streda, 24 apríla, 2024

SLOVENČINA, UČÍME (sa) JAZYKY

Ako, kedy a kde vzniklo v slovenčine “ä”?

Hláska “ä” vznikla z praslovanského “e”. Výraznejšie zmeny zaznamenala hláska ä v záhorskej oblasti. Prípady pata, maso, kura na jednej strane a prípady devjet, žiť, kněz na strane druhej dokazujú, že medzi mäkkými spoluhláskami sa uskutočnila zmena ä>ě. Toto nové ě sa tu potom vyvíjalo ako ě zdedené z praslovančiny (devjet, kvet z pôvod. deväť, květ).

Pred tvrdou spoluhláskou a na konci slov nastala zmena ä>a (napr. kura, pata, z pôvodného kuŕä, päta).

Na ostatnom juhozápadnom území hláska ä zanikla už v priebehu 12. storočia. Splynula s hláskou “a”. Podobný osud postihol hlásku ä aj v severnej oblasti západnej slovenčiny, okrem jej najsevernejšej časti.

Fonéma (hláska) ä zanikla aj vo východoslovenskej oblasti, kde splynula s hláskou e. Zmenou ä>e, pochopiteľne, zanikol aj vzťah a>ä. Starší stav sa zachováva iba v malej oblasti tzv. Sotáckych nárečí (mäso, väčí).

V stredoslovenskej oblasti fonéma ä mala osobitný vývin. V dolnooravskej oblasti a v časti Gemera fonémy ä a á po mäkkých spoluhláskach splynuli do jednej fonémy ä, ktorá sa zachovala dodnes (napr. čäs, päta, zäť) a tým sa prirodzene zachoval aj vzťah ä – a. Zdá sa, že fonéma ä s á po mäkkých spoluhláskach splynuli na celej oblasti strednej slovenčiny.

ä v spisovnej slovenčine

Vo výslovnosti spisovnej slovenčiny sa v tzv. neutrálnom štýle (v bežnej slovenskej výslovnosti) používanie ä nevyžaduje ani nezakazuje. Existujú však aj také dorozumievacie situácie, v ktorých sa žiada dobrá výslovnosť samohlásky ä. Tak je to napríklad pri prednese klasickej poézie, v ktorej viacerí básnici rátajú i s výslovnosťou ä kvôli rýmu.

V spisovnej slovenčine sa samohláska ä vyskytuje iba po spoluhláskach p, b, m, v, ako napríklad v slovách deväť, mäkký, obväz, opäť, päta, Svätopluk, väčšina, záväzok, zväčša, zväz.

Slová bábätko, holúbä, dúpä, chlápä, púpä, žriebä a od nich odvodené slová sa dnes vyslovujú so samohlásku a alebo e.

Slová bremä, plemä, ramä, semä, temä, vemä sú zastarané. Dnes sa používajú tvary bremeno, plemeno, rameno, semeno, temeno, vemeno.

Zdroje: Krajčovič, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia, SPN, Bratislava, 1988, str. 42 – 43; Kráľ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti: Systematika a ortoepický slovník. Matica slovenská, 2005, str. 48