako sa zdá, pri ústí rieky, kde niekedy za Rimanov bolo mesto Margus, teraz pevnôstka Kulič, píše Cedren, že r. 1040 doň utiekol odbojný Doljan a odtiaľ potom do Belehradu.^[660] V ktorom z týchto dvoch miest sídlili biskupi (Agathon 879 a i.), nemožno rozhodnúť. Sv. Sáva zriadil v Morave r. 1224 nové biskupstvo. Možno, že toto srbské biskupstvo bolo na riečke Moravici v kláštore Moravciach, v terajšom kraji rudnickom.^[661] Z jednotlivých krajov v tejto nižnej Morave spomínajú sa okrem iných,^[662] tu ich nebudeme rozoberať, Nišava [r. 1156, Nikava u Cinnama], t. okolie prastarého mesta Niše (Naissus, Nissa), a Dendra, ľudnatý kraj v susedstve predošlého [r. 1156, u Cinnama], nepochybne slovanská je Dúbrava, župa spomínaná v liste cára Lazara r. 1381. Z miest pri stoku Sávy a Dunaja najslávnejší je Belehrad, u starých Singidunum, v ktorom ok. r. 885 sídlil bulharský vládca Boritakan.^[663] — Medzi Moravou a Timokom je Chram, pevnosť na Dunaji [r. 1123, u Nicetu Choniatu], teraz Ram. — Ravanica [r. 1096, 1172,1189, Rabnel u Ansberta, Arnolda a i.], vtedy v Bulharskom lese (in silva Bulgarica). — Smoljinec [ok. 1154, Smeles u Cinnama], teraz dedina blízko Braničeva. — Zvečan [ok. 1081, Sfentzanion u Anny Komn., Swetzanion, Sfekianion a Chalkok.], vtedy na samom pomedzí bulharskom a srbskom (in ipsis Romaniae Bulgariaeque confiniis). — Lipljan hádam staršie Ulpiana [ok. 1018, Lipenion u Cedrena, Lipainion u Teoph. Achrid., Anny Komn., Lipljan u sv. Sávu], r. 1018 ešte bulharské mesto. — Priština [1073, Prisdiana u Skylitzesa, Teoph. Achrid.], takisto r. 1073 ešte bulharské mesto. Už vyššie sme podotkli, že zo starých žúp a krajiniek vo vlastnej Bulharii žiadnu nepoznáme podľa mena. Dobrič, rovina medzi Čiernym morom a Dunajom, blízko jeho ústia, sa spomína až u Chalkokondyla [ok. 1444], nazvaná je vraj tak podľa akéhosi majiteľa Dobrica [r. 1388]. Aj v bulharskej Morave je však pole Dobrič, známe z kroniky arcibiskupa Daniela [1330]. Z riek v starých prameňoch okrem iných sa uvádza Tyča [r. 764. Tunza u Theophana, Tumtza u Cedrena,^[664] r. 907 Tyča v rkp. Tudora mnícha Doksova], od ktorej tuším Dičina [r. 949, Ditzina u Konšt. Porf., Bitzina chybne u Anny Komn.] nie je rozdielna, teraz na mapách rieka Devna, poniže Varny vtekajúca do mora, hoci iní menia to meno na Kamčik.^[665] Zo starobulharských miest významnejšie sú Preslava (ok. 934, u Konšt. Porf., Leona Diakona, Cedrena, Zonaru a i., u nich je písané rozlične, Presthlava, Presthlavon, Persthlava, Peristhlava, Parasthlava, u Nestora Perejaslavec, v list. cára Asana ok. 1186 Praslav atď.), starý Marcianopolis, teraz v rozvalinách,^[666] sídlo bulharských kniežat a cárov až do podmanenia Bulharie r. 971. Byzantínci toto mesto obyčajne nazývajú veľká Preslava (magna Presthlava); Cedren a Zonaras sa okrem veľkej zmieňujú aj o malej, ktorej poloha je neznáma. — Šumen, podľa mojej mienky Aula Crumi, t. dvorec čiže sídlo Krumovo [ok. 802 — 815, podľa Zonara menovali Bulhari kniežaciu stolicu aula, porov, kirgiz. aul, sídlo kočovného kňaza, slv. ula, ulka, ulica a i.], u Anny Komnenovej Buleuterion a Symeonis vertex [ok. 1083], zmiešaním mena mesta Šumna s menom panovníka Symeona: druhé sídelné mesto bulharských panovníkov v uvedenej dobe. — Provat [1186, u Georg. Akrop.], blízko Preslavy, spolu s Preslavou podiel kniežaťa Petra I. 1186 nasl.^[667] — Pleskov [ok. 971, Pliskova, Pliskuva, u Leona Diak., Cedr., Anny K.], severne nad Preslavou, dnes na mapách chýba. — Varna [r. 678, u Theophan., Konšt. P., Cedr., Zon.], na mori blízko starého Odessu, nie mesto Odessus („Varná urbs, Odesso vicina“, hovorí Theoph.). — Dičin na Dunaji, v ruských letopisoch, hádam staré Dinia (Leon., Diac.) čiže Dinogetia. — Kyjevec, takisto na Dunaji [967 — 971], podľa Nestora, teraz takisto neznámy. — Dristor, Derstor, Destor, v ruských letopisoch Drestvin, u Gundulića Darstero [r. 889, Dristra u Leona Gramm., Anny K.], za starodávna Dorostolus, teraz tur. Silistria. — Vetren, neďaleko Dunaja [ok. 1083, u Anny K.], teraz neznámy. — Rachova, bul. Rachuva, Reachuva, Reachuvica, miesto Orjechova, Orjechovica, dve mestá, jedno na Dunaji, druhé v stredozemí blízko Trnova [1306, u Pachymera a i.]. — B’dyn, B’din [r. 1071, Bydinum u Theophyl. Achr., Bidini u Cedr., ok. 1186 B ’dyn v list. c. Asana, B’din u arcib. Daniela], teraz Vidin, hádam Videc, Vidicov v ruských letopisoch. — Loveč [ok. 1049, Lovitzon u Cedr., Skyl., Nic. Con.]. — Demnitzikos [r. 1148 u Cinn.], na Dunaji, teraz neznáme; porov. Dimitzana v Morei a i. — Trnov čiže Trnovo [1185, Georg Akr., Nic. Greg., Pachym., Trnov letop. ruské, Dometian], od r. 1186 sídelné mesto bulharských cárov. — Sredec [r. 809, Serdika u Thephana, 987 Triaditza^[668] u Leona Diak., Skyl., Cedr., Zon., Thephyl. Achr., Anny K. a i., u Ansberta a Wilh. Tyria skomolené Straliz, Stralizia], teraz Sofia, u starých Sardika i Serdika. — Bojan [1015, Boion u Cedr.], hádam na r. Bojane blízko Sredca.^[669]

