pondelok, 28 novembra, 2022

JAZYKY A JA, SLOVENČINA

Jazyky a Šafárik

V sérii článkov s názvom Jazyky a ja sa venujeme pohľadom na jazyky. Niektorým ľuďom sa už však otázky nedajú položiť priamo.

Dnešný rozhovor je fiktívny a bol spracovaný na základe zachovaných zdrojov.

Jazyky a Pavol Jozef Šafárik

◇◇◇

1) Kedy a kde ste sa začali učiť prvý cudzí jazyk? Aký jazyk to bol?

Bolo to počas mojich študentských rokov v Rožňave, 1805 – 1808, vtedy som sa okrem povinnej latinčiny naučil aj po nemecky a maďarsky. Neskôr som sa naučil po grécky a hebrejsky.

V skutočnosti však prvým “cudzím” jazykom, ktorý som sa naučil bola čeština. Keď som mal 7 rokov otec ma naučil abecedu a odvtedy som “sedel” v knihách, ktoré boli písané po česky. Požičiaval mi ich dedinský učiteľ.

2) Prečo ste sa začali učiť jazyk/y? Bolo to povinné, alebo ste mali inú motiváciu?

Češtinu som sa naučil pri čítaní spomínaných kníh, lebo som chcel, rád som čítal a učil sa. No a latinčina bola povinná.

3) Čo bolo pre Vás najťažšie a čo najľahšie sa naučiť?

Vcelku nič sa mi nezdalo až také ťažké, mňa to bavilo.

4) Jazyky ste sa teda radi učili. Prečo?

Lebo som potom mohol čítať viac kníh a preskúmať rôzne zdroje pre moju vedeckú prácu.

6) Kedy ste začali mať pocit, že dokážete hovoriť v nejakom cudzom jazyku?

Nepamätám si na presný okamih. Prišlo to plynule samo tým, že som veľa čítal a komunikoval v tých jazykoch a neskôr aj písal hlavne v češtine a nemčine.

7) Je nejaký jazyk, ktorý by ste sa ešte radi naučili? Aký? Prečo?

Akýkoľvek, ktorý by ma posunul vpred v mojej vedeckej práci.

8) Ktorý jazyk je podľa Vás najťažší a ktorý najkrajší?

Najkrajším jazykom pre nňa navždy zostal jazyk detstva, z rodného Kobeliarova, kam som sa počas štúdií vždy rád vracal a spomínal na všetky možné rozprávky, povesti o zbojníkoch, piesne.

Jazyky boli mojou vášňou, takže ani jeden sa mi nezdal ťažký. Každý mal nejaké úskalia aj zaujímavosti.

Boli však aj nevyhnutnosťou.

Ak sa chceli vzdelanci Uhorska uplatniť v praxi, museli nevyhnutne ovládať všetky štyri jazyky krajiny: latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu.” (Z knihy Šafárik na Slovensku)

Rodný dom P. J. Šafárika – Kobeliarovo

Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1895 v Kobeliarove, okres Rožňava. Mal troch starších vlastných a dvoch nevlastných súrodencov, keďže jeho otec sa po smrti jeho mamy znovu oženil a vyženil dve deti. Okrem toho mal aj brata menovca “prvého” Pavla Jozefa, ktorý však po roku zomrel.

Základy vzdelania získal pravdepodobne od otca. Potom študoval v Rožňave, v Dobšinej a ako 15-ročný odišiel z Gemera študovať na 5-ročnú školu do Kežmarku, ktorú však skončil rýchlejšie – za 4 roky.

Roky strávené v Kežmarku vplývali na jeho básnickú tvorbu. Do literatúry sa uviedol básnickou zbierkou Tatranská Múza s lyrou slovanskou (Levoča 1814).

Následne pôsobil ako vychovávateľ a po roku pokračoval v štúdiu na univerzite v Jene (Nemecko).

Priatelil sa s Františkom Palackým, Jánom Blahoslavom Benediktim, na jar v roku 1819 sa spoznal s Jánom Kollárom. V tom istom roku sa rozhodol zabojovať o miesto riaditeľa na gymnáziu v Novom Sade v Srbsku, ktoré aj vyhral.

V Novom Sade si založil rodinu so slobvenkou žijúcou v Srbsku Júliou Ambróziovou. Ovládala štyri jazyky: slovenčinu, češtinu, srbčinu a ruštinu a aktívne mu pimáhala s vedeckou prácou. Mali v Srbsku spolu tri dcéry a dvoch synov.

Najvýznamnejším Šafárikovým vedeckým dielom z tohto obdobia sú Geschichteder slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten – Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach (1826).

V roku 1833 sa presťahovali do Prahy, kde pôsobil ako redaktor, cenzor kníh, kustód pražskej univerzitnej knižnice, v ktorej sa v roku 1848 stal riaditeľom. Súčasne bol aj mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na Karlo-Ferdinandovej univerzite.

V Prahe sa im narodili chlapci, dvojičky, jeden z nich však ako štvorročný zomrel. Potom sa im narodili ešte štyri ďalšie deti.

Výsledkom jeho usilovného vedeckého bádania sú hodnotné práce:

V októbri 1860 požiadal o ukončenie na mieste riaditeľa v knižnici a cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel vlastnoručne písaným listom, pričom mu ako dôchodok ponechal celý plat.

Pavol Jozef Šafárik zomrel 26. júna 1861 a bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne. Po zrušení cintorína bol v roku 1900 prevezený a pochovaný na Olšanských cintorínoch.

busta pred UPJŠ

Preložil diela:

  • Oblaky od gréckeho dramatika Aristofana
  • Mária Stuartová od Friedricha Schillera

Boli po ňom pomenované:

  • Pamätný dom Pavla Jozefa Šafárika v Kobeliarove
  • Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach od r. 1959
  • Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade
  • ulice a námestia vo viacerých mestách – je Šafarikova ulica, či námestie vo vašom meste?
  • mesto Tornaľa sa v rokoch 1948 – 1990 volalo Šafárikovo

Zdroje: UPJŠ, Osobnosti.sk, , TV Matica, Encyklopédia Beliana, gettyimages

Najnovšie články: