pondelok, 28 novembra, 2022

DETI, SLOVENČINA

Slovenský Svetlonos

S jeseňou sa spájajú rôzne obyčaje, povesti, legendy, zvyky i pranostiky.

Jednou z legiend je aj tá o svetlonosovi, ktorého si zvykneme vydlabávať a vyrezávať z tekvičiek, tí pohodlnejší si kúpia umelého.

Podľa starých slovenských legiend bol svetlonos nadľudská bytosť. Zvádzal po zotmení svetielkom ľudí z cesty do lesov, húštin a močarísk.

Jedna z povestí hovorí, že mamka Kozinová poslala dievčence po múku do Zariečia. Sestry čakali dlho, lebo v ten deň veľa ľudí mlelo. Už bolo neskoro, keď si vrecia uviazali do batohov a z mlyna sa pohli do Klecenca.

Hanka kráčala vpredu a za ňou dve staršie sestry, Katka a Zuzka. Mlčali, lebo sa báli svetlonosa.

Už boli v polovici cesty, keď mali prejsť cez lávku ponad bystrý potok. Vtedy zazreli pod stráňou svetlo a všetky sa veľmi preľakli. Posmeľovali sa navzájom a chceli vykročiť vpred, lebo svetlo pod stráňou sa stratilo. A hľa, už bolo na lávke.

Hanka bola najsmelšia i najbystrejšia. Všeličo počula od starých ľudí, keď chodila na driapačky. Vedela, že pred zlým treba po prostriedku cesty kráčať.

– Sestry, – riekla, – za mnou poďte, po prostriedku cesty. Pod nohy si hľaďte a ničoho sa nebojte!

A už aj vykročila rovno k lávke, no svetlonos už pod horou poskakoval. Dievčence smelo prešli na druhú stranu a pomedzi koľaje sa poberali ďalej. Svetlonos poskakoval okolo nich, pommkával a lampášom natriasal, ale sestry len išli a nevšímali si ho.

Len čo prišli k prvým chalupám, začali psy brechať a svetlonos sa ďalej neodvážil. Stratil sa, odišiel domov naprázdno. Istotne sa zlostil, lebo bolo počuť jeho krik:

“Hrnce veziem, hrnce veziem,
hrnce veziem, hrnce veziem,
tam moje hrnce.”

Dievčatá doma rozprávali, ako ich svetlonos vyľakal.
– Ej, keby som ja bola chlapom, ukázala by som mu, – rozhorčovala sa Hanka.
– Povedz, čo! Ja pôjdem bárs aj hneď, – ozval sa brat.

No Hanka sa mu bála povedať, čo treba robiť. Brat bol nebojácny, no čo ak by sa mu niečo zlé prihodilo?

Keď však stále dobiedzal, napokon povedala, čo počula na driapačkách.
– Keď uvidíš svetlonosa, chytro si sadni, otoč sa mu chrbtom a začni nariekať.
Svetlonos k tebe príde a bude sa ťa pýtať, čo ti je, len aby ťa na nohy dostal. Ty musíš povedať, že nevládzeš kráčať, a popýtaš ho, aby ťa odniesol. To on s radosťou urobí, lebo pôjde s tebou rovno do Okočovca. Keď už budeš na ňom sedieť, rozbi mu o hlavu záprdok. Kým sa on bude utierať, šikovne mu lampáš vytrhni, a vtedy už budeš mať nad ním moc.

Brat neotáľal a urobil, ako Hanka povedala.

Vyšiel do Kýčery a na svetlonosa počkal. Len čo sa priblížil, rýchlo si sadol, otočil sa mu chrbtom a začal nariekať:

– Jaj, jaj, moja noha! Jaj, jaj, moja noha!
– Čože ti je, človeče?
– Noha bolí, jaj, jaj, – pretvaroval sa šuhaj.
– Pod’! Odnesiem ťa.

Šuhaj sa posadil svetlonosovi na plecia a pohodlne sa mu tam uvelebil. Keď ho svetlonos dobrú chvíľu teperil, tresol mu mládenec o hlavu záprdok. Svetlonos sa začal utierať a dlhým nosom krútiť, lebo ho dusil strašný smrad. Vrtel sa a prskal ako kocúr.

A vtedy šuhaj chmat! A už držal lampášik.

Potom zoskočil, našiel si poriadny drúk a bil nosáňa hlava-nehlava. Svetlonos ujsť nemohol, lebo bez lampáša nevedel urobiť ani krok. Len stál a držal ako hluchý dvere. Šuhaj tÍkol a svetlonos bol čoraz menší. Už z neho ostala iba kôpka šiat. I lampáš dohorieval a čoskoro celkom zhasol.

Mládenec odhodil drúk, svetlonosove šaty zavesil na krík a lampášik zobral domov. Zavesil ho na podstení a sestrám porozprával, čo zažil.

Lampášik dlho visel u Kozinov na podstení a pripomínal Klecenčanom zlého svetlonosa.

Odvtedy sa ho ľudia neboja. I v Okočovci je pokoj, lebo tam prestal s hrncami štabarcovať.

Naši predkovia verili, že noc pred 1. novembrom má magickú moc a duše zosnulých sa vtedy môžu vrátiť medzi živých.

Úcta k mŕtvym predkom má na Slovensku dlhú tradíciu, pochádza z pohanských čias. V noci z 1. na 2. novembra sa nechávala na stole časť večere ako jedlo pre „dušičky“. Hovorilo sa, že ak by mŕtvi na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.

Na Všech svätých sa piekli žemle v tvare „hnátov“ položených do kríža, ktorým sa hovorilo „kosti svätých“.

Na druhý deň sa pieklo pečivo plnené makom alebo džemom nazývané „dušičky“ pre žobrákov a chudobných ľudí.

S chodením na cintoríny na Dušičky je spojené aj ine praktickejšie vysvetlenie tradície vyrezávania svetlonosov. Vydlabanými a vyrezanými zemiakmi, či tekvičkami so sviečkou si ľudia svietili po zotmení na cestu.

A ako to bolo s Hallooweenom? Kde sa vzal, tu sa vzal – tu som o ňom napísal.

A na záver niekoľko hovorových slovíčok, ktoré sa viažu k téme:

  • páračky, driapačky – stretnutia žien a dievčiat, na ktorých sa driapalo perie na periny
  • bluddička – iný výraz pre svetlonosa
  • hnáty – končatiny (nohy, ruky)
  • štabarcovať – hrkovať, buchotať
  • dievčence – dievčatá
  • šuhaj – mladý muž, mládenec
  • bars – hoci, veľmi
  • dobiedzať – nedať pokoj, pokúšať
  • chytro – rýchlo
  • otáľať – váhať, odklsdať
  • záprdok – pokazené vajce
  • teperiť – ťarbavo, ťažko ísť, kráčať
  • podstenie – podstienok, vyvýšenina pozdĺž múru domu, nad ktorú presahuje strecha

Ako podľ vás vyzeral Svetlonos? Skúste si ho nakresliť.

Zdroje: povesť je prevzatá z nasadolina.sk; K. Nadaská, seredsity.sk; wikipédia; pxherek