4. Pristúpme teda k sídlam Slovanov, ktoré sme pričlenili k bulharským, v ostatných oblastiach byzantského cisárstva. V Trácii z krajiniek označených slovanskými menami sa spomínajú dvoje Zagorje, Dragoviči a Morrha čiže Morava. Zagorije, t. Záhorie, je časť zeme od balkánskeho priesmyku Sidera (Porta ferrea, teraz Čenga pri dedine Čalikavaku) až k Čiernemu moru [r. 705, 861, u Sym. Log., Zon., Joela, 1185 u Nic. Chon. a i.], s mestom Zagora [r. 812 u Theophana], niekedy menovaným Develtos, ležiacim na jazere blízko mora. Už vyššie sme poznamenali, že toto územie sľúbil Bulharom Justinián Rhin. [705]. Záhorie konečne opanoval až Michal Boris [861]. Thunmann, Engel a iní dejepisci sa mýlia, ak tvrdia, že pod Záhorím sa myslí celá krajina ležiaca za Balkánom, od Albánie až po Čierne more. Nachádzali sa, pravda, aj tu, z jednej i druhej strany Balkánu, Orbelu a Skordu, krajinky rovnakého mena, ale tie sa spomínajú až neskôr.^[670] Iné Záhorie na severe Balkánu menujú [ok. 1185] Nic. Chon., Nic. Greg. a neskôr Gundulić. Že aj južné, k Marici obrátené úbočie toho istého pohoria sa nazývalo Záhorie, je zrejmé z dnešných mien tamojších miest Eskizagara a Jenizagara, t. Stará i Nová Zagora.^[671] Ktoré Záhorie sa myslí v list. Asanovej 1186, nemožno odhadnúť. — Dragovitia, t. Dragoviči, niekedy krajinka na riečke Dragovici, od ktorej prijali metropoliti philippoposkí titul exarchov Trácie Dragovitie (Θράκη Δργβιτία, u Le Quiena chybne Europae et Dragovintiae).^[672] Riečka Dragovica (Δργβίτη) priteká neďaleko dvoch kričimských kláštorov do rieky Karlova a spolu s ňou poniže Tatar-Bazarčiku do Marice.^[673] — Morrha,kraj v západnej Trácii, na úpätí Rhodopských hôr, teraz Dospať a ináč menovaných [r. 1324, u Kantak.], hádam Morava; tam niekde sa nachádza i mesto Morovundos u Anny Komneny. — Rovina okolo hornej Marice, blízko Tatar-Bazarčiku, nazýva sa u Ansberta r. 1189 krajina Circuiz a Circuvitz,^[674] ktoré meno sa nikde inde neobjavuje. — Z riek vyniká Marica, hádam skrátene namiesto Moravica [1233, quem communi lingua Maritzam vocare solent, u Georg. Akr. a i.], u starých Hebrus. — Z miest sa spomínajú, od východu na západ, Beregava, priesmyk na Balkáne [678, u Theophana], o ňom sa hovorí vyššie (č. 3); — Bersinicia, t. Breznica, neďaleko Adrianopola [r. 796 a 813, u Theophana];^[675] — Sliven [r. 1306, Stilvnos u Pachymera, Kantak. a i.]; — Kosnik [1344, u Kantak.], neznámej polohy; — Pruse čiže Prusin [ok. 1190 u Nic. Chon.], takisto neznámy; porov. Prusac v Srboch a i; — Toplica, opevnené mesto na Marici [1050, Toplitzos u Cedr.], rovnako neznáma; — Gradišt [r. 1189, Gradhicz u Ansberta], najpravdepodobnejšie terajšie Hissar čiže Lidža-Hissar; — Voden [r. 1189, Bandoucy u Ansberta, πέαδν u Kantak.], blízko Philippopola, teraz dedina, ngréc. τά Вδηά; — Pernis [1189, u Ansberta], teraz Petrič blízko Vodna na r. Stanimaku, so zrúcaninami starého mesta i hradu; — Klokotnica, na Marici [1226, u Georg. Akrop.]; — Črnomjan, v južnej Trácii [1324, Tzernomianon u Kantak.], nepochybne rozdielne od terajšieho mesta Čirmna; — Ostra, tamže [1256, Ustra u Georg. Akrop.]; — Čepina [1245, Tzepaena u G. Akrop.], pevný hrad v západnej Trácii, v cípe hôr Rhodope a Balkánu; — Batkun, tamže [1189, Bacon u Ansberta, 1199 u Nic. Chon.]; — Kričim, tamže [1199, u Nic. Chon.]; — Krivoš, tamže [1256, Kryvus u Georg. Akrop.]; Potok [ok. 1322, Potuka u Kantak.], hádam dnešný Batak; — Beljatova [ok. 1081, u Anny K.], hádam dnešná Velika-Belova; — Prištica [r. 1114, Pristitza, Peristitza u Anny K., Georg. Akr., porov. Peristeris namiesto Priština u Phrantzesa]. — Od čias prvého usadzovania sa Slovanov v južnom Zadunajsku bola Macedónia z väčšej časti zaujatá práve nimi, ako je zrejmé z mien území a miest, ktoré na týchto miestach zaznamenávajú Byzantínci. Z krajiniek a národných vetiev sú najznámejšie Slovany čiže Slovansko, Berzitia, Smoleny, Zagorje, Polog, Ovčepole, Sakulati, Dragoviči, Bajunitae čiže Vojniči a Runchini. O častom používaní slova Sclavinia, Sclaviniae (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), t. Slovany, Slovansko, sme hovorili už vyššie, a zároveň sme podotkli, že vôbec nemožno určiť, ktorá vlastne krajina sa tým slovom rozumie, hoci z ustavičného objavovania sa tu Grékov i Bulharov aj zo slov Theophanových (Sclavinias in Macedonia positas) je dosť zrejmé, že týmto menom sa označuje niektorá časť niekdajšej Macedónie, a to najpravdepodobnejšie severná. — Berzitia čiže Belzitia, krajina teraz takisto neznáma, sa spomína dvakrát, národ Berzitae iba raz. Podľa životopisu sv. Demetria okolo r. 669 — 675 Berzitae (ρζήται), spolčení s Dragovičmi, Sakulatmi, Velegostičmi, Vojničmi a inými Slovanmi, dobývali Solún.^[676] U Theophana a Cedrena sa na r. 774 uvádza, že bulharský panovník Tzerigus sa chystal vypraviť dvanásťtisíc svojich vojakov s bojarmi do Berzetie (ρζητία), aby tam zhromaždili zajatcov a priviedli ich do Bulhár.