nedeľa, 26 septembra, 2021

SLOVENČINA

Báseň Pri uvítaní bratov

 

Autorom tejto básne z 9. 9. 1843 je Janko Vlastimil Matúška a pravdepodobne to môže byť prvá báseň napísaná v štúrovskej slovenčine.

◇◇◇

Ticho vetrík pofukuje po šírom Dunaju,
Mládencove vzdychy letia ku rodnému kraju.
Vyšvihla sa nad dunajskou rybôčka hlubinou
a mladík len boľno vzdychá za svojou rodinou.

Ej, nie ti je, rybka, možno ponad vodu plávať,
ej, nie ti je, šuhaj, dané u svých vždy zostávať.
Rybka do dna sa zamorí – od slnca uteká,
Mladík z domu sa odberá – cudziny sa leká.

Rybka všade je s rybkami, bárs do mora zajde,
a Slovák bárs i v cudzine všade svojich najde.

 

Vyšli ste z domu, nechali rodinu – I tu ste našli svojich, dobrí bratia!
Ešte vzdycháte? Hodiny pominú
a vám to chvíle veselšie vyplatia.

Pravda, tam pokoj, a tu búre, strely:
Lež tam ich málo – a tu národ celý.

 

Tu sme sa sišli na národnie pole,
kde dávno zhasla sláva Slovákova,
Synovia padli do cudzej nevole,
tu snáď i krypta pre nich už hotová.
Boly ste v sláve, široké končiny,
lež slávy palmu vyrval z hrsti iný.

A ktož ju vyrval? Mlč, srdce zvedavé,
nejatri pahreb v prsoch tajne žhúcich,
i nepreklínaj pazúry tie dravé,
spokoj sa v slzách po tvári kanúcich:
Prejde to mračno, čo ti svetlo kryje,
a puk zarastlý slávy sa rozvije.

 

Puk sa rozvije, bratia ho pestujú
pod smutným štítom hradu štvorhlavého –
tam, kde velebné Tatry sa zdvihujú,
tam skvitá nádej ľudu slovenského.
Priviň nás k sebe, slávny hradu milý,
veď ťa slovenské ruky založily.

 

On nás privinie, len sa držme spolu,
Skutkom dokážme, že máme chuť, vôľu
Slávu i česť svojich predkov hledať
a dlabou šliapať jejich kosti nedať.
Prísahu v prsá svornosti si vložme,
potom i čertom oproti ísť môžme!

 

Pltník je smelý vždy na vode malej
a s plťkou beží sám dolu až shora,
ale do väčšej keď už zájde ďalej,
Sväzky sa sbijú, zvolia si faktora
a faktor plťky vezme do ochrany,
od zhubných prúdov všade ich obráni.

 

Totoť ten faktor, on* náš vodca bude,
Hoj, ten nás iste od zkazy ochráni,
on nám dá všetko, bárs mu nič nezbude,
pre naše dobro i seba poraní.
Nuž poďme, bratia, dajme mu ozvenu,
strojme vodcovi velikú odmenu!

 

Odmenu? akú? Tu brečtan nekvitne,
zlatých pokladov Slováci nemajú,
Dôstojnosti dar u nás nezasvitne –
Srdce úprimné, ej, to TI ver dajú!
Hľaď na každého slovenského syna,
ako za TEBA k nebi zrak napína.

* Ľudovít Štúr

 

Janko Matúška

Balada Kozia skala

Slovenské nárečia