Určite väčšina z nás pozná dielo Cesta do stredu Zeme. Čo keby sme sa však spolu vybrali na výpravu strojom času za slovenčinou?
Údajne najstaršia slovenská písomná jazyková pamiatka sú Spišské modlitby z roku 1479, ktoré zapísal spišský prepošt Gašpar Bak pri príležitosti svojej vysviacky, ukážka:
Otče náš, jenž si v nebesich, osvetsje meno tve,
Przid kralevstve tve, bud vuola tva, jako v nebe tekeš na zemi.
Chleb naš vezdajší daj nam dnes i odpust nam naše viny jako i my odpuščami našim vinovatym.
V roku 1790 vyšlo dielo Grammatica Slavica v Bernolákovom pravopise, v ktorom napr. namiesto j píše g, namiesto v píše w, ukážka:
W cudzom oku mrwu hľedáš, brwno w twogom ňewidíš.
Každá wec má swój čas
Ňeni dobre z welkími páni čerešňe gedáwať.
Seď, gako weš pod chrastú.
Viacerí sme minimálne počuli o diele Olejkár od Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1846 napísanom v Štúrovom pravopise, ukážka:
Zelenje role, pukajúce sa hori, rozkvitnutje lúki a k západu sa skloňujúce slnko dodávali Považú velebnosťi a krási ňevíslovnej. Pohljadňi na túto krajinku kedikolvek, teda ťa musí preňiknúť a dojať …
V roku 1864 vyšla Mluvnica jazyka slovenského od Martina Hattalu, ukážka:
Súc obdarení duchom, môžeme si nielen o známych než i o neznámych nám vecach všeličo a rozmanite mysleť. To, čeho sme sa o známych abo neznámych nám vecach domysleli čili výkon ducha mysliaceho, je myšlienka.
Na začiatku 20. storočia, v roku 1902, vyšla Rukoväť spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela, ukážka:
Stredoslovák, ktorý vyslovuje dvojhlásky ia, ie, iu, ô bez všetkých príprav môže vziať Rukoväť do ruky, lebo sú v nej pravidlá osnované na strednom nárečí slovenskom. Naproti tomu príslušníci tých nárečí a podrečí,v ktorých niet dvojhlások ia, ie, iu, ô alebo v ktorých sa vyslovuje dz, c namiesto písaného ď, ť (dzakovac miesto ďakovať), musia sa náležite pripraviť.
Pri skoku do 21. storočia si spomeňme Krátky slovník slovenského jazyka z jesene 2020.
Ktorá slovenčina sa vám páči najviac?
Oni a ony