^[677] U toho istého spisovateľa sa hovorí, že v lete r. 799 sa slovanský knieža Belzitie (τη λζητίαάρχων) Akamir na podnet niektorých Grékov pokúsil dopomôcť k trónu synom zavraždeného cis. Konštantína, vtedy žijúcim vo vyhnanstve v Aténach, pravda, neúspešne.^[678] Z týchto miest vysvitá jedine to, že krajina Berzitia, majúca vtedy nezávislé slovanské kniežatá, nachádzala sa niekde uprostred medzi Bulharami a Peloponézom, v Macedónii, hádam až v Tesálii alebo Livadii; podrobnejšie vymerať ich hranice ani pri najusilovnejšom skúmaní dejepisného polohopisu týchto krajín v tomto čase nie je možné. Som na rozpakoch, keď mám potvrdiť, či Fresiti, ktorých Zemepisec Bavorský zaraďuje medzi severné národy (§ 28, č. 14), sú príbuzní týmto južným Berzitom, ale pokladám to za dosť pravdepodobné.^[679] Avšak aká je čistá, slovanská forma mena jedných aj druhých, na to som ešte neprišiel. Sú to Breziči? Alebo Brežiči? — Smoleny, krajina niekde na rozhraní Trácie a Macedónie, ležiaca na rieke Meste, známa zo spisov tu žijúceho (v Smolenských predeloch, ί μέρη τών Σμλένων)^[680] pustovníka Filippa, ok. 1105, podľa iných 1097, a z vojen odbojného Ivanka [1199] i Jána Spyridonaka [1200] proti gréckemu cisárovi.^[681] Nicetas Choniates nazýva túto krajinu (τό δέμα τών Σμλένων) veľmi neprístupnou a majúcou veľa miest a hradov. Zdá sa mi, že sa tak nazývala podľa svojich obyvateľov Smolenov čiže Smoljanov (jedn. č. Smoljanin) v oblasti Mesty, ktorej hornú časť Razlog až dodnes obývajú Slovania. — Neďaleko odtiaľ, na západnom svahu hory Bertiskus, teraz nazývanej Perin, nachádzala sa krajina Zagorje s mestom Melenikom [r. 1014, Zagoria mn. č. u Cedrena]. — V oblasti horného Vardaru (Axius) sa spomína Polog [r. 1014, Pelagonia, Pelegonia u Cedrena, Nicetu a i., Pologos u Pachymera^[682] a i.], kraj známy z listín srbských cárov a dodnes obývaný Slovanmi. — Východne od Pologu leží ešte aj dnes Ovčepolje [r. 1045, Eutzapelos u Cedrena, Neustapolis u Georg. Akr.], vtedy pustá rovina, slúžiaca na pastvu (loca arida et habitationibus vacus). — Z národných mien sa nám dochovali, okrem už vyššie uvedených, Brežiči, Sakulati, Dragoviči, Vojniči a Runchini. Namiesto Sakulati sa síce uvádza v životopise sv. Demetria a u Jána Kameniatu Sagudati (Σαγδάτι), avšak majúc pred očami národné slovanské meno Sakulatin v bulharskom rukopise,^[683] a porovnávajúc s ním mená dedín Sakulja v Srbsku, Sakalovo, Sakaly, Sakolica, Sakolišči, Sakolje, Sakovo, Zasakovci v Rusku a i., nepochybujem, že toto meno má svoj pôvod tu, a uvedená forma vznikla buďto vinou prepisovačov, ktorí pomiešali Λ a Δ, alebo je to spôsobené gréckou výslovnosťou.^[684] Ani meno krajiny Subdelitia (Σβδλιτία), vyskytujúce sa u Konštantína Porfyrogeneta, nemôže byť podľa môjho zdania nič iné než Sakulitia, skomolené pisármi. O obyvateľoch tejto krajiny rozpráva uvedený cisár, že po vypovedaní Grékom poslušnosti sa odsťahovali do hôr, za čo boli cis. Michalom [842, 867] pokorení a donútení k odproseniu.^[685] Z dokladu jasne vysvitá, že hneď za nimi aj iní Slovania z okolia solúnskeho predstúpili pred cisára a že aj oni boli rovnako obyvatelia tej istej krajiny. A skutočne, v oblasti mesta Solún sídlili okolo r. 886 Sakulati (Sagudati) a Dragoviči (Druguvitae) a zo svedectva Jána Kameniatu^[686] o nich čítame, že obrábali úrodné solúnske roviny a boli poplatní tomuto mestu, zatiaľ čo iní Slovania boli poplatní gréckemu vladárovi na Strymone (dux Strymonis), a iní v hornej Macedónii boli už podriadení Bulharom (finitimae Scytharum genti). Tam už omnoho skôr [669 — 675] spomína životopisec sv. Demetria Sakulatov (Σαγδάτι) v spoločenstve iných Slovanov.^[687] Že potomstvo Sakulatov sa ešte aj neskôr nachádzalo niekde v tomto okolí, možno tušiť z uvedeného miesta rkp. bulharského. — Dragoviči čiže Dregoviči macedónski, odlišní od tráckych len čo do sídel, sa najskôr uvádzajú v životopise sv. Demetria asi k r. 669 — 675 ako spoločníci Sakulatov, Velegostičov, Berzitov a iných Slovanov dobývajúcich Solún.^[688] Ján Kameniata ich uvádza v tom istom čase [ok. 886] a v tých istých sídlach ako vyššie spomínaných Sakulatov, ale už o niečo skôr. t. r. 877, sa na carihradskom sneme, zvolanom Photiom, podpísal Peter ako biskup Dragovičov (Druguvitiae čiže Droguvitiae) a neskôr sa v Leonovom prehľade u Kodina uvádza tiež to isté biskupstvo (Druguvitiorum, Durgovitiae).^[689] Meno, ktoré sa u životopisca sv. Demetria píše Draguvitae i Droguvitae (Δραγβίται, Δργβίται), u Jána Kam. Druguvitae (Δργβίται), odvodené od otca rodu Drag, znelo vlastne Dragoviči, aj Dregoviči, s pravidelnou zmenou hlásky a na e (porov. bul. treva, rena, dubrovn. résti, nerésti, rus. rebenok, rebjata, porov, vyššie č. 2). Z vyššie uvedených svedectiev je zrejmé, že obidve tieto slovanské vetvy v 9. stor. boli už stratili svoju samostatnosť, a to najmä pričinením cis. Michala, neustále sa usilujúceho o ich podmanenie.^[690] — Vajunitae (αινήται) t. Voiniči čiže Vojniči, ako sa domnievam, sú spomínaní iba jediným životopiscom sv. Demetria medzi r. 669 — 675,^[691] najpravdepodobnejšie to boli obyvatelia okolia a hradu menovaného u Byzantíncov Vaina, Vaimi (αϊνά, αϊμί, u Kantak. r. 1334), blízko mesta Radovišta v Macedónii.^[692] V Rusku sa spomína vlasť Voiniči pod Volokom 1389, 1523.^[693] — Runchini čiže Rynchini (’γχίνι) sa často uvádzajú v životopise sv. Demetria ako susedia Strumianov, majú blízko k moru a sú vychýrení plavci.^[694] O ich sídlach, ako aj o pravom význame ich mena sa nedá povedať nič istého. Tafel poukazuje na mesto Rhentina (v Dušanovej list. 1348 Redina) na východ od Solúnu, medzi jazerom Bešikom a Strumským zálivom, ale vyjadrenie životopisca sv. Demetria „zo Slovanov tí, ktorí sú od Strymonu a Runchinu“ (άπό τύ Στρμών καί ’γχίν) skôr naznačuje, že sa tým myslí nejaká neznáma, možno vedľajšia riečka pritekajúca do Strumy, od ktorej dostali toto svoje meno.^[695] — Z hôr v tejto krajine sa uvádza Balathista [r. 1014, u Cedr. a i.], teraz Belasica. Z riek predovšetkým Vardar, u starých Axius, u Slovanov podľa srbských letopisov Velikaja (r. 1071, Vardarion mesto na rieke Vardare u Theophyl. Achrid., r. 1076 Vardares, αρδάρη, rieka u Niceph. Brienn., Anny Komn., Zon., Nic. Greg.), možno ju tak nazvali Turci, usadení tam už v 11. stor.,^[696] lebo zakončenie -dar, -der, -dere je turecké, znamenajúce vodu. Slovanské meno rieky Velikaja (porov. Velikaja v gub. Pskovskej), spomenuté Danielom, sa nepoužíva už dávno. — Serava, rieka v hornej Macedónii [ok. 1300. u arcib. Daniela]; porov. Sera r. v Rusoch a i.; — Bregalnica, rieka tamže [r. 1348, v list. c. Dušana]; — Črna čiže Crna, rieka v západnej Macedónii [r. 1014, u Cedr.], dodnes známa pod týmto menom. — V Macedónii sa spomína premnoho miest označených slovanskými menami, z nich významnejšie sú Sitan, hrad na Meste [r. 1016, Setaena u Cedr.]. teraz v zrúcaninách; — Zemlin, pri prameňoch Strumy [1180, 1330, v srbských letop.]; — Malešovo [1071, u Theoph. Achrid.]; — Melenik [r. 1014, u Cedr.], okolo 1226 dočasné sídlo nezávislého slovanského kniežaťa; — Rupeľ, na Strume [r. 1257, Rupelion i Ropelion u Georg. Akr.], známy priesmyk; — Brochot, ináč Proništa, tiesňava s pevnôstkou [r. 1018, u Cedr.]; — Belica [ok. 900, v životop. sv. Klementa]. Chlebina čiže možno Chleven, medzi mestami Philippi a Amphipolis [r. 1078, u Nic. Bryenn., Anny K.]; — Bolera, v juhovýchodnej Macedónii [r. 1001, Boleros u Cedr. a i., 1186 Bolera v list. c. Asana]; sem r. 1001 presídlení bulharskí Slovania z Vodna od Grékov; — Mniak čiže Mnjak [r. 1256, νιάκν u Georg. Akr.]; — Pernik [1002, u Cedr. a i.], hádam Petrič (?); — Štip, za starodávna Stobi [987, 1018, Stoponion u Nic. Bryenn., Stypeion u Cedr. a i.]; — Radovišt [r. 1334, u Kantak,]; — Strumica, mesto a pevnosť na rieke Strumenšici [1014, u Cedr., Teoph. Achr., Anny K., Nic. Chon. a i.]; — Glavinica [ok. 900, 1071, 1081, v životop. sv. Klem., u Theoph. Achr., Anny K.], teraz neznáme; — Veles, na Vardare [1245, u Georg. Akr.], teraz bul. takisto Veles, tur. Köprili; porov. Veles hora v Bosne, tiež osady na rozličných miestach v Slovanstve; — Chtjetovo [r. 1245, Chotovos, Chyttovos u Georg. Akrop. a i., Chtjetovo v 1. Dušana 1348], teraz Tetovo; — Kičeva [r. 1073, Kitava u Theoph. Achr., ok. 1255 Kytavis u Georg. Akr.] dodnes známe, na r. zvanej Treska; — Vucin’ [r. 1330, Vutzunis u Kantak.], odinakiaľ neznáme; porov. Vucin’ v Srbsku; — Priljep [r. 1014, Prilapos u Cedr. a i., Priljep ok. 1186 v l. c. Asana], teraz Prilip; — Svetigrad, na pomedzí Macedónie a Albánie [u Chalkok. a Barletia]; — Slanica čiže Stlanica [1071, 1105, Sthlanitza u Theoph. Achr., Anny K.], teraz neznáme; — Črješče [r. 1331, u arcib. Daniela]; — Biteľ [1014, Butelium u Cedr.], stolica c. Gabriela, teraz bul. Biteľ, tur. Bitolia, Toli — Monastir; — Prosjek, tiesňava s hradom na Vardare [1199, Prosiakos, Prosakos u Nic. Chon. a i.]; — Prespa, na jazere toho istého mena [978, u Cedr. a i.], sídelné mesto c. Samuela; — Voden [1001, Vodena pl. u Cedr., Vodina pl. u Anny K.]; — Ostrov, pri jazere toho istého mena [1001, u Cedr. a i.]; — Moglen, Meglen [1015, Moglena pl. u Cedr.]; porov. Maglić v Srbsku; — Plavica [ok. 1080, u Anny K.]; — Gavrovo [1343, u Kantak.]; — Matzukion [1014, u Cedr.]; — Dobrun [1330, v let. arc. Daniela, Dubrunis u Kantak.]; — Srbica [ok. 636, Serblia pl. u Konšt. Porf., 1001 — 1018 Serbia pl. u Cedr., Zon. a i.]. — V Albánii, v Epire a v Tesálii sa od starodávna nachádzalo mnoho slovanských osád, ako to znalcovi jazyka jasne dosvedčujú ich doterajšie mená. Z nich sa niektoré spomínajú už v dejinách nášho obdobia, ale väčšia časť až v neskorších časoch. Najstarší Slovania v Tesálii, o ktorých máme správu, sú Velegezitae čiže Velegizitae (λγζήται, λγιζίται), t. Velegostiči, podľa životopisu sv. Demetria medzi 669 — 688 obyvatelia tesalských Téb a Demetriády, pri zálive Pagasetskom (Volo), usilovní obrábatelia rolí a tým aj viac náchylnejší k mieru a priateľstvu s Grékmi ako k vojnám.^[697] Ich meno, ako sa domnievam, rodové, a v tejto legende skomolené (porov. Dabragezas namiesto Dobrogost u Agathiasa), pretrváva v tomto okolí v názve mesta Velestinu, nepochybne je to skrátená forma pôvodného mena. Ešte výraznejším dokladom je meno hradu Veligost v Morei, spomínaného v kronike franských vojen v Morei, pravda, odtiaľ príliš vzdialeného;^[698] porov. i Volgast (v list. Volegast) v Prusoch, Velgusy v Rusoch a Poľsku, Pogostiči, kraj v Rusku v list. 1503 (v Muchan. Sbor.) atď. — Juhozápadná strana Pindu sa až dodnes nazýva Zagorje, hoci teraz je obývaná Valachmi.^[699] Iné Zagorje je v Tesálii, v niekdajšej oblasti Magnesii, a to na východnej strane hory Pelionu, ktorá sa tiež nazýva Zagora, a je tu aj mesto rovnakého mena.^[700] — Babagora, pohorie na pomedzí Macedónie a Albánie [ok. 1080, u Anny K., 1071 Bagora u Theoph. Achr.]. — Dôležitejšie mestá: Ochrid, dávny Lychnidus [r. 978, Achris u Cedr., Anny K. a i.], sídlo c. Samuela, na brehu rovnomenného jazera.^[701] — Djevol [ok. 1018, Deabolis, Diabolis u Cedr., Anny K. a i., Djevol v list. c. Asana ok. 1186]; podľa Byzantíncov obidve tieto mestá patrili k Macedónii. — Struga [ok. 1071, 1081, u Anny K., Joanna Phokasa, Theoph. Achr. „Strugae Bulgarorum lingua fossae, stagna, vivaria, e quibus magnus piscium proventus parabatur“], teraz Stronga, Istirga. — Debra [1014, 1040, Deuris u Anny K., Debris u Cedr.], teraz Dibra; iná pevnôstka Debrica, tamže [1330, u Kantak.]. — Mokroš čiže Mokreč [ok. 1071, Mukrini u Theoph. Achr., Anna K. chybne vzťahuje toto meno na kráľa Samuela]. — Bjelgrad [1018, Belograda pl. u Cedr.], teraz Arnaut-Berat, niekedy Pulcheriopolis, z čoho vzniklo slovanské Belgrad doslovným prekladom; bjelyj určite stsl. znamená biely i pekný. (Porov. § 38, č. 2.)

5. V priestore celého Grécka čiže v neskoršej Livadii a Morei sa podľa svedectva polohopisných mien nachádzali početné osady Slovanov, miestami zoskupené dohromady, inde zas roztrúsené medzi inými plemenami. O čase a spôsobe ich rozsídlenia sa nezachovalo vôbec nič a o ich príbehoch a dejinách sa objavujú iba kusé správy v byzantských letopisoch. Už vyššie sme poznamenali, že prvá zmienka o vpáde Slovanov do Grécka (Hellas) sa nachádza u Menandra na r. 581,^[702] hoci je pravdepodobné, že toto ťaženie sa týkalo len severného Grécka. Omnoho pravdepodobnejšie je, že spolu s Avarmi, ktorí vtrhli do severného Peloponézu r. 589 a pretrvali tu dvestoosemnásť rokov, vstúpili na územie polostrova aj Slovania,^[703] lebo vieme, že v tej dobe sa Slovania s Avarmi slobodne i menej slobodne presúvali z miesta na miesto a spisovatelia ich často zahŕňali pod jedno meno. Medzi r. 746 — 799, za cis. Konštantína Kopronyma a jeho nástupcov, Slovania v Peloponéze už boli takí početní, že neskorší spisovatelia vyslovujú obavy nad vtedajším poslovančením celej krajiny (porov. § 29, č. 8). V ktorej krajine sa majú hľadať oní Slovania, ktorí plienili r. 768 ostrovy Imbrus, Tenedus a Samotráciu, nevedno.^[704] Roku 783 grécky vodca Stauracius sa pri bojoch so Slovanmi prebil až do Peloponézu a tunajších Slovanov uviedol do poplatnosti Carihradčanom.^[705] Za cis. Nicephora, medzi 802 — 811, pokúsili sa peloponézski Slovania zvrhnúť grécke jarmo, ale neúspešne.^[706] Úspešnejšie bolo ich povstanie za cis. Theophila a jeho syna Michala [829 — 842]; Gréci potom museli vynaložiť veľa úsilia, kým znovu začali platiť dane [medzi 842 — 867]. V tom istom čase sa spomínajú Milenci, Milinci, Milci, Milčania (ιληγγί) a Jezerci (’ζρίται), že sa najdlhšie a najurputnejšie stavali gréckej vláde na odpor.^[707] Títo Milenci a Jezerci, ako sme to rozoberali už vyššie (§ 29, č. 8),^[708] sa aj neskôr, za vlády cisárov Konštantína Porfyrogeneta a Romana Lekapena, usilovali vymaniť sa z poddanstva. Konštantín Porfyrogenet, podávajúc nám správy o týchto udalostiach, upresnil sídla dvoch menovaných vetiev tak, že podľa neho sa Milenci a Jezerci usadili neďaleko Lacedaemonu (Sparta, teraz Palaeochori blízko Misitry) a Elosu (Elis, teraz Lala), vedľa veľkého pohoria Pentadaktylu, a to Milenci z jednej (východnej?), Jezerci potom z druhej (západnej?) jeho strany.^[709] Pohorie Pentadaktylus čiže Pandaktylus, až podnes známe pod týmto menom (u starých Grékov sa nazývalo Taygetus), sa tiahne od severu na juh a rôzne člení oblasti riek Vasilipotamo (Eurotas) a Pirnatza (Pamisus). Obidva svahy tohto pohoria boli obývané, zo severnej strany sa rozložili Milenci a Jezerci, zatiaľ čo okolo južného ramena sa usadili Maniaci (Mainotae).^[710] Ako dlho si obidve vetvy udržali svoju reč a národnosť, nemožno určiť. Milenci sa spomínajú ešte na začiatku 13. stor., kým ich nepodmanil Ville-Hardouinov syn Viliam.^[711] V popise gréckych biskupstiev u Kodina sa spomína biskupstvo jezerské (’Eζέρ), podriadené metropolitovi lariskému,^[712] a na sneme, r. 879 v Carihrade, zvolanom Photiom, je podpísaný Damian, biskup Jezera (’Eζήρ), iný, menom Ján, sa spomína v 13. stor.^[713] Toto biskupstvo, nazvané tak podľa mesta Jezera, však treba hľadať v Tesálii, nie v Peloponéze.^[714] Mená ostatných slovanských vetiev a rodov, roztrúsených po celom Peloponéze, ako to vyplýva zo slov Konštantína Porfyrogeneta^[715] a zo zemepisných mien, nám nie sú známe. Je pravdepodobné, že i Maniaci čiže Maniotae, teraz Mainotae, vznikli z pomiešania sa Slovanov s Grékmi; lebo uisťovanie cis. Konštantína o ich čisto gréckom pôvode prezrádza, že iní ich pokladali za Negrékov.^[716] Podľa múdreho skúmateľa Martin-Leaka^[717] toto meno malo pôvodný tvar Mani (Mάνη, mesto a oblasť), Maniatis (Mανιάτη, obyvateľ), v slovanskom jazyku sa vyskytuje meno Manjak už u Jána Exarchu ok. 900.^[718] Ale Cakoni, obyvatelia siedmich dedín medzi Naupliou a Monembasiou, asi 1500 rodín, používajúcich zvláštny, ostatným Grékom takmer nezrozumiteľný jazyk, a ktorých niektorí pokladajú za odrodilých Slovanov, sú podľa najnovších výskumov vraj zvyškami pôvodného pelasgického obyvateľstva Peloponézu.^[719] Mená ich osád však majú slovanský ráz, napr. Kastanica, Sitina, Prastó; v ich okolí leží dedina Sklavochori (Σκλαβχωρί). Konštantín Porfyrogenet spomína Tzekonov, ktorí sa možno neodlišujú od Tzakonov, a tých už Nicephorus Gregoras a Pachymeres uvádzajú pod týmto menom a vydávajú ich za potomkov Lakonov.^[720] V listine cára Dušana 1348 sa vyskytuje slovo cakonstvo,^[721] určite pochádzajúce z mena Cakon, ako neropšina, serebščizna, tatarščina atď. z mien Neropch, Sereb, Tatar atď. Ak Gréci v 10. stor. horekovali nad poslovančením Peloponézu, dočkali sa ich potomkovia tej radosti, že títo ich hostia sa úplne pogréčtili: lebo dodnes, okrem niektorých dedín na pomorí neďaleko mesta Vojnice a Artanského zálivu,^[722] sa už v celom Grécku žiadne slovanské osady nenachádzajú. Avšak stopy slovanského jazyka v jazyku gréckom a doteraz pretrvávajúce zemepisné mená^[723] možno budú nezaujatému skúmateľovi ešte dlho vydávať svedectvo o niekdajšej rozšírenosti Slovanov v Grécku.^[724]

6. Teraz je najvhodnejšia príležitosť, aby sme si povedali niekoľko slov o osadách Slovanov v Malej Ázii. Byzantské letopisy hovoria o Antoch a Slovanoch, bojujúcich s Grékmi proti Peržanom a Misimiancom v Ázii [554 nasl.];^[725] to však boli len pomocné pluky Grékov, najaté na vojenskú službu na Dunaji a Čiernomorí, neboli to stáli obyvatelia týchto krajín. Vo vojne proti Peržanom vystupovali ako vojvodcovia Dobrogost a Vsegrd, rodení Slovania, ktorí mali pod svojím vedením nielen slovanské, ale aj grécke pluky; konkrétne Dobrogost viedol grécke loďstvo. V boji s Misimiancami, národom sídliacim blízko Kaukazu, dopomohol Slovan Svaruna svojou udatnosťou Grékom k víťazstvu. O skutočnom usadení sa Slovanov v Ázii je zmienka až r. 664. Vtedy totiž, podľa svedectiev byzantských letopiscov, šesťtisíc Slovanov, — nachádzajúcich sa vo vojenskej službe u saracénskeho kniežaťa Abderahmana, Haledovho syna, plieniaceho končiny gréckeho mocnárstva, — prešlo s ním do Sýrie, a tak si obľúbilo usadlý život, že sa usadilo v apamijskom kraji, blízko mestečka Seleukobelu (Seleucia ad Belum).^[726] Pôvod, ďalšie príhody a konečné zaniknutie týchto Slovanov sú nám úplne neznáme. Roku 688 sa cis. Justinián vypravil proti Slovanom sídliacim v Macedónii, veľký počet ľudí sčasti zajal násilím, sčasti sa k nemu pridali dobrovoľne a cez Hellespont pri Abyde previedol všetkých do Ázie, a tu v kraji nazývanom Opsicium (Obsikion thema) im pridelil ich nové sídla. Táto krajina sa nachádzala od prímoria pri Abyde smerom na východ až po Niceu a na juh až po Apameu (Apamea Cibotus).^[727] Podrobnejšie vykázanie ich sídel v nej však nie je možné. Tu usadených Slovanov nazývali Byzantínci Sklavisiani (Σκλαβησιανί, § 29, č. 8). Z týchto osadníkov si cisár zriadil zvláštne vojsko, silné do tridsaťtisíc mužov, ktoré nazval strážnymi plukmi (λαό πριύσι, Leibgarde, v cyr. preklade Georg. Hamartola izrjadnii, v inom ljudii bogatnyi, chybne) a za vodcu im určil Nebulu. Vo vojne proti Saracénom [692] však dve tretiny tohto vojska, zasiahnuté Mohamedom, odpadli od Grékov, za čo cis. Justinián ostatných i so ženami a deťmi dal ukrutne zamordovať a ich mŕtvoly potom pohádzali do mora pri Leukate, blízko Nikomédie.^[728] Avšak aj potom ešte Konštantín Porfyrogenet [949] spomína Slovanov sídliacich v krajine Opsicium,^[729] z čoho je zrejmé, že toto nešťastie postihlo len istú časť týchto osadníkov, neskôr nepochybne doplnenú novými presídlencami. V končinách kraja Opsicium, v dedine Kizdere čiže Kizderbend, od Nicey (Isnik) vzdialenej deň cesty,^[730] až dodnes bývajú Slovania, ktorí sa tam však podľa správy doktora Salvatoriho usídlili iba pred dvesto rokmi.^[731] O inom, treťom a v porovnaní s predchádzajúcimi výraznejšom usadení sa Slovanov v oblasti rieky Artany v Bitýnii rozprávajú Byzantínci r. 762. Vtedy vraj dvestoosemtisíc bulharských Slovanov, unikajúcich pred nepokojmi a roztržkami, ktoré prepukli v ich vlasti po zavraždení Kubraticovcov, dobrovoľne sa vysťahovalo do Ázie, do euxinského prímoria, a usadilo sa v oblasti rieky Artany.^[732] Podľa niektorých správ sa táto rieka nazýva dodnes Aghvah čiže Aghveh, a dávnym mestom Artane má byť dedina Artaköi.^[733] Odtiaľ ďalej na východ, nad ústím rieky vtedy Halys, teraz Kizil-Irmak nazývanej, hornaté prímorie sa nazýva až dodnes Zagora (Záhorie); toto meno pochádza nepochybne od Slovanov.^[734] Ešte ďalej na východ na tom istom euxinskom pomorí, v okolí mesta Trapezuntu sa nachádzajú dediny zaujaté Slovanmi, ak teda máme veriť výpovedi očitého svedka, jedného gréckeho duchovného. Odkiaľ pochádzajú Slovania v okolí Zagory a Trapezuntu, či z Bulharska, alebo vari zo severnej vlasti Antov, neviem povedať nič určitého: možné je aj jedno aj druhé. Toto sú svedectvá, ktoré dostatočne ozrejmujú niekdajšie rozšírenie Slovanov po Malej Ázii. Pravda, ich väčšia časť tam zanikla, splynula s cudzími, ľudnatejšími a silnejšími národmi, niektoré chudobné zostatky si však doteraz uchovali svoju reč a národnosť. Slovania, ktorí prešli od Grékov k Mohamedovi, sa spomínajú ešte r. 694,^[735] potom o nich niet nikde zmienky. Akýsi Tomáš, r. 821 vodca Saracénov proti Grékom, bol vraj tiež prebehlík z rodu slovanského.^[736] Že Slovania, najímaní Grékmi v dolnom Podunajsku za žold na vojenské služby, už v r. 537, 540 a 547 bojovali vo Vlachoch, je z histórie dostatočne známe:^[737] ale či neskôr niektoré slovanské rody v južnej Itálii, ako sa niektorí domnievajú, si tu vybrali svoje trvalé miesta, to už ponechávame na náležité štúdium pri budúcom výskume.

7. Po tomto odbočení vráťme sa ešte raz k bulharským Slovanom a pokúsme sa vyriešiť tú mimoriadne dôležitú otázku: Odkiaľ prišli títo Slovania? Kde boli v priestrannej vlasti Staroslovanov ich pôvodné sídla predtým, ako vtiahnutí do víru veľkého sťahovania zostúpili k dolnému Dunaju a po zdolaní tejto rieky sa usadili v gréckych krajinách, v Mézii, Trácii, Macedónii, Albánii, Tesálii, Hellade a Peloponéze? Na vyriešenie tejto záhady nám staré letopisy neposkytujú žiadnu, ani tú najmenšiu pomoc; a tak teda tam, kde chýbajú jasné svedectvá na dosiahnutie istoty, nám nezostáva iná cesta, iba dopátrať sa pravdy rozmyslom a hľadaním zhody. Základy, na ktorých stojí naše hľadanie nejakého svetla v takej hustej tme, sú dvojakého druhu: zhodnosť vlastných mien a príbuznosť jazyka. Postupujúc za hlasom týchto sprievodcov, predkladáme tu v stručnosti, čo sa nám o danej téme po mnohonásobnom preštudovaní a usporiadaní podarilo poskladať do celku. Predovšetkým musíme vychádzať z istej skutočnosti, že v čase veľkého sťahovania slovanských národov nikdy ani jeden národ neopustil svoje miesta do poslednej bytosti, aby tam v starých sídlach neboli zostali aspoň niektoré jeho rody, a ani neprerušil ďalšie spolčovanie sa s inými spolukmeňovcami, aby sa k nemu mohli pripojiť početné rodiny z iných pokolení. Máme jasné dôkazy z Germánie, že tam usadení Slovania pochádzali z rozličných severozápadných krajín; a o južnodunajských Slovanoch, rozšírených od ústia Dunaja až k južnému predhoriu Peloponézu, podobne zoskupení a pochádzajúci z rozličných vetiev severných Slovanov, to môžeme takisto celkom oprávnene predpokladať. A naozaj, najstaršie pamiatky ich jazyka, jednotlivé slová v byzantských letopisoch, spisy Cyrila, Metoda, Jána Exarchu a i., listiny c. Asana a jeho nástupcov, apoštol Strumický z 12. stor. a iné súdobé rukopisy prezrádzajú rozdielnosť jednotlivých jazykov, ba ešte aj dnes, po konečnej premene jazyka, badáme v týchto krajinách rozdielne dvojaké až trojaké jazykové varianty. Toľko na úvod, a teraz už môžeme smelšie predložiť svoju domnienku o pôvode týchto Slovanov, a síce, že ich hlavný prúd pochádzal zo severovýchodných krajín starého Slovanstva v Rusoch, z krajín ležiacich na jazere Iľmene, riekach Dvine, Dnepri, Oke atď., v ktorých Nestor umiestňuje svojich Slovanov, Krivičov, Viatičov, Radimičov, Severanov, ku ktorým sa pridali rody z iných, prostredných vetiev, napr. z Dragovičov, žiadne však zo západných, t. Srbov, Chorvátov, Lechov, Čechov. Hlavné dôvody tejto našej domnienky sú takéto:

a) Je isté, že bulharskí Slovania, skôr ako prešli cez Dunaj, sídlili v Dácii, t. v terajšej Valachii a v Multanoch. Z tejto krajiny určite podnikali vpády do Byzantskej ríše a usilovali sa získať nové územia na pohodlnejší život; v tejto krajine ich prenasledovali Gréci, usilujúc sa zahnať ich od svojich hraníc alebo ich prinútiť dodržiavať mier (§ 29. č. 1); napokon v tejto krajine zostali ich súmenní príbuzní Milci čiže Milčania, Sakulati atď. Je prirodzené, že oni do tejto podunajskej Dácie zostúpili zo severovýchodného Ruska, azda vytlačení mohutnými uralsko-čudskými národmi, Hunmi, Avarmi, Bulharmi atď. Ich zostúpenie z Tatier a nadvislianskych krajín nemá s tým žiadnu súvislosť.

b) Ich národné a polohopisné mená dosvedčujú ich pôvod z vysokého severu, kde sa v starej dobe vyskytujú tie isté alebo podobné mená. Hlavná vetva, rozsadená po Mézii i Macedónii, sa nazývala Slovania, podľa toho sa aj tieto krajiny menovali Slovany (č. 1); podľa Nestora teda Slovania zaujímali oblasť Iľmeňa a Lovatu, a od Ptolemaia (§ 10, č. 10, 11) vieme, že už v 2. stor. sídlili hlboko na severe. Bulharská Morava mala svoju menovkyňu v Morave u iľmenských Slovanov; Smoľania v oblasti Mesty boli hádam pokrvní ruských Smoľanov; Severania na Dunaji Severanov na Desne; meno Sakulatov nesie dedina v gub. Tulskej a Orlovskej atď. Slovania prichádzajúci do nových sídel radi do nich prenášali obľúbené polohopisné mená zo svojej starej vlasti, najmä riek a miest. Podľa toho rieky Serava, Velikaja a Sitnica pripomínjú Seru v gub. Vladimirskej, Velikú a Sitňu v gub. Pskovskej, mestá Pleskov (neskôr Pliskov), Preslav, Kyjevec, Provat, Sitan a i. rovnomenné v Rusoch Pleskov (dnes Pskov), Perejaslav, Kyjev, Provatovo, Sitna atď. Dragoviči v Trácii a Macedónii s Dregovičmi, Berzitae s Fresitmi v Rusku hádam nielen meno, ale aj pôvod majú spoločný.^[738] Peloponézski Milenci s Milkami čiže Milkovcami v Dácii a podunajskí Bodrici s Bodricmi v Germánii sa vidia byť pokrvní; kolíska obidvoch sa musí hľadať niekde v Rusoch.

c) Jazyk bulharských Slovanov poskytuje rovnako jasné dôvody, že ľud ním hovoriaci niekedy sídlil v severných krajinách na samej hranici čudského sveta. Zachovali sa v ňom slová čud (gigas) a spolin (gigas), vzniknuté z národných mien Čudin (Finnus) a Spolin (Spalus, Spaleus), s ktorými dvoma národmi títo Slovania niekedy susedili na hornom Done a Volge. Udomácnilo sa v ňom mnoho iných slov, pochádzajúcich bezprostredne z čudského jazyka, napr. kumir (čud. kummardama, čuch. kumartaa), kap’, kapište (maď. kép), vl’ch’v (čuch. völho, völlo), pr’ť, prať, pri-pr’t, pri-prať (čuch. pörtte, maď. börtön), čij v sančij, bir-čij (ural.-tur. dži, magister), ljet (maď. lehet), sopel (maď. sip), ml’nij (maď. meny) atď. Že je to aj naopak a stopy jazyka týchto južných Slovanov možno nájsť v jazyku čudských vetiev na Volge, o tom nepochybujem, ale som prinútený ponechať výskum tejto veci skúsenejším znalcom. Tu sa zmienim trochu iba o Uhroch. Maďari, podľa môjho zdania, si privlastnili značnú časť slovanských slov, ktorými je premiešaný ich jazyk, už v staršej svojej vlasti, nie až v Panónii. Je známe, že títo príbuzní Vogulov počas svojho sťahovania istý čas pobývali v krajine Lebedias medzi horným Donom a Volgou, kde nejaká ich časť aj zostala pod menom Meščerov.^[739] Tieto slová v maďarčine majú ráz jazykov Slovanov, a to jednak južnodunajských, jednak severovýchodných čiže veľkoruských, napr. szerencse (stbul. sręšta), pénz (pjenęz’), gerenda (gręda), lencse (lęšta), rend (ręd), szent (svęt), bolond (bląd), gomba (gąba), dorong (drąg), donga (dąga), korong (krąg), kender (kądeľ), munka (mąka), porond (prąd), abroncs (obrąč), parancsolni (porąčiti), eszterenga (strąga), trombita (trąba, trąbiti), tempa (tąp), rozsda (r’źda, srb. r’dja, rus. r’ža, poľ. rdza), kalász (rus. kolos), berek (bereg) atď.

Škoda, že o prostonárodnom hovore Slovanov prebývajúcich v oblasti horného Donu a odtiaľ ďalej k Volge a za ňou, nemáme doteraz dostatočné správy, takže nemôžeme sledovať stopy bulharskej slovančiny v nej. Čo do gramatického skladu jazyka, je dávno jasné a známe, že jazyk starobulharský, ba dokonca vo svojej podstate aj novobulharský, akokoľvek spotvorený a preinačený, je najpríbuznejší s veľkoruským jazykom.^[740] O zvláštnostiach jedného i druhého mienime hovoriť inde.^[741] Všetky tieto a tým podobné dôvody i náznaky neomylne dosvedčujú, že väčšia časť bulharských Slovanov pochádza z uvedených severovýchodných končín starého Slovanstva